The Problem of Peer Disagreement

Chalmers a Bourget zverejnili v roku 2013 výsledky online prieskumu, ktorý spravili medzi filozofmi na 99 svetovo popredných katedrách filozofie. Pýtali sa v ňom na ich stanoviská ku 30 problémom, o ktorých sa dlhodobo vedie vo filozofii diskusia. Medzi problémami sa okrem iných objavili aj otázky, na ktoré sa mi zdá byť dôležité vytvoriť si nejaký názor, hoci aj ak sa práve neživíte ako filozof. Napríklad:

Máme slobodnú vôľu?

Existujú objektívne morálne/estetické hodnoty?

Kedy sa naše presvedčenia stávajú poznaním?

Ako by mal štát pristupovať voči jednotlivcovi?

Na základe čoho môžem povedať, že ostávam tou istou osobou, aj keď sa mením v priebehu času?

Existuje Boh?

Zistili, že až pri 23 problémoch malo aj najrozšírenejšie stanovisko podporu menšiu ako 60%. Tento výsledok sa dá podľa mňa interpretovať aj nasledovne: Existujú mnohé dôležité otázky, o ktorých vieme, že aj keby sme sa nimi poctivo zaoberali celý svoj profesionálny život a stali sa na ne expertom, stále bude existovať mnoho iných expertov, ktorí zasvätia rovnakým otázkam minimálne rovnaké množstvo úsilia a času, a pritom dospejú k odlišnému presvedčeniu.

Domnievam sa, že toto platí nie len pre otázky filozofie, ale aj pre mnohé iné zložité politicko-morálno-spoločenské otázky, ktoré sú bežne predmetom verejnej diskusie. Otázka, ktorej sa budem venovať v tomto príspevku, znie: Ako by sme mali na túto skutočnosť racionálne zareagovať? Táto otázka sa tiež nazýva the problem of peer disagreement a je v súčasnosti predmetom zaujímavej diskusie v epistemológii (tj. filozofii poznania).

Presvedčenie a stupeň presvedčenia

Ešte predtým, než sa pozrieme na samotnú diskusiu, je dobre si objasniť, čo tu budeme mať namysli pod pojmom presvedčenie. Pod presvedčením chápme postoj, ktorý jedinec zaujíma voči nejakému výroku a vyjadruje ním, či si myslí, že tento výrok je pravdivý. Zoberme si napríklad nasledujúci výrok B.

B: Boh existuje.

Na prvý pohľad sú tu tri spôsoby, ako môžem na tento výrok zareagovať:

1. Môžem byť presvedčený, že B je pravdivý.

2. Môžem byť presvedčený, že B je nepravdivý.

3. Môžem sa zriecť presvedčenia o B, pretože si nie som istý jeho pravdivostnou hodnotou.

Avšak model zredukovaný len na tieto tri možnosti je pre nás nepostačujúci pri výrokoch, o pravdivostnej hodnote ktorých si väčšina ľudí nie je 100% istá. Koniec koncov, vieme si predstaviť, že aj keď si niekto nie je istý, či Boh existuje alebo neexistuje, nemusí sa hneď zriecť akéhokoľvek presvedčenia, ale môže radšej tomuto výroku priradiť istý stupeň presvedčenia (v angličtine tiež credence). Je vecou dohody, akú stupnicu na reprezentáciu takýchto stupňovaných presvedčení použijeme. Zaužívaná stupnica je taká, kde 1 je maximálna hodnota a 0 je minimálna hodnota. Pre stručnosť vyjadrujeme stupeň presvedčenia P nejakého agenta S o ľubovolnom výroku X ako P_S (X). Pre P_S (B) potom platí nasledovné:

1. S je presvedčený, že Boh existuje práve vtedy, keď P_S (B)=1

2. S je presvedčený, že Boh neexistuje práve vtedy, keď P_S (B)=0

3. S si nie je istý, či Boh existuje alebo neexistuje práve vtedy, keď 0 < P_S (B) < 1

Teda ak si S nie je istý, či existuje Boh alebo nie, stupeň jeho presvedčenia o B sa pohybuje niekde v rozmedzí od 0 do 1, pričom čím je táto hodnota bližšie k 1, tým vyšší stupeň presvedčenia priraďuje B.

