Denník N

HPO je to, čo máte…

… nie to, čo ste. Vážne.

Osobne mi dosť prekáža stotožňovanie sa s psychickými chorobami/poruchami. Myslím také až patologické, akože „ja mám HPO, ja som proste hraničiar, nič viac, som len svoja diagnóza“. Nuž, ale nie ste. V skutočnosti ste Jožko Mrkvička, Lara Croft alebo Sonya Merchier. Neškatuľkujte sa, k ničomu to nevedie.

Ako sa mi tak zdá, hraničiari to robia celkom radi, pretože nevedia, kým sú, nevedia sa zaradiť. Trápia ich napr. chronické pocity prázdnoty, ktoré prebíjajú často sebapoškodzujúcimi metódami. Porežem sa, budem niečo cítiť, som nažive, a podobne. Lenže spravia to raz, dvakrát*, potom x ráz a už sa z toho stane závislosť.
* Číslovka + -krát sa naozaj píšu spolu, čo hromada napr. mojich známych nevie. Bože, ľudia, čítajte knihy.

Keby som si po prvej návšteve bývalej psychiatričky neprečítala na nete, čo je vlastne HPO zač, možno by som roky nefungovala spôsobom: „Okej, toto som si naštudovala, som to ja, musím sa podľa toho správať!“ Nemusím však ani ja, ani iní hraničiari; pokiaľ nie sme životunebezpeční delikventi, ktorí vyzývajú na vraždenie zvierat/utečencov/detí, hocičoho, pokiaľ neobmedzujeme svojím konaním druhých alebo ak nesedíme denne na koľajniciach, aby sa niečo dialo, tak sa pokojne môžeme správať ako do tej chvíle, kým nám do života vstúpila F60.3(1). Býva to ťažké, ľudia sa všeobecne radi stotožňujú s niečím, čo ich niekam zaraďuje, že áno, viz primitívny nacionalizmus („Som Slovák, som viac ako ty, čo bývaš 10 km za hranicami!!“).

Môžeme teda byť blázniví cosplayeri, hĺbavé spisovateľky alebo zarytý introvert, to je vskutku jedno. Našťastie sme všetci jedineční – viete si predstaviť tú nudu, keby to tak nebolo?! – a to, že sme sa nechtiac ocitli v „nádobe“ s označením HPO, nás nenúti konať ako… nuž, ako cvok. Je to porucha osobnosti, nejaké črty už príliš nezmeníme, ale ak sme pred „objavom“ tejto diagnózy jedli radi ananásy a teraz to nerobíme len preto, že sme sa dozvedeli, že 90% hraničiarov má radšej avokádo, tak je to popieranie samého seba! Bez ohľadu na to teraz, že avokádo naozaj chutí lepšie, nezdá sa vám?

Článok by sa mohol volať aj (určite to poznáte!) „Ži a nechaj žiť“, pretože som sa doň snažila nenápadne prepašovať aj túto moju životnú filozofiu. Musím však, a aj chcem, písať primárne o HPO, tak som to nejak skombinovala a okrem toho… ak vám práve ja poviem, že vaše právo či priestor sa končia presne tam, kde sa začína právo/priestor druhého človeka, uveríte mi to, pokiaľ ste to doteraz ešte nepochopili? Je mi jasné, že neskrývaním sa so svojou poruchou môžem vzbudzovať aj negatívne odozvy, napr. si niekto povie: „Jasne, však to píše ten cvok“ a ja vám to neberiem… ale rada zdieľam pacifistické názory. A to, že bežne behám s dvojicou airsoftových (čo ste si mysleli?) pištolí po prírode a tvárim sa akčne, predsa ešte neznamená, že budem jesť malé deti.

Takže na záver len toľko: HPO vám dalo nejaké prevažne negatívne „zbrane“ do rúk, vy ich však nemusíte využívať, a ak aj hej, nie všetky. Napríklad nie všetci hraničiari sa režú, to je zas už len moje zovšeobecňovanie, že o tom budem písať povedzme o týždeň v štýle: „borderline ľudia si krájajú ruky na plátky.“ Nie je to tak a dúfam, že to chápete. A že ak máte HPO… nešli ste sa práve fiknúť, lebo ste si tu prečítali, že aj to robíme. Je to totiž sakra veľké zlo, ale o tom nabudúce.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Sonya Merchier

Nielen tombraiderovská cosplayerka, stále dúfajúca "spisovateľka", pôvodne pravidelná návštevníčka psychiatrie, so zmyslom pre humor, depresívna i hypomanická, divná a náladová.