O dôležitosti umenia, perfekcionizme a glajchšaltovaní smerom k priemeru
N-ko včera zverejnilo podnetný rozhovor so psychológom Dušanom Fábikom, ktorý sa ako pedagóg venoval mimoriadne nadaným deťom.
Hneď v úvode čítania interview som sa potešil, že som očividne „nadané dieťa“, keďže mi v angloamerických diskusných internetových skupinách neraz vyčítajú, že som overly excitable, a pýtajú sa ma, či si pred každým príspevkom, čo napíšem, do seba hrknem zo 4 šálky kávy. Kávu ani kolu však nepijem vôbec a aj mnou milované všakovaké odrody čierneho čaju som vzhľadom na poruchy spánku musel zo svojho života celkom vypustiť.
To je tak, keď niekto pri svojom (narušenom?) temperamente nepotrebuje kofeín, teín ani dodatočný adrenalín.
O zvrátenom školskom systéme
Rozhovor presvedčivo argumentuje o dôležitosti umenia v živote človeka – a o absurdnosti dnešného školského systému a najmä politicky korektných „integračných trendov“ v ňom, keď sa očakáva, že učiteľ sa bude v jedinej triede a počas jedinej vyučovacej hodiny rovnako venovať najnadanejším aj najmenej bystrým žiakom.
Niekto na taký prístup vždy dopláca, a obávam sa, že možno aj všetci: lebo od najnadanejších žiakov potom učiteľ nepožaduje dosť (a tak sa nudia, nenapredujú), kým od najmenej bystrých zase požaduje priveľa (čo ich zbytočne frustruje). Keď sa učiteľ musí venovať aspoň trochu všetkým, výsledkom je, že sa poriadne nevenuje nikomu.
Tak to vyzerá, keď chceme všetkých ľudí „zglajchšaltovať smerom k priemeru“ – zosekať zhora aj zdola, aby nik nevytŕčal z radu! Pre komunistický režim bol takýto zvrátený prístup v školstve ako stvorený, lebo cieľom bolo premeniť všetkých ľudí na poslušnú, otupenú masu – ale že sa rovnaký prístup pretláča aj v demokracii, je smutné.
O domnelom perfekcionizme
Na perfekcionizmus sa zvykne nadávať ako na neduh, ale rozhovor užitočne poukazuje na dva druhy perfekcionizmu: zhubný a zdravý. Často sa za „perfekcionizmus“ mylne považuje idealizmus – no idealizmus je zdravá vec.
Idealizmus znamená: snažím sa v niečom o dokonalosť, hoci si uvedomujem, že sa dokonalosť dosiahnuť nedá. Práve preto je idealizmus zdravým (zdanlivým) „perfekcionizmom“: je mi už vopred jasné, že svoj cieľ na 100 % dosiahnuť nemôžem, a preto ma ani nemôže nezdravo frustrovať, že ho na 100 % nedosahujem. Hoci si povrchný pozorovateľ môže oba -izmy mýliť, idealizmus v skutočnosti nie je perfekcionizmom, lebo perfektné (dokonalé) je len to, čo je stopercentné.
Cieľom idealistu však nie je dosiahnuť stopercentnosť – to sa nedá –, ale čo najviac (celoživotne čoraz viac) sa približovať k nedosiahnuteľnej stopercentnosti (dokonalosti).
Práve to dáva životnému snaženiu zmysel, že náš cieľ je nedosiahnuteľný; respektíve je dosiahnuteľný len čiastočne, nikdy nie bezo zvyšku.
Ak by bol náš cieľ dosiahnuteľný bezo zvyšku, náš život by v okamihu jeho dosiahnutia stratil zmysel – no to sa nikdy stať nemôže.
Akokoľvek to znie paradoxne, náš život má (večný) zmysel práve preto, že jeho cieľ je nedosiahnuteľný.
