Denník N

Štvrtý jazdec apokalypsy

Automatizácia ohrozuje momentálne medzi 22 a 60-timi percentami zamestnaní v krajinách OECD, pričom priemer OECD je 30 až 40 percent a najviac ohrozené je Slovensku, kde je ohrozených 28 až 60 percent zamestnaní.

Apokalypsa ako pojem bol od svojho počiatku úzko spätý a spoludefinovaný v systéme eschatológie sveta a kozmológie. Apokalypsa tu predstavovala udalosť, kedy na konci vekov bol rozhodnutý boj medzi dobrom a zlom, ujasnený pôvod sveta, urovnané všetky dlhy, aby sa potom mohol začať nový vek. V niektorých náboženstvách tento koniec predstavoval v najvyššej fáze návrat na začiatok a začiatok nového cyklu, vo všetkých však predstavoval udalosť súčasného pádu a výstupu, prechodu na novú úroveň, teda skok v špirálovitom alebo kruhovom pohybe (ktorý nie je v skutočnosti euklidský alebo rovnomerný). Tento pojem sa snažil vysvetliť základné logické a kozmologické problémy tým, že zaviedol koncept skoku alebo trhu spolu s pádom a zdvihnutím. V najznámejšej mytológii, tej kresťanskej, predstavuje apokalypsa podobne ako v iných mytologických a eschatologických systémoch koniec boja dobra a zla, v ktorom je starý svet zničený a nový vytvorený. Je to teda pojem, ktorý nepredstavuje koniec, ale udalosť konca a začiatku v pohybe, ktorý smeruje nahore. Tento pohyb sa buď opakuje donekonečna alebo končí v cykle, v dnešnej fyzike známe ako Big Crunch alebo v ničote, v zamrznutí vesmíru.

Zatiaľ čo prvý jazdec apokalypsy môže ľudstvo, civilizáciu a s ňou možno aj ľudský rod a život na zemi zničiť hocikedy behom pár minút, druhý jazdec apokalypsy to pravdepodobne spraví behom jedného storočia a tretí to natrvalo spraví v nejaký nešpecifikovaný a pravdepodobný bod v budúcnosti, od 25 do 100 a viac rokov, ten štvrtý s istotou ukončí civilizáciu tak ako bola známa doteraz v posledných troch tisíckach rokoch, ukončí kapitalistickú spoločnosť a môže podľa okolností a v kombinácii s inými jazdcami priviesť koniec aj ľudstvu, civilizácii a životu na zemi. Z toho, čo je najdôležitejšie na apokalypse, či príde a kedy, je v prípade štvrtého jazdca najistejšie a najjasnejšie. Hodiny sú nastavené a určite udrú na dvanástu.

Ten štvrtý jazdec je bratom alebo druhou siamskou dvojičkou tretieho jazdca, pretože je úzko spojený s vývojom umelej inteligencie. Automatizácia alebo mechanizácia je pojem, ktorý sa používa už dlho a donedávna znamenala v prvom rade nahradenie ľudskej pracovnej sily strojmi. Pojem stroju je sám o sebe ťažko definovateľný tak, aby sa mechanizácia začala až v 19. storočí, môžeme však hovoriť o masovom nasadení strojov pre nahradenie ľudskej pracovnej sily až s príchodom kapitalizmu. Ďalšie fázy industrializácie majú byť charakterizované nasadením komplexnejších strojov a počítačov. Tretia fáza industrializácie, to, čo dnes nazývame automatizácia, je charakterizovaná dokončením tohto procesu nasadením tzv. umelej inteligencie, teda inteligencie, ktorá sa dokáže učiť a imituje ľudské myslenie v kombinácii s vyspelou robotikou, ktorá dopĺňa túto inteligenciu svojim telom a presietením týchto komplexov na nejakej forme počítačovej sieti. Automatizácia znamená v skratke povedané umelá inteligencia plus robotika.