Dobre, teraz ešte potrebujeme uchopiť, ako sa menia presvedčenia agenta, keď sa jeho poznanie rozširuje, tj. dozvedá sa nové informácie. Pre ilustráciu uveďme výrok V.

V: Voľby primátora Bratislavy 2018 vyhrá Matúš Vallo.

Povedzme, že agent S pochybuje, že voľby primátora Bratislavy vyhrá Matúš Vallo, no nevie to vylúčiť, takže výroku V priradí nejakú malú ale nenulovú hodnotu, napríklad 0,2. Následne S narazí na volebný prieskum, v ktorom sa dozvie nejakú novú informáciu E o tom, aké sú preferencie Valla v porovnaní s ostatnými kandidátmi. Stupeň presvedčenia S o V potom, ako sa S dozvie o E vyjadrime ako P_S (V|E). Pre účely tohto blogu stačí vedieť už len toto:

1. P_S (V|E) > P_S (V) znamená, že E potvrdzuje V.

2. P_S (V|E) < P_S (V) znamená, že E spochybňuje V.

3. P_S (V|E) = P_S (V) znamená, že E ani nepotvrdzuje, ani nespochybňuje V.

Inak povedané, ak E ukáže, že Vallové preferencie sú neočakávane vysoké, stupeň presvedčenia agenta S o V sa zvýši, tj. E potvrdí V. Ak naopak E ukáže, že Vallove preferencie sú ešte nižšie než si S myslel, jeho stupeň presvedčenia o V sa ešte viac zníži, tj. E spochybní V. Ak ale S zistí, že volebný prieskum, na ktorý narazil, nie je napríklad ten nedávny októbrový ale ten starý, ktorý už videl v júli, E mu nepovie nič nové, preto jeho stupeň presvedčenia o V ostane rovnaký ako predtým.

The Problem of Peer Disagreement

Vybavení technickým detailami nevyhnutnými pre pochopenie toho, o čo tu pôjde, vhupnime priamo do diskusie o peer disagreement.

Predstavte si, že sedíte pri pive/káve/čaji so svojim kamarátom a vášnivo spolu diskutujete o nejakej spoločenskej/politickej/morálnej téme. A zrazu narazíte na nejaký výrok H, na ktorý máte opačné názory, tj. ku ktorému priraďujete veľmi odlišné stupne presvedčenia. Určite takúto situáciu z vlastného života poznáte.

Za H si teraz dosaďte nejaký výrok, pri ktorom nebude uletené predpokladať, že tento kamarát je vaším epistemickým peerom, aj keď má naň opačný názor (tj. je k danej téme rovnako kompetentný sa vyjadriť ako vy). Pritom na to, aby bol váš kamarát vaším epistemickým peerom, musí splniť nasledujúce dve podmienky:

1. Má načítaného a napremýšlaného o danej téme presne tak veľa ako máte vy a je oboznámený so všetkými relevantnými informáciami, s ktorými ste oboznámený aj vy.

2. Je rovnako inteligentný ako ste vy.

Ďalej predpokladajme, že vy aj váš kamarát ste si vedomí, že obaja ste si navzájom epistemickými peermi.

Pýtajme sa: Je skutočnosť, že váš epistemický peer s vami o výroku H nesúhlasí novou informáciou, ktorá vám dáva dôvod zmeniť svoj stupeň presvedčenia o H?

Existujú dve dominantné a protichodné odpovede na túto otázku.

1. Equal Weight View (EWV): Áno, vy aj váš kamarát by ste mali zobrať stupeň presvedčenia toho druhého do úvahy a pozmeniť vaše stupne presvedčenia tak, aby mali ekvivalentnú hodnotu.

Príklad:

Vy priraďujete výroku H stupeň presvedčenia 0,2, tj. P_vy (H)=0,2

Váš kamarát priraduje H stupeň presvedčenia 0,8, tj. P_kamarát (H)=0,8

Podľa EWV, vás spoločný stupeň presvedčenia potom, ako zistíte, že spolu nesúhlasíte, by mal byť aritmetický priemer P_vy (H) a P_kamarát (H), tj. 0,5.

2. Steadfast View (SV): Nie, racionálne je, ak si budete stále stáť za svojím a neupustíte od svojho pôvodného stupňa presvedčenia o H, a to aj v prípade, keď uznávate, že váš kamarát je vaším epistemickým peerom.

