Obrubníkové nebicyklovanie

Nechcem, aby to vyznelo, že sa sťažujem. Tí, ktorí ma poznajú, a vedia, že mám “bechterevovú chorobu”, vedia, že som skôr chlap, ktorý sa aj napriek zdravotným problémom stavia ku všetkému rovno a čelom. Ale sú v živote človeka chvíle, kedy neverí vlastným očiam a nedokáže pochopiť to, čo má byť samozrejmosťou. O čo ide?

My dospeláci, si svoje okolie všímame ako z rýchlika a len vtedy si niečo dobré alebo zle všimneme, keď sa nás to osobne dotýka. Ľudovo povedané nahnevá. S mojou Mirkou máme štvorročného syna a ako dobrý otec by som ho chcel naučiť všetko čo viem a skoro všetko, z čoho som mal ako chlapec veľkú radosť. Teraz mám na pláne bicyklovanie. Ale povedzte mi, ako ho mám naučiť bicyklovať na našich chodníkoch, ktoré su sama jama a obrubník?

Keď s ním chcem ísť na kávu alebo na pizzu do Merkúru, musím ho kvôli obrubníkom zosadiť a nasadiť asi stokrát. Veď to ho baviť nebude a na dopravné ihrisko chodiť všetci nemôžeme. Nemal by byť priestor, kadiaľ sa pohybujeme už bez takýchto výtlkov a bariér? Obdivujem každú mamičku, ktorá s bábätkom sama dáva také “obrubníkové” kočíkovanie.

Ako krajina sme sa za 30 rokov od revolúcie k civilizovanému svetu veľmi nepriblížili. Fakt som si to doteraz nevšímal. Ale je to hrozné, ako vyzerajú naše chodníky, naše okolie. Budem rád,  ak mi dáte tipy, kde to vyzerá aspoň trošku bezbariérovo a ja tam svojho malého občas zoberiem.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Attila Boldi

Attila Boldi

Mám rád kávu, biliard, autá a maďarský guláš. A to aj napriek tomu, že žijem s “bechterevovou chorobou”.