Ako však v prípade umelej inteligencie, aj tu je tento proces rovnako nezastaviteľný a nevyhnutný a má rovnako nevyhnutné dôsledky. V prípade, že zistíme, že umelá inteligencia v bode singularity alebo v inom bode vyvinie vlastnú vôľu, môžeme s istotou povedať, že najneskôr v tomto bode bude schopná nahradiť a prekonať akúkoľvek ľudskú prácu. Ak aj nebude vedieť vyvinúť ľudskú vôľu, stále bude schopná nahradiť a prekonať, minimálne na úrovni logických procesov a s potrebným telom aj v praxi, úplnú väčšinu ľudských prác až na veľmi malú menšinu, v ktorej je úplne potrebná vôľa v zmysle rozkazovania a riadenia.

Automatizácia nevyhnutne vedie k nahradeniu väčšiny, alebo všetkej ľudskej práce strojovou “prácou”. Z toho dôvodu vedie automatizácia nevyhnutne k ukončeniu akejkoľvek spoločnosti založenej na ľudskej práci, na výrobe založenej na ľudskej práce a na vykorisťovaní. Z toho dôvodu vedie automatizácia nevyhnutne ku koncu kapitalizmu v tom zmysle, že to je spoločnosť, v ktorej dominuje kapitalistický výrobný spôsob, to znamená výrobný spôsob založený na vykorisťovaní živej ľudskej práce za podmienok, v ktorých je väčšina alebo všetky výrobné prostriedky vo vlastníctve kapitalistu, zatiaľ čo vo vlastníctve pracujúceho je len alebo hlavne jeho pracovná sila. V tomto zmysle vedie automatizácia nevyhnutne ku koncu akejkoľvek triednej spoločnosti v tom zmysle, že to je spoločnosť založená na vykorisťovaní ľudskej pracovnej sily. To neznamená však, že automatizácia vedie nevyhnutne ku komunizmu, ani to neznamená, že vedie nevyhnutne ku koncu “vykorisťovania”, čo budeme tu definovať ako proces nerovného a na právnom systéme a štátnom alebo inakšom násilí založeného prerozdeľovania zdrojov nevyhnutných pre uspokojenie ľudských biologických a sociálnych potrieb (v zmysle komunikácie, náklonnosti a sexuality) zo zdrojov, ktoré boli zdedené alebo nadobudnuté na základe mŕtvej práce alebo predošlého vykorisťovania, ani ku koncu “triednych” spoločností, čo sú spoločnosti založené na “vykorisťovaní”. “Vykorisťovanie” znamená v rozšírenom zmysle slova tiež, ako v prípade klasického vykorisťovania akékoľvek nerovné a neoprávnené, teda násilím nadobudnuté právo na užívanie alebo zdedenie tohto práva na základe príslušnosti k nejakej skupine, vo väčšine prípadov skupine štátnych činiteľov. Týmto zahŕňame do našej definície “vykorisťovania” a “triednej spoločnosti” aj také prerozdelenie zdrojov a takú spoločnosť, kde existuje formálne spoločné vlastníctvo výrobných prostriedkov, kde však jednak existuje nerovné prerozdelenie moci vzhľadom na narábanie s týmto spoločným majetkom a kde existuje nerovné právo na užívanie tohto spoločného majetku na základe spoločenskej moci. Týmto zahŕňame do “triednej spoločnosti” aj možnú budúcu “stalinistickú spoločnosť”, avšak bez práce a s dokonanou automatizáciou.

Hlavný problém s týmto štvrtý jazdcom je ten, že kvôli jeho podstate, ktorá robí nevyhnutne kapitalistickú spoločnosť odsúdenú k zániku, existuje najviac špekulácií, protirečivých štúdií a veľký rozsah odhadov možných dopadov, stratených a získaných zamestnaní a doby, v ktorej sa tieto zmeny udejú.