Diskusiu medzi týmito dvoma stanoviskami budem prezentovať nasledujúcim spôsobom: Vysvetlím päť argumentov v prospech SV, ktoré budú v zásade kritikou EWV. Po každom argumente sa pozriem na to, ako je zástanca EWV schopný sa voči nemu obhájiť.

Prvý argument pre SV

Predstavme si, že epistemickí peerovia A aj B nadobudli nejakú novú informáciu E, ktorá sa týka výroku H. No obaja na jej základe nadobudnú iný stupeň presvedčenia o H. Kým A svoj stupeň presvedčenia o H zvýši, B svoj stupeň presvedčenia o H zníži. Napríklad, P_A (H|E)=0,9 a P_B (H|E)=0,1.

Predstavme si ďalej, že ste v koži A.

Podľa EWV, akonáhle vám B prezradí, aký stupeň presvedčenia pridelil H, máte okrem E k dispozícií ešte jednu novú informáciu E1.

E1: Podľa B, E spochybňuje H.

Aj keď na základe E ste H priradili stupeň presvedčenia 0,9, E1 spochybňuje vaše presvedčenie, že vaše hodnotenie je správne, keďže vám hovorí, že váš peer dospel na základe E k podstatne nižšiemu stupňu presvedčenia. Podľa EWV by ste preto mali v reakcii na E1 znížiť váš stupeň presvedčenia o H na 0,5 (tj. aritmetický priemer P_A (H|E) a P_B (H|E)).

Je možné však namietnuť, že EWV prehliada, že máte ešte jednu novú informáciu, a to E2.

E2: Podľa A, E potvrdzuje H.

Táto informácia vám dáva dôkaz, že ste predsa len možno vyhodnotili H na základe E správne. Koniec koncov, ak E1 je pre vás novou informáciou o tom, že nejaký epistemický peer B vyhodnotil na základe rovnakej informácie E výrok H opačne než vy, prečo by E2 nemohla byť pre vás novou informáciou, že nejaký iný epistemický peer A, zhodou okolnosti identický s vami, vyhodnotil tento výrok rovnako ako vy? Ak veríte, že A nie je o nič horší epistemický agent než B, prečo by ste potom mali vziať do úvahy len E1 a ignorovať E2? Zástanca SV by mohol následne argumentovať, že kým E1 vám hovorí, že podľa jedného peera, E spochybňuje H, E2 vám hovorí, že podľa iného vášho peera, E potvrdzuje H. Takže účinky E1 a E2 na váš stupeň presvedčenia o H sa navzájom rušia a váš stupeň presvedčenia o H ostáva rovnaký ako predtým než ste sa dozvedeli, že A s vami súhlasí a že B s vami nesúhlasí. Myšlienka, že nové informácie týkajúce sa výroku H sú E, E1 ako aj E2, bola prvýkrát sformulovaná v Kelly (2006, str.189-190). Do súčasnej námietky ju zhrnul môj učiteľ, Darren Bradley (2015, str.149-150).

Odpoveď EWV na prvý argument pre SV

Pravdepodobne sú čitatelia, ktorým na prechádzajúcom argumente niečo nesedí. Problém je v tom, že i keď je pravda, že E2 je pre agenta A novou informáciou, to samo ešte neznamená, že táto informácia je preňho relevantná. Na to, aby sme posúdili, či je relevantná, bude dôležité sa pýtať aj na to, akým spôsobom agent A túto informáciu získal. O E2 sa A dozvedel hneď, ako zvýšil stupeň presvedčenia o H na základe E. To, že tento stupeň zvýšil, totiž garantovalo, že sa dozvie o E2. V tomto sa E2 líši od E1. To, že sa agent A dozvedel o E1 a nie o jej negácií, nebolo dopredu garantované jeho predošlým vyhodnotením. Agent A je preto predpojatý dozvedieť sa o E2, čo má za následok, že E2 mu nemôže poslúžiť ako nezávislý dôkaz vo vzťahu k H.

