Medové týždne Brucea Liptona

K Liptonovej prednáške som na svoj Facebook skomponoval noticku:

Tomu sa povie podcast! O tom, že 95 % času nás riadi podvedomie, ktoré bolo prevažne naprogramované 70 percentami negatívnych / sebazničujúcich / falošných predstáv predtým, než sme oslávili 7. narodeniny. Bruce Lipton v prednáške z Baltimoru v roku 2014 udrie na správnu strunu hneď na začiatku: poukazuje na to, že „efekt medových týždňov“ sa dá dosiahnuť nielen medzi dvoma ľuďmi, ale aj medzi človekom a abstraktnou predstavou či jeho povolaním.

Keby všetci lekári/prírodovedci zmýšľali ako Lipton, potom by som možno aj navštevoval lekárov, pozornejšie počúval prírodovedcov.

Lenže Lipton je medzi (prírodo)vedcami exot, takmer vyhnanec. Mnohí ho priamo nazývajú šarlatánom – ani nehovoriac o Lujze Slamenej (Louise Hay), pod ktorej záštitou sa prednáškové podujatie konalo.

Ja som však Liptonovou prednáškou nadšený a sú to názory a pozície, ku ktorým sa hlásim.

To je tak: buď považujeme za smerodajné v živote to, čo je hmotné, telesné, viditeľné, hmatateľné – alebo, práve naopak, to, čo je „duchovné“, myšlienkové, neviditeľné. Schematicky si tieto dva smery môžeme nazvať „Aristoteles“ a „Platón“.

Problém je v tom, že drvivá väčšina lekárov a prírodovedcov sa hlási k „Aristotelovi“ – a potom si síce prečítam aj ich názory, ale sotva sa nimi nadchnem, keďže sa z môjho pohľadu kĺžu po povrchu vzhľadom na to, že je ich myslenie postavené na chybnej premise: teda na tom, že podstatné v živote je to, čo je hmotné, telesné, viditeľné, hmatateľné.

Zato keď sa nájdu výnimoční prírodovedci či lekári ako Lipton, ktorí síce vyštudovali a sú odborníci na to, čo je hmotné, telesné, viditeľné, hmatateľné – no zároveň uznávajú, že celá táto doména je sekundárna oproti tej hlavnej, teda oproti tomu, čo je „duchovné“, myšlienkové, neviditeľné: takých zriedkavých prírodovedcov či lekárov je radosť počúvať!

Asi v tom hrá nemalú rolu samoľúbosť: „Čože?! Takže ja som namáhavo vyštudoval(a) medicínu, a teraz mám uznať, že medicíne, telesným procesom je nadradené ešte niečo iné – myšlienkové, ‚duchovné‘? Tak to teda nie!“ Máloktorý prírodovedec či lekár dokáže zmýšľať inak – dokáže prehltnúť tú „horkú pilulku“, že áno, hoci je oblasť, ktorú som vyštudoval(a) a ktorou sa zaoberám, nesmierne dôležitá, predsa len nie je najdôležitejšia.

Správny prístup však nestavia duchovno proti telesnu, nebazíruje na rozdieloch medzi nimi a prehnane nezdôrazňuje, že primárne je duchovno (hoci naozaj je primárne). Tak ako sú najkvalitnejší filozofi tí, ktorí vo svojich úvahách nezabúdajú na dôležitosť telesných aspektov v živote človeka – sú najkvalitnejší lekári tí, ktorí vo svojej liečbe nezabúdajú na dôležitosť duchovných či psychologických aspektov v živote človeka. Tí, ktorí dokážu obidve domény skĺbiť a integrovať, nazerať na človeka celistvo – súčasne z obidvoch stránok. Ide o jednotné smerovanie, zjednocovanie, jednotu telesného s duchovným. Kto zanedbáva duchovno, skôr či neskôr tým uškodí svojmu telu – a kto zanedbáva telesné potreby, skôr či neskôr zdegraduje svoje myslenie.

Aby nevznikol dojem, že len brýzgam na prírodovedcov: jediný z „odvetvia“, kto nedávno verejne odsúdil vyčíňanie ruského agenta – kapitána na poli (pseudo)akademickom, bola Prírodovedecká fakulta UK. Človeku až vhŕknu slzy do očí, keď znenazdajky natrafí na Slovensku na vysokú školu, ktorá ňou nie je len naoko. Skutočné univerzity sú na Slovensku podobne zriedkavým úkazom, ako je Lipton exotom medzi prírodovedcami.