Je jasné, že tak ako v prípade globálneho oteplovania, tak aj v tomto prípade a ešte viac budú členovia vládnucej triedy a ich posluhovači naklonení tomu, tento problém bagatelizovať a popierať, aby nespôsobili spoločenský odpor a možné spoločenské odpovede a protesty až smerom ku komunistickej revolúcii, až kým nebude neskoro a tento proces bude buď dokončený alebo organizovaný odpor nebude možný alebo veľmi nepravdepodobný.

Preto existujú rôzne štúdie, pričom niektoré prezentujú odhady, v ktorých bude napríklad v roku 2030 vytvorených viac pracovných miest ako ich bude stratených (ako štúdia od McKinsey a Company, 2017) alebo v ktorých sa bagatelizujú súčasné trendy (určité čítania OECD štúdie, 2018 a rôzne štúdie Medzinárodnej federácie robotiky) alebo minulé trendy automatizácie (ako štúdia od Sudekuma, 2017). Všetky však spája jedna charakteristika a to je prirovnávanie súčasnej fázy automatizácie k tým minulým a indukcia z minulých skúseností z automatizácie a ich aplikácia na budúcnosť. Všetky opakujú, že automatizácia nielen zničí, ale aj vytvorí pracovné miesta, čo je pravda, ale ignoruje to, v akom pomere k tým zničeným, kombinujú to s odhadmi vzniku nových pracovných miest, ktoré sú založené na súčasných a prehnaných odhadoch rastu alebo čisto na doterajšom raste spotreby a investícií, čo kombinujú s interpretáciou doterajších trendov automatizácie, kde napríklad v Nemecku nedošlo k radikálnemu poklesu absolútneho počtu zamestnaných v priemysle, čo však ignoruje, že súčasne došlo k poklesu relatívneho podielu zamestnaných v priemysle v hospodárstve a k radikálnemu nárastu produktivity v priemysle.

Proces posledného stupňa automatizácie možno začleniť do niekoľkých období jednak podľa všeobecných dôsledkov, ktoré táto automatizácia bude mať na ekonomiku, inak podľa zložitosti automatizácie a automatizovaného zamestnania, inak podľa toho, ako tieto procesy budú vplývať na politickú nadstavbu a ako táto zase bude vplývať na hospodárstvo.

Vrámci prvého obdobia možno hovoriť o niekoľkých stupňoch, jednak o stupni začiatočnej postupnej poznateľnosti fenoménu, kde vôbec začne mať dôsledky na celkovú úroveň zamestnanosti, miezd, inflácie, zisku a iných ukazovateľov, potom o stupni postupného zhoršovania, kedy dôjde k zväčšovaniu negatívnych efektov až ku kolapsu a napokon o stupni po tomto kolapse, keď sa otvoria rôzne možné cesty spoločenského vývoja. Tieto kolapsy môžu trvať kratšie alebo dlhšie a môže ich byť niekoľko, čo závisí od presného hospodárskeho vývoja, politického konania a rôznych interakcií v systéme, najmä medzi sektormi a krajinami.

Vrámci druhého obdobia, ktoré sa môže rôzne prekrývať s prvým obdobím možno hovoriť o rôznych stupňoch komplexnosti nahradzovaných zamestnaní a výrobných procesov, tu môžeme po prvé hovoriť o nahradení veľmi monotónnych a prácí, po druhé o nahradení komplexnejších prácí vyžadujúcich aj sociálnu interakciu a komplexnejší pohyb tela, po tretie o nahradení prácí vyžadujúcich nejakú kombináciu vyššieho alebo komplexnejšie a nelineárne intelektuálne procesy, po štvrté nahradenie prácí vyžadujúcich vôľu. Tieto stupne sa budú pravdepodobne prekrývať a postupovať v inom poradí.