Zaujímavosťou je, že nie vždy, keď je agent predpojatý dozvedieť sa nejakú informáciu, platí, že táto informácia je irelevantná. Predstavte si, že ste v ohrození života a vašou jedinou nádejou na prežitie je podstúpiť veľmi náročnú operáciu, ktorú úspešne zvládne spraviť len veľmi šikovný chirurg. Ak operácia nevyjde, zomriete. Ďalej si predstavte, že operácia skončila, vy sa zobudíte v nemocničnej posteli a zistíte, že ste prežili. To, že ste živý, sa zdá byť relevantnou informáciou ktorá potvrdzuje hypotézu, že chirurg, ktorý vás operoval, je šikovný. A to aj napriek tomu, že váš poznávací proces vám dovoľuje dozvedať sa nové informácie, len ak ste živý, a preto ste predpojatý dozvedieť sa, že ste živý a nie, že ste mŕtvy.

Za povšimnutie stojí, že tento prípad sa líši od predošlého minimálne v dvoch ohľadoch:

1. Ako upozornil Weisberg (2005, str. 816-820), v tomto prípade poznávací proces negarantuje, že poznávajúci agent sa dozvie danú informáciu, ale len to, že ak sa agent vôbec niečo dozvie, dozvie sa danú informáciu. Koniec-koncov, to, že vám váš poznávací proces dovoľuje dozvedať sa nové informácie, len keď ste živý, negarantuje, že sa po skončení operácie dozviete, že ste živý, ale nanajvýš to, že ak sa vôbec niečo dozviete, bude to informácia, že ste živý. Zato to, že agent A vyhodnotí informáciu E ako potvrdzujúcu H, garantuje, že sa dozvie aj E2.

2. V prvom prípade poznávací proces A priamo spôsobuje, že E2 je pravdivou informáciu (to, že A vyhodnotí informáciu E ako potvrdzujúcu H, priamo zapríčiní pravdivosť E2). No v druhom prípade to, že vám váš poznávací proces dovoľuje dozvedať sa nové informácie, len keď ste živý, nemá nijaký kauzálny vzťah k tomu, či operáciu prežijete alebo nie.

Koho by viac zaujímala diskusia o predpojatosti, odporúčam prečítať si Weisberg (2005), Sober (2009) či Kotzen (2012).

Druhý argument pre SV

Kelly (2006, str.181-185) sformuloval aj nasledujúci argument: Predstavme si, že H je výrok, na podporu ktorého existuje presne toľko veľa podobne dobrých argumentov ako proti nemu. Vy sa rozhodnete všetky argumenty pre aj proti H poctivo vyhodnotiť a nakoniec na základe vášho najlepšieho možného úsudku priradíte H nejaký stupeň presvedčenia.

Ďalej si predstavme, že sa náhodou nachádzate v jednom z nasledujúcich dvoch možných svetov, ktoré sú si takmer navlas podobné a líšia sa len v tom, akú podporu v nich výrok H má medzi vašimi epistemickými peermi.

Svet 1: Medzi vašimi epistemickými peermi je rovnako veľa zástancov H ako odporcov H.

Svet 2: Všetci vaši epistemickí peerovia sú odporcovia H.

Pod zástancami H myslíme epistemických peerov, ktorí priraďujú H vysoký stupeň presvedčenia. Pod odporcami H myslíme epistemických peerov, ktorí priraďujú H nízky stupeň presvedčenia.

Predpokladajme, že počet vašich epistemických peerov ako aj argumenty pre a proti H ostávajú úplne rovnaké naprieč oboma svetmi. Vo Svete 2 sa jednoducho len zhodou okolností veci vyvinú tak, že argumenty pre H nikoho z vašich peerov nepresvedčia, no neexistuje žiadne hlboké vysvetlenie, prečo to tak je (napríklad, že sú niekým manipulovaní, že majú špeciálnu biochémiu mozgu, ktorá ich robí náchylnými odmietnuť H a pod.).

Zástanca EWV sa vám snaží nahovoriť, že ak ste sa ocitli vo Svete 2, váš stupeň presvedčenia o H by mal byť po diskusii s vašimi peermi podstatne nižší než vo Svete 1. To sa však zdá byť scestné, pretože argumenty pre H ostávajú také isté a len presvedčenia vašich peerov sa menia. Preto ak priradíte na základe svojho najlepšieho uváženia H vysoký stupeň, najracionálnejšie je si tento stupeň zachovať, aj ak sa nachádzate vo Svete 2. Inými slovami, presvedčenia vašich skutočných peerov vo Svete 2 pre vás nemajú žiadnu informačnú hodnotu, pretože ak ste raz presvedčený o H, viete si bez problémov predstaviť Svet 1, v ktorom sa nachádza viac epistemických peerov, ktorí sú taktiež o H presvedčení.

