Denník N

Krajina nezdravej pokory

Veľmi som sa tešil na podujatie Učiteľ Slovenska. Tak ako mnohí odborníci aj neodborníci, ktorí sa neustále motáme v neziskovom undergrounde, ktorý posledné roky trochu voľnejšie dýcha, som dospel k názoru, že náš systém vzdelávania nepotrebuje reformu, ale terapiu. A nemyslím to ironicky, ale úplne vážne. Všetci, ktorí sme prešli klasickým systémom vzdelávania potrebujeme terapiu – ja tiež.

Začiatkom septembra som dostal pozvánku na podujatie, o ktorom mi pri našom poslednom stretnutí rozprával Juraj Hipš s tak silným nadšením, že som ihneď potvrdil svoju účasť a dátum konania. Išlo o podujatie Učiteľ Slovenska, hneď som si deň a čas nahodil do kalendára.

Veľmi som sa tešil. Vedel som, že ideme vzdať hold učiteľskému povolaniu a pozrieť sa naň očami optimistu.

Tak, ako mnohí odborníci aj neodborníci, ktorí sa neustále motáme v neziskovom undergrounde, ktorý posledné roky trochu voľnejšie dýcha, som dospel k názoru, že náš systém vzdelávania nepotrebuje reformu, ale terapiu. A nemyslím to ironicky, ale úplne vážne. Všetci, ktorí sme prešli systémom vzdelávania potrebujeme terapiu – ja tiež.

Posledné dva roky prichádzam v rámci poradenstva do kontaktu s učiteľmi a rodičmi, s ktorými neustále riešime tri problémy. Ako motivovať deti, ako ich viesť k zodpovednosti a sebakontrole a ako  z nich vychovať dobrých ľudí.

Všetky tieto problémy vychádzajú z videnia dospelých, založeného na predpoklade, že dieťa treba aktivizovať, je nezodpovedné a nevie kontrolovať svoje správanie a samé zo seba má sklon k tomu stať sa zlým človekom.

A preto deti od malička odmeňujeme a chválime (voláme to pozitívna motivácia), hlavne ak napĺňa naše očakávania a trestáme, hrozíme, či inak vyvolávame pocity hanby a viny, ak sa našim očakávaniam míňa. Dieťa sa potom bojí urobiť chybu aby nedostalo trest, ale tiež sa bojí, že nedostane odmenu a ak je preň nedosiahnuteľná je smutné, pretože vie, že na to nemá a tak sa prestane snažiť.

Tak hlboko sa to v nás zakorení – tak silno to zraní našu sebaúctu, že v dospelosti máme nastavený náš život tak, aby sme sa vyhli trestu, pokarhaniu a zbierali odmeny a pochvaly. A keďže sa pochvaly používali na manipuláciu s nami, tak máme sklon o ich dobrom úmysle pochybovať.

Pretože pochvala, používaná dospelým s cieľom formovať človeka na konkrétny obraz, stráca silu povzbudenia a stáva sa obyčajnou manipuláciou. 

Povzbudenie znamená dodať človeku odvahu. A takto som vnímal aj podujatie Učiteľ Slovenska. Schválne vynechávam označenie súťaž. Pretože zmysel tohoto slova je v našej kultúre výrazne posunutý.

Citlivo som vnímal Jurajove slová na javisku. Tu nešlo o to vyhrať, poraziť druhého, ale z najlepších vybrať toho, ktorý bude čo najlepšie reprezentovať Slovensko na medzinárodnej úrovni. Išlo o jedno veľké povzbudenie pre všetkých učiteľov, vyslovenie dôrazných slov ĎAKUJEME, POKRAČUJTE, INŠPIRUJTE SA, NIE STE SAMI, STE PRE NÁS DôLEŽITÍ …

Juraj to stále opakoval. Napriek tomu, že moderátor v tom mierne tápal, a zástupcovia donorov neobratne formulovali svoje slová chvály a vďaky. Pozornosť sa stále upierala na Juraja, ktorý ju s obratnosťou superhrdinu z filmu Matrix odrážal a cielil na tých, ktorým bola určená – na učiteľov.

A napokon tí najlepší učitelia poďakovali za odmenu a pochvalu, ktorá sa pre nich stala „záväzkom byť ešte lepší.“ Túto stratégiu vyrovnávania sa s pochvalou a potláčania príjemných emócií máme v sebe hlboko vyrytú:

Sme pokorní ľudia. Ak ťa chvália musíš viac zabrať, aby si si to zaslúžil, a ak ťa pochvália odmietni to, nemal by si mať z toho radosť – musíš byť pokorný!

Potláčať emócie je nezdravé. Čo je to za divnú pokoru? Prečo nedokážeme prežívať radosť z ocenenia autenticky? Prečo sa hráme na pokorných a odopierame si potešenie z pocitu radosti? Pretože nás neustále chválili a zabudli nás povzbudzovať.

Rád by som na záver napísal jednu myšlienku, ktorú som mal potrebu vykríknuť niekoľkokrát počas večera v divadle Aréna:

„Všetci učitelia, ktorých nominovala verejnosť, ocenenie ste si už zaslúžili a k ničomu ďalšiemu vás to nezaväzuje – radujte sa, užívajte si tento večer a chvíľu, lebo je to vaša chvíľa – my vám môžeme len tlieskať!“

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Martin Kuruc

Martin Kuruc

Pracujem na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave ako výskumný pracovník. Túžim po tom aby moje deti - aby všetky deti mali šancu na úspech. Aby chodili do školy radi a mali spokojných učiteľov, ktorí ich dokážu sprevádzať pri poznávaní sveta.