Podstatný je však bod, že až na práce spojené s vôľou a možno aj práce spojené s vôľou, všetky práce budú nakoniec nahradené umelou inteligenciou a robotmi. To z niekoľkých dôvodov: všetky doterajšie činnosti, ktoré boli úspešne nahradené umelou inteligenciou a robotmi, boli efektívnejšie a lepšie prevedené týmito strojmi. Po druhé, všade predstavujú roboty a umelá inteligencia potenciálne obrovské výhody v ušetrených nákladoch a vo zvýšenej produktivite, čo umožňuje zvýšenú konkurencieschopnosť a zisky.

Tretie obdobia je ťažké definovať, pretože je ťažké predpovedať, aké efekty budú mať tieto zmeny v hospodárstve na politickú nadstavbu, ako táto nadstavba bude na zmeny reagovať, ako na ne budú reagovať jednotlivé triedy a ako budú tieto reakcie vyzerať z oblasti na oblasť, z krajiny na krajinu a ako sa budú v oblastiach a krajinách vzájomne ovplyvňovať. Principiálne možno však načrtnúť rôzne možnosti pravdepodobných reakcií a vývoja, ktoré zostávajú len možnosti a nemožno o nich viac povedať, než že sú pravdepodobné.

Dôležité na automatizácii nie je, kedy príde ktorý stupeň, keďže doteraz existujú tak široké odhady, dôležité je, že určité zákonitosti sa vyvinú nevyhnutne.

Základné zákonitosti automatizácie sú: postupné nahrádzanie pracovnej sily podľa komplexnosti práce až na úplnú menšinu existujúcej pracovnej sily strojmi, postupné nahrádzanie výrobnej sily pracujúcej triedy čisto výrobnou silou kapitalistickej triedy, ktorá tieto stroje bude vlastniť, postupné zvyšovanie produktivity práce, až kým bude nezmyselné tento koncept používať, postupné striemdavé zvyšovanie a znižovanie miezd vzhľadom na aktuálny stupeň automatizácie, aktuálny prebytok a nedostatok daných kvalifikovaných pracovníkov v danom obore, presun pracovnej sily podľa lokality a sektorov a s tým spojené iné procesy, postupný presun kapitálu podľa aktuálneho stupňa automatizácie a s tým spojenou mierou zisku, postupné striedavé znižovanie a zvyšovanie miery zisku podľa stupňa automatizácie a pozície danej spoločnosti na trhu s celkovým zostupným trendom (dočasne silne vzostupným však pre spoločnosti vpred aplikujúce automatizáciu) a konečným dovŕšením tendenčného pádu miery zisku tým, že sa hospodárstvo od hodnoty “oslobodí”, postupné zvyšovanie majetkovej nerovnosti, presun kapitálu vrámci kapitalistickej triedy k tým, ktorí skôr nastúpia na automatizáciu, postupné zvyšovanie kúpnej sily s konečným kolapsom a postupné zvyšovanie nadvýroby a akumulačnej krízy.

Základný problém zostáva ten, že zatiaľ čo kapitalizmus je založený na protiklade práce a kapitálu, teda živej a mŕtvej práce, pričom udržanie tohto protikladu zabezpečuje jeho udržanie, automatizácia predstavuje vyriešenie tohto protikladu v prospech kapitálu, keď práca alebo variabilný kapitál tvorí tak malú časť celkového spoločenského produktu, že kapitál samotný prestáva existovať ako kapitál. Mŕtva práca tak víťazí nad živou prácou, v dôsledku čoho prestáva byť mŕtvou prácou. Na tomto bode sa kapitál môže buď rozpustiť, prejsť do rúk spoločnosti, alebo udržať svoju existenciu vo forme prázdnej nádoby, prázdnych cien bez hodnoty. Rozpustenie kapitálu môže nastať buď do inej podoby nároku na zdroje, alebo do podoby neekvivalentnej výmeny, alebo do podoby straty kapitálu v barbarizme. Krízová príroda kapitalizmu v tomto období sa stupňuje, kým nedosiahne svoj vrchol, v ktorom existuje len permanentná nadvýroba a nadakumulácia. Kvôli tomu sa nemôže udržať ako kapitál a kapitálová akumulácia je raz a navždy zastavená. V období dovtedy dochádza k náznakom tohto permanentného zastavenia a to dovtedy v dejinách nevidenom znemožnení akumulácie kvôli súčasnému nedostatku kapitálu a príliš vysokým výrobným silám. V tomto období potreba vytvárať nové tovary pre obnovenú akumuláciu a teba objem potrebného kapitálu pre obnovenú akumuláciu prevŕši celkový objem dostupného kapitálu a to napriek tomu, že nadvýroba tento nedostatok spôsobila.