Odpoveď EWV na druhý argument pre SV

Christensten (2007, str.206-210) reaguje na Kellyho argument nasledovne: Kelly nemá pravdu, keď hovorí, že skutočnosť, že máte okolo seba epistemických peerov s opačným/rovnakým názorom, nie je o nič viac informatívna ako predstava, že by existovali epistemickí peerovia s opačným/rovnakým názorom. Totiž ak nie ste neomylný ideálny epistemický agent, to, že stretnete peerov s opačným názorom, vám dáva dôvod myslieť si, že ste sa mohli vo svojom pôvodnom hodnotení pomýliť. A naopak, ak stretnete peerov s rovnakým názorom, dáva vám to dôvod si myslieť, že vaše hodnotenie je správne. No to, že si viete predstaviť epistemických peerov, ktorí s vami súhlasia, vám nič nové nehovorí. Je to len dôsledok toho, že zastávate H. Rovnako, ani to, že si viete predstaviť epistemických peerov, ktorí s vami nesúhlasia, vám nič nové nehovorí, je to len dôsledok toho, že viete, že ste omylný. Preto ak sa nachádzate vo Svete 2, to, že všetci vaši peerovia skutočne majú iný názor, vám dáva pádny dôvod na to, aby ste svoj stupeň presvedčenia o H znížili.

Tretí argument pre SV

Kelly (2011, str.193-194) ďalej namieta, že EWV vedie k dôsledku, že na to, aby ste mali racionálny stupeň presvedčenia o H, stačí, aby ste tento stupeň správne pozmenili s ohľadom na to, čo si myslia vaši peerovia. Predstavte si, že vy a váš peer nadobudnete nejakú novú informáciu E, ktorá sa týka výroku H. Obaja avšak preceníte dôležitosť, ktorú táto informácia má s ohľadom na H, a váše stupne presvedčenia o H stúpnu na základe tejto informácie na nejakú prehnane vysokú hodnotu. Napríklad P_vy (H|E)=0,9 a P_peer (H|E)=0,7. Následne sa stretnete, podiskutujete o H a v súlade s EWV obaja upravíte svoj stupeň presvedčenia o H na 0,8 (tj. aritmetický priemer P_vy (H|E) a P_peer (H|E)).

Teraz si predstavte ten istý scenár s tým rozdielom, že vy aj váš peer ste vyhodnotili dôležitosť informácie E správne a na jej základe P_{vy, peer} (H|E)=0,5. Následne sa stretnete, podiskutujete o H a zistíte, že o H máte presne rovnaký názor. V súlade s EWV, váš stupeň presvedčenia o H ostáva 0,5.

Zdá sa, že podľa EWV, v oboch scenároch ste vy aj váš peer racionálni bez ohľadu na to, že v prvom scenári ste priradili H prehnane vysoké stupne presvedčenia, kým v druhom scenári ste mu priradili primeraný stupeň presvedčenia. Nestáva sa však takto priveľmi jednoduché byť racionálnym?

Odpoveď EWV na tretí argument pre SV

Zástanca EWV sa môže voči tomuto argumentu ohradiť dvoma spôsobmi.

V prvom rade môže podotknúť, že SV vedie ešte k absurdnejšiemu dôsledku než EWV. Ako podotkol Elga (2011, str.166-168), aj pri SV je extrémne jednoduché získať dôvod na to, aby ste si mysleli, že ste racionálnejší než vaši peerovia. Predstavte si, že vždy keď s vaším kamarátom, epistemickým peerom, o niečom nesúhlasíte, držíte sa SV a uprednostňujete svoj stupeň presvedčenia ako jediný racionálny. Stačí, ak to budete robiť dlhodobo a časom nadobudnete dôkaz, že máte o veciach racionálne presvedčenia častejšie než váš kamarát. Takže na základe číreho seba-potvrdzovania si môžete byť po čase istý, že ste vlastne racionálnejší než váš kamarát, čo vám dá dôvod už viac vášho kamaráta nepovažovať za peera.

