Denník N

Vysoké očakávania z koncertu Petrohradskej filharmónie na BHS sa nenaplnili

Petrohradská filharmónia, jeden z najuznávanejších ruských orchestrov, priniesla 10. októbra na Bratislavské hudobné slávnosti poslucháčsky pútavý, čisto ruský program. Pod taktovkou svojho dlhoročného šéfdirigenta Jurija Temirkanova sa predstavila v dielach Nikolaja Rimského-Korsakova, Sergeja Prokofieva a Piotra Iľjiča Čajkovského. Sólistom v náročnom Prokofievovom koncerte bol klavirista Yefim Bronfman. Vystúpenie tohto telesa patrilo v rámci BHS k najočakávanejším udalostiam: napokon, išlo o výnimočnú kombináciu skvelého orchestra, svetoznámeho sólistu a zaujímavej dramaturgie. O tom, či sa vysoké očakávania filharmónii podarilo splniť však nie som celkom presvedčená.

Orchester sa dlhodobo považuje za jeden z najlepších v Rusku a vo svete je, prirodzene, veľmi vyhľadávaný najmä kvôli interpretácii hudby svojich krajanov. Keď som sa na koncert pripravovala, počítala som s tým, že filharmónia bude hrať na môj vkus možno až príliš okázalo, s určitým pátosom, ktorý si s ruskou hudbou podvedome trochu spájam. Nakoniec som však čelila skôr opačnému problému: až na niekoľko povinných vrcholov v Čajkovského Patetickej išlo podľa môjho názoru o trochu nevýrazný večer. 

Koncert otvorila Petrohradská filharmónia symfonickými obrazmi z Korsakovovej opery Legenda o neviditeľnom meste Kiteži a panne Fevronii, ktorá v našich končinách nie je príliš známa. Je to predposledná skladateľova opera, Korsakov v nej nadväzuje na starú ruskú legendu o meste Kitež. Počas tatárskych vpádov malo toto mesto zázračne zmiznúť pod hladinou jazera Svetlojar ešte pred tým, než naň vojsko stihlo zaútočiť: z tohto dôvodu sa o Kiteži často hovorí ako o ruskej Atlantíde. Kitežské knieža Vselovod sa v opere zamiluje do Fevronie, ktorá žije v lesoch a v zosobňuje myšlienky harmónie človeka a prírody. Ona aj Vsevolod v diele umierajú, napriek tomu má ale opera šťastný koniec a v posmrtnom živote sa v novopostavenom Kiteži koná ich svadba. V symfonických obrazoch je vykreslený svadobný sprievod, invázia Tatárov, bitka a pokojný záver oslavujúci prírodu. Podanie Petrohradskej filharmónie vyzdvihlo jemné odtiene skladateľovej prepracovanej inštrumentácie, najviac ma zaujal veľmi príjemný, mäkký zvuk orchestra v pokojnejších úsekoch. Celkovo šlo o naozaj vkusnú interpretáciu, ktorej nemožno nič podstatné vytknúť, nebolo však ani nič, čím by ma vyslovene uchvátila. 

Petrohradská filharmónia na BHS. Foto: Ján Lukáš

Koncert pre klavír a orchester č. 2 g mol Sergeja Prokofieva je jedným z vôbec najnáročnejších kusov klavírnej literatúry. Sólista musí v diele zvládnuť všetky druhy technických problémov, dve nesmierne rozsiahle kadencie, preukázať maximálnu fyzickú i psychickú výdrž. Nie je veľa interpretov, ktorí koncert dokázali predviesť na naozaj dobrej úrovni. Rodák z Uzbekistanu Yefim Bronfman však medzi túto hŕstku umelcov určite patrí, dokonca práve jeho nahrávky diela obdivujem azda najviac.  Prevedenie na BHS sa však k vysokému štandardu dávnejších klaviristových výkonov až tak nepriblížilo. 

Už od prvých tónov úvodného Andantino-Allegretto bolo jasne počuť hráčovu neistotu, akoby si ku koncertu nevedel nájsť cestu. Problémy sa v prvej časti stupňovali a vyústili do nie veľmi vydarenej, nervóznej kadencie, ktorej na vyznení nepridalo ani prílišné použitie pedálu. Podporu Bronfman nenachádzal ani v orchestri, na niekoľkých miestach si vyslovene neporozumeli, práca hráčov s dynamikou a frázovaním navyše nebola veľmi pútavá. Zvyšok Prokofievovho koncertu odznel v lepšej kvalite, najmä vo Finale sme mohli obdivovať sólistov úhoz vo fortissime, pri ktorom má poslucháč pocit, že sa klávesy koncertného krídla už hádam ani nevrátia do pôvodnej polohy. Zhodou okolností som mala pred pár dňami možnosť počuť „druhého Prokofieva“ v podaní Denisa Matsueva a Viedenskej filharmónie. Matsuev hral síce romantickejšie, určite však s väčšou suverenitou a najmä nábojom, ktorý akoby včera Bronfmanovi chýbal. 

Foto: Klavirista Yefim Bronfman s autorkou recenzie

Záver patril veľkolepej Čajkovského Symfónii č. 6 h mol, ktorá nesie podtitul „Patetická“. Uvedená bola len pár dní pred skladateľovou smrťou a určite aj preto so sebou dodnes nesie určitú zvláštnu auru, ktorou stále strháva milióny poslucháčov. Strhla aj včera, úprimne si však myslím, že to bolo viac práve dielom samotným, než výkonom petrohradského ansámblu. Nechcem samozrejme tvrdiť, že šlo o zlú interpretáciu, skôr možno len zvláštne vystavanú. Miesta v nižšej dynamike zaznievali až fádne, chýbali aj gradácie: oveľa častejšie sa stalo, že zrazu celkom subito prišiel vyšperkovaný klimax, ktorému ale kvôli tomuto prístupu chýbal kontext. Záverečné Adagio lamentoso. Andante však Temirkanov so svojim telesom precítil naozaj presvedčivo, vďaka čomu večer dostal pôsobivú bodku. 

Po koncerte som sa zamýšľala nad tým, ako výrazným faktorom môže byť pôvod a národnosť umelcov. Do istej miery totiž verím tomu, že ak chce poslucháč dostať čo najautentickejší zážitok, mal by skladbu počuť od rodákov autora – čím samozrejme nechcem povedať, že nikomu inému sa interpretácia nemôže podariť. Otázkou je teda pre mňa, či bol včerajší, emočne relatívne zdržanlivý večer skutočne reprezentatívnym zrkadlom súčasných ruských interpretačných trendov. 

Lucia Maloveská

 

Diskusia k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Do Re Mix

Flash news, recenzie a publicistika zo sveta vážnej hudby, opery a baletu