Kapitalizmus, ktorý v tomto bode prestane byť kapitalizmom, ak nebude zmetený revolúciou, alebo majetkové vzťahy nebudú inak radikálne zmenené, bude musieť prejsť k inej forme výmeny, ktorú bude stále eufemisticky nazývať kapitalistickou. Zostane mu preto jediný pozostatok po kapitalizme, fetiš, na ktorom sa prilepí a priráta mu mystickú silu vytvárať hodnotu, ktorú nemôže vytvoriť. Cena zostane tak skutočným ukazovateľom neexistujúcej hodnoty a výrobných nákladov a jej výška bude určená čistou svojvôľou trhu a nutnosťou “kapitálovej” akumulácie. Na obnovu akumulácie bude nutné zaviesť buď “výmenu” za nezmyselné činnosti, neekvivalentnú výmenu, alebo základný príjem. Reálne avšak spoločnosť prestane byť determinovaná ekvivalentnou výmenou za prácu, aj keď stále zostane skupina ľudí, ktorí budú v kapitalistických alebo v maloburžoáznych vzťahoch vymieňať produkt svojej práce za ekvivalentný alebo neekvivalentný produkt práce alebo “práce”, či nepráce. Reálne tak dôjde k zmene výmenných vzťahov, keďže výrobné vzťahy prestanú byť dominantné na také, kde “kapitalistická” trieda svojvoľne určuje podiel prídelu nevyhnutných zdrojov pre pracujúcu triedu v neekvivalentnej “výmene”. Kapitalistická trieda zdedí mŕtvu prácu a z tejto si bude robiť nárok na to môcť rozhodovať o prídele tejto mŕtvej práce a jej ovocia spoločnosti.

Automatizácia bude, čo je potrebné pochopiť, ako každý proces doteraz, prebiehať nerovnomerne a to jednak teritoriálne na štátnej a ekonomickej úrovni a inak podľa ekonomických jednotiek, podľa sektorov a spoločností. Vrámci tohto nerovnomerného vývoja bude rozhodujúce, kto stojí na akej strane automatizácie v ktorom okamihu, aby sa potom mohol v ďalšom okamihu ocitnúť na opačnej strane. Presuny spoločenského produktu preto budú veľmi rozsiahle a budú závisieť od nerovnomernosti vývoja v jednotlivých krajinách, sektoroch, oblastiach a spoločnostiach. Niektoré krajiny, podobne ako v prípade globálneho otepľovania, budú niesť najväčšie škody z automatizácie v aktuálnom stupni vývoja, pričom iné budú v tomto stupni z tejto nerovnomernosti profitovať. Niektoré oblasti budú rovnako v určitom stupni vývoja poškodené alebo budú profitovať, rovnako v sektoroch a v spoločnostiach. Niektoré sektory budú vďaka tomu, aké komplexné alebo menej komplexné práce vykonávajú, mať výhodu alebo nevýhodu na trhu, tu bude rovnako ako inde dochádzať k presunom kapitálu hore a dole. Nerovnomerná veľkosť spoločností a ich pozícia na trhu bude ich osud a osud ich kapitálu tiež ovplyvňovať, keďže ich včasný prechod na automatizáciu bude závisieť od včasnej dostupnosti potrebného objemu kapitálu. Všetky tieto procesy budú prispievať k ekonomickej a politickej nestabilite systému a budú viesť k čoraz väčšej centralizácii a koncentrácii kapitálu a k čoraz väčším presunom kapitálu od variabilného smerom ku konštantnému kapitálu. Tento proces ukončený bude tvoriť definitívny koniec pôvodnej akumulácie a vyvlastnenia pracujúcej triedy, kde bude okradnutá aj o posledný majetok, ktorý mala a to je pracovná sila, ponížená viac než otrok, na úroveň domáceho zvieraťa alebo dobytka, pretože nebude môcť mať ani príležitosť byť otrokom. Deľba spoločnosti na “triedu” so všetkým majetkom a mocou a na “triedu” bez akéhokoľvek majetku a moci bude ukončená.