Po druhé, EWV nehovorí, že riadiť sa podľa EWV je postačujúca podmienka na to, aby ste boli racionálny, ale len, že je to nevyhnutná podmienka. Zástanca EWV môže trvať na tom, že existuje jediný racionálny stupeň presvedčenia o H a na to, aby epistemický agent bol racionálny, musí (i) aj k H priradiť tento stupeň presvedčenia, (ii) aj meniť svoje presvedčenia v súlade EWV. V našom prvom scenári vy ani váš peer nespĺňate (i), preto nemožno povedať, že ste racionálni, hoci aj keď spĺňate (ii).

Štvrtý argument pre SV

V predchádzajúcej odpovedi sa zástanca EWV priznal, že je zaviazaný k takzvanej Uniqueness Thesis.

Uniqueness Thesis: Pre akúkoľvek informáciu Y a výrok X, je len jeden racionálny stupeň presvedčenia, ktorý je možné mať o X na základe Y.

Zástanca SV sa môže teraz pokúsiť podkopať EWV tým, že spochybní platnosť Uniqueness Thesis. Za povšimnutie stojí, že ak sa mu to podarí, zabije tým dve muchy jednou ranou. Jednak tým ukáže, že predpoklad EWV o tom, že je len jeden racionálny stupeň presvedčenia o H, je pomýlený. V tom prípade bude mať zástanca EWV ťažkosti vysvetliť, prečo by ste mali za každú cenu meniť vaše stupne presvedčenia s ohľadom na nesúhlas vášho epistemického peera, namiesto toho, aby ste proste pripustili, že ste sa obaja mohli dopracovať k dvom rozdielnym, ale rovnako racionálnym stupňom presvedčenia. Taktiež, zástanca SV sa tým môže vyhnúť predchádzajúcej kritike o tom, že epistemickému agentovi sa stačí len seba-potvrdzovať na to, aby nadobudol dôvod si myslieť, že je racionálnejší než jeho peer. Ak zástanca SV totiž ukáže, že existuje viac ako jeden racionálny stupeň presvedčenia o H, môže zaujať takzvaný „live and let live“ postoj. Inak povedané, môže trvať na svojom stupni presvedčenia, ale neusudzovať na základe toho, že presvedčenia jeho peera sú neracionálne.

Avšak podarí sa mu to?

Jeden zaujímavý argument, prečo je Uniqueness Thesis nepravdivá, ponúkli napríklad nedávno Titelbaum a Kopec (2015, str.21-22):

Predstavte si, že ste v miestnosti s deviatimi ľuďmi a máte za úlohu samostatne priradiť nejaký stupeň presvedčenia k výrokom, ktoré sú vám jeden po druhom predkladané. Každý máte pritom k dispozícií všetky informácie, ktoré sú k týmto výrokom relevantné. Po priradení stupňa presvedčenia ku jednotlivým výrokom, máte tento stupeň prezradiť ostatným. Po čase zistíte, že sa pri každom výroku opakuje nasledujúci scenár: deväť ľudí priradí k výroku jeden rovnaký stupeň presvedčenia, no jeden zvyšný človek, čierna ovca, k nemu priradí veľmi odlišný stupeň presvedčenia. Vždy vám je pritom povedané, že týchto deväť ľudí vyhodnotilo výrok na základe dostupných informácií racionálne. Je avšak nepredvídateľné, kto bude pri jednotlivých výrokoch čierna ovca, pretože každý z vás je čierna ovca presne pri 10% výrokov. To znamená, že pri 90% výrokov ste jeden z deviatich, ktorí vyhodnotili výrok racionálne. Takže o každom z vás sa dá povedať, že jeho usudzovacie štandardy sú z dlhodobého hľadiska spoľahlivé. Odporca Uniqueness Thesis môže argumentovať takto: Predstavte si, že ľuďom v miestnosti je predložený nejaký výrok a všetci, vrátane vás, ho v hlave vyhodnotili, no ešte neprezradili ostatným. V tom momente ešte neviete, kto z vás je pri tomto výroku čiernou ovcou. No pri pohľade na každého človeka v miestnosti viete povedať, že má dobrý track record, tj. spoľahlivú metódu vyhodnocovania výrokov. Nestačí to na to, aby sme povedali, že jeho hodnotenie je tiež racionálne aj teraz, lebo je spravené na základe spoľahlivej metódy, a to hoci aj v prípade, že sa z neho vykľuje čierna ovca? Ak áno, Uniqueness Thesis je vyvrátená, pretože čiernej ovci bude uznané, že aj ona racionálne dospela k inému stupňu presvedčenia než zvyšok miestnosti.

