Denník N

Je hanbou byť psychiatrickým pacientom?

O predsudkoch voči psychiatrii, ktoré som kedysi aj ja sama mala

Keď som psychicky ochorela, psychiatrovi som nechcela ísť. Necítila som sa zrelá na psychiatriu. Šla som tam len po dlhom prehováraní pod podmienkou, že pôjde so mnou aj manžel a ideme len na konzultáciu. Neviem, prečo sa mi slovko „konzultácia“ pozdávalo viac ako výraz vyšetrenie. Aj z čakárne som manželovi takmer ušla. Hoci som sa už dlho cítila unavená, v noci som nespávala, posledné dni sa chovala zmätene, nechcela som si pripustiť, že by som mohla byť psychicky chorá. Pociťovala som to len ako svoju životnú krízu. Tá bola však spojená s psychickým ochorením, jeho prvou epizódou.

Bývam na dedine, ktorá je súčasťou malého mestečka. Prvá epizóda prišla počas materskej dovolenky, a keď som po nej nastúpila do práce v tom malom mestečku, netajila som to, že ešte pred rokom som bola zavretá na psychiatrii. Doteraz mám pred sebou tváre dvoch mojich kolegýň, ktoré hltavo počúvali moje zážitky z psychiatrie. Z vyšetrení som nosila priepustku od psychiatra, pretože vďaka mojej otvorenosti o tom, že sa liečim z psychickej poruchy vedel v zamestnaní takmer každý. Nik ma neodsudzoval, neposmieval sa mi, práve naopak niektoré staršie kolegyne začali tiež chodiť k tomu istému psychiatrovi ako ja.

Prelom nastal až po ďalších dvoch hospitalizáciách a dlhších rekonvalescenciách, keď som si požiadala o invalidný dôchodok a ten mi bol aj priznaný. Napriek tomu, že moja choroba nijak nepoškodila moje schopnosti prácu vykonávať, stala som sa zo dňa na deň nežiadúcou. Bola som totiž už na papieri menej odolná voči stresu. Nie, iné miesto mi nik neponúkol. Iba som dostala pocítiť, že ma v práci už nechcú a aj vzťahy s kolegyňami sa narušili. Po čase som to vzdala a sama podala výpoveď.

Ani neviem ako, ešte počas zamestnania som začala písať svoj prvý blog prevažne o mojich psychických problémoch. Vtedy sa moja dcéra študujúca na gymnáziu čudovala, že tie články píšem pod svojím menom. Mala v tom čase ešte obavy, či sa jej spolužiaci nebudú posmievať. Vysvetlila som jej, že to je choroba ako každá iná a že ľudia, čo sa z nás vysmievajú, to nepoznajú. Je to len ich nevedomosť a zastaralé predstavy. Myslím, že sa so znevažovaním nestretla. Podobne to bolo u syna. Počas jeho štúdia na strednej škole som tiež bola hospitalizovaná a keď ma išiel navštíviť do nemocnice, vypýtal sa zo školy s tým, že mama je na psychiatrii. Dokonca sa s tým zdôveril aj niekoľkým spolužiakom. Dnes mi v súvislosti s mojimi článkami hovorí, že mu moje písanie neprekáža, čo ma nesmierne teší.

Mnohí sa za to, že sú psychiatrickými pacientmi hanbia. Je ešte celkom pochopiteľné, že do práce po návšteve psychiatra donesiete priepustku potvrdenú obvodným lekárom. Kvôli predsudkom a aj kvôli tomu, že v práci je kladený dôraz na výkon. Pretože chodiť k psychiatrovi sa automaticky považuje za slabosť, za akési vnútorné zlyhanie. Zamestnávateľ nepotrebuje slabochov. Pritom ide podobne ako pri telesných zdravotných problémoch o ochorenie, nie o slabosť.

Ako psychiatrickí pacienti sami neraz chceme ostať v anonymite. Teda väčšina z nás. Vyrovnať sa a priznať si, že dnes ma psychická choroba dáva na lopatky je neraz ťažké. Aj na fóre pre schizofrenikov, kde občas chodím, a kde zdieľame svoje starosti a radosti, sa stretávame pod nickmi. Máloktorí z nás vyšli z anonymity. Je to tak pre väčšinu prijateľnejšie.

V nemocnici som sa stretla aj s pacientkou, ktorá po týždňoch hospitalizácie na uzavretom oddelení odmietala spoločné vychádzky v areáli nemocnice pod dohľadom sestričky, pretože by ju mohol niekto z práce vidieť medzi psychicky chorými. Nepovedala nám radšej ani kde pracuje.

Ak ste videli niekedy čakáreň psychiatra alebo psychológa, sedia tam takí istí ľudia ako v iných čakárniach. Akurát som si uvedomila, že sa nerozprávajú o svojich diagnózach. Sedia prevažne potichu, prípadne ponorení do seba alebo do svojich mobilných telefónov. Minule som videla dokument, ktorý vyzýval ľudí s psychickými problémami k návšteve psychiatra. Čakáreň bola na rozdiel od iných čakárni oddelená od ostatných dverami. Tá naša nie je. Je na chodbe, ktorá vedie aj k toaletám. Neraz sa stane, že ľudia hľadajúci toaletu si prečítajú, že čakáme u psychiatra a utrúsia poznámku: „Tam, teda určite nie…“ Padne to človeku zle, keď „tam“ akurát sedíte.

A tak sa pýtam a zároveň si odpovedám: „Mám sa hanbiť, že som psychiatrickým pacientom? Určite nie.“ Dnes, 10.10. je svetový deň duševného zdravia a preto ako proklamuje Liga za duševné zdravie hovorme o tom, že mnohí ľudia trpia duševnými problémami. Tento a ostatné moje články sú takou kvapkou v mori , snažia sa priblížiť čitateľom život, radosti i starosti takéhoto človeka a apelovať na to, aby ste nás nestavali na okraj spoločnosti, neodsudzovali nás a nerobili si z nás posmech.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Renáta Holá

Renáta Holá

Roky žijem s diagnózou psychickej poruchy. Píšem o tom, aké je to byť na psychiatrických liekoch, aké je to byť bez nich, o vlastných stavoch a postojoch.