Jediným východiskom pre pracujúcu triedu v tomto procese a po ňom bude pokus konkurovať na nemožnom trhu s nemožne vysokou konkurenciou, prijímať prácu za mzdu tak nízku, aby bola nižšia než potrebné investície do strojov, stále viac a viac sa spoliehať na maloburžoáznu výrobu na rovnako preplnenom trhu, vykonávať nezmyselnú a podradnú služobnícku prácu, byť závislý na almužnej a oddať sa zločinu.

Automatizácia preto vovnútri procesu nebude vôbec vyzerať tak, akoby skončila tak, ako skončí, alebo jej koniec budú ľudia ignorovať a rozhodne nebude tak vyzerať, že milióny ľudí zo dňa na deň stratí prácu, ale buržoázna spoločnosť a buržoázny štát budú pracujúcej triede neustále pripomínať, že si za svoj stav môže sama, že musí byť len viac kreatívna, snaživá, šikovná a pokorná a že je príliš sprostá, chamtivá a lenivá, čo bude oficiálnym dôvodom pre jej úpadok.

Tento proces automatizácie bude súčasne spojený s inými procesmi prechodu na inú triednu alebo “triednu” spoločnosť: čoraz väčšia úloha renty, čoraz väčšia úloha maloburžoáznej výroby, čoraz väčšia koncentrácia kapitálu a splývanie monopolu a štátu, čoraz väčšia úloha štátneho a iného násilia, postupná fašizácia buržoáznej demokracie až do podoby fašizmu so zdanlivým udržaním buržoáznej demokracie, čoraz väčšie medzinárodné splývanie buržoázie a vyostrenie boja medzi imperializmami a čoraz väčšia úloha plánu vo výrobe. Najmä posledný fenomén spôsobí, že kapitalizmus bude môcť čiastočne odstrániť svoje brzdenie výrobných síl, aj keď bude stále brzdiť výrobné sily než hocijaká postkapitalistická spoločnosť a to kvôli konkurencii a existencii kapitálu, ale bude môcť skrotiť trh a plánovane vyrábať, čo spraví výrobu omnoho efektívnejšou.

Jediný spôsob, ako zaistiť, aby tento proces neskončil buď v barbarizme, v spoločnosti rozdelenej na zvieratá a bohov alebo v komickej spoločnosti chudoby a neuveriteľnej výrobnej sily je dosiahnuť vedomým konaním pracujúcej triedy a novej nezamestnanej “triedy” vyvlastnenie strojov od kapitalistickej triedy a ich prevedenie do spoločenského alebo družstevného vlastníctva (s prihliadnutím nato, že sa bude musieť pracovať proti nerovnomernostiam a najlepšie odstrániť trhové ceny).

Výsledok tohto procesu môže byť rôznorodý, môže to byť všetko od “otrokárskej” spoločnosti až po komunizmus. K tomu v ďalšom článku o kategorizácii spoločností, vykorisťovania a spoločenskej organizácie.

 

Teraz najčítanejšie