Odpoveď EWV na štvrtý argument pre SV

Zástanca EWV môže proti-argumentovať, že ak je Uniqueness Thesis nepravdivá, môže to viesť ku katastrofálnym dôsledkom v prípade, keď to, aký stupeň presvedčenia priradíte k výroku, ovplyvní vaše konanie. Na ilustráciu použime myšlienkový experiment s verziou ktorého prišiel White (2005, str.447-450). Predstavte si, že ste členom súdnej poroty a rozhodujete o tom, či je obžalovaná osoba vinná alebo nevinná. Dostupné dôkazy E síce nie sú postačujúce na to, aby ste si o vine obžalovaného boli istí definitívne, no aj tak ich považujete za veľmi presvedčivé. Na základe dôkazov, ktoré sú vám predložené, priradíte výroku O nejaký vysoký stupeň presvedčenia, napríklad 0,9.

O: Obžalovaná osoba je vinná.

Povedzme teraz, že ste sa rozhodli, že ak  P_vy (O|E) ≥ 0,9, budete hlasovať za vinu obžalovaného.

Ak je ale Uniqueness Thesis nepravdivá, nedá sa vylúčiť možnosť, že na základe rovnakých dôkazov môžete so spoľahlivou usudzovacou metódou k tomuto výroku racionálne priradiť aj o niečo menší stupeň presvedčenia, povedzme 0,85.

Ak ale pripustíme, že je racionálne priradiť výroku O ako stupeň presvedčenia 0,9, tak aj stupeň presvedčenia 0,85, zároveň tým pripustíme, že je racionálne tak rozhodnutie hlasovať za vinu obžalovaného, ako aj rozhodnutie hlasovať za nevinu obžalovaného. Z toho potom vyplýva, že obe rozhodnutia majú rovnaké predpoklady na posúdenie viny obžalovaného správne. To by však znamenalo, že aj keby ste celý súdny proces prespali a nakoniec hlasovali za vinu alebo nevinu obžalovaného podľa toho, v akej nálade ste sa práve zobudili, neurobili ste nič fatálne zlé. Síce ste sa nezachovali ako racionálny agent, no ste si istý, že máte rovnaké predpoklady na vykonanie správneho súdu ako v prípade, keď by ste sa rozhodovali racionálne. Toto sa nám však zdá byť neprijateľné. Naša silná morálna intuícia nám predsa hovorí, že ak sa agent rozhoduje racionálne, má lepšie predpoklady na to, aby sa rozhodol správne, ako keď sa rozhoduje ľubovolne. No ak odmietneme Uniqueness Thesis, zdá sa, že ľubovolné rozhodnutie môže mať niekedy rovnaké predpoklady viesť k správnemu konaniu ako racionálne rozhodnutie.

Piaty argument pre SV

Pozrime sa ešte na jeden ďalší argument proti EWV s názvom „spinelessness“ (dalo by sa preložiť ako „slabošskosť“…asi…), ktorý identifikoval Elga (2011, str.164). Zoberte si nejaký zložitý hodnotový problém, ktorý je predmetom horlivej spoločenskej diskusie. V takom prípade takmer určite nájdete okolo seba veľmi veľa ľudí, ktorých môžete považovať za svojich epistemických peerov, no ktorí majú na tento problém rozličné a vzájomne nezlúčiteľné názory. Inak povedané, pre každého vášho peera existuje nejaký výrok, ktorému priraďuje veľmi vysoký stupeň presvedčenia, pretože ho považuje za svoj názor na daný problém. Ale nakoľko tieto názory sa obsahovo vylučujú aj s vašim vlastným názorom, ktorý ste si o probléme vytvorili a ktorému priraďujete vysoký stupeň presvedčenia, každému z nich priraďujete veľmi nízky stupeň presvedčenia. Následne sa so svojimi peermi stretneme, podiskutuje a zistíte, že máte na daný problém nezlučiteľné názory. EWV nám hovorí, že v tomto prípade je racionálne svojmu vlastnému názoru priradiť presne taký istý stupeň presvedčenia ako ostatným názorom. Koniec koncov, nemáte dôvod si myslieť, že práve váš názor je ten správny. EWV teda vedie k neželanému záveru: čím viac vzájomne vylučujúcich sa názorov vy a vaši peerovia majú, tým menší stupeň presvedčenia by ste mali priradiť každému z týchto názorov, vrátane toho svojho. Napríklad, predstavme si desať epistemických peerov, ktorí majú na danú otázku vzájomne nezlučiteľné názory, pričom každý z nich priradí na začiatku svojmu názoru stupeň presvedčenia 0,91 a každému zo zvyšných deviatich názorov stupeň presvedčenia 0,01. Podľa EWV by mal po diskusii každý peer každému z týchto názorov pripísať stupeň presvedčenia 0,1 (čiže aritmetický priemer ich stupňov presvedčení o týchto názoroch). Takže každý z nich skončí s extrémne malým stupňom presvedčenia o každom názore. Inými slovami, stane sa pochybovačný o všetkom a ostane bez názoru.

Odpoveď EWV na piaty argument pre SV

Osobne považujem predošlý argument za najzdrvujúcejší pre EWV a zdá sa mi nesmierne ťažké voči nemu ponúknuť presvedčivý protiargument. Samotný Elga (Tamže, str.171-174) sa o jeden taký protiargument pokúsil. Podľa neho, aj keď pri nesúhlasoch s epistemickým peerom nám EWV zakazuje predpokladať, že náš názor je racionálnejší a prestať tým pádom nášho peera považovať za peera len preto, lebo s nami nesúhlasí, v prípade kontroverzných a komplikovaných tém, na ktoré existujú rozmanité názory, by sme mali pripustiť výnimku. Dôvodom je, že ak zistíte, že váš peer má opačný názor než vy v nejakej kontroverznej otázke, máte dôvod si myslieť, že stojí na opačnej strane názorového spektra, tj. nesúhlasí s vami ani v iných súvisiacich témach. Ak napríklad tento peer s vami nesúhlasí v téme potratov, je pravdepodobné, že s vami nebude súhlasiť ani pri témach ako je eutanázia, či úloha tradičnej rodiny v modernej spoločnosti. V takom prípade ste podľa Elgu oprávnený si myslieť, že názorová orientácia vášho peera v týchto témach je od základu pomýlená, a teda už ho viac nepovažovať za svojho peera. V iných vzdialených témach, kde viete nájsť spoločnú reč, ho však stále za svojho peera môžete považovať.

Tento protiargument však považujem za málo presvedčivý. Ak by sme v ňom totiž išlo do dôsledkov, znamenalo by to, že by sme nemali dôvod považovať ľudí s inou názorovou orientáciou za našich peerov ani čase, kedy jediná názorová orientácia, ktorú máme, je len tá ktorú sme prevzali od prostredia, v ktorom sme sa narodili. Takýto nadradený postoj by nám znemožnil viesť diskusiu s ľudmi s inou názorovou orientáciou, v ktorej by sme ich považovali za rovnocenných diskutérov. Elga (Tamže, str.174-175) síce píše, že aj keď by som ľudí s inými názormi nepovažoval za svojich peerov, stále by som mal byť otvorený voči obsahu ich argumentov. A ak by boli ich argumenty presvedčivé, mal by som svoje názory zmeniť. Problémom však je, že ak by som sa s týmito ľudmi rozhodol nediskutovať, nikto by ma nemohol obviniť, že konám vyslovene iracionálne. Nebolo by to síce úplne najracionálnejšie, pretože, áno, nikdy neviem, aké argumenty by mi predložili. Zároveň by som však bol plne oprávnený si myslieť, že nakoľko nejde o mojich peerov, pravdepodobnosť, že ich názory a argumenty budú presvedčivé je oveľa menšia než v prípade názorov a argumentov ľudí, ktorých považujem za svojich peerov. A ná základe tejto úvahy by som sa mohol rozhodnúť spravidla uprednostňovať diskusie iba so svojimi peermi. Takže, aj keď by som sa od narodenia stýkal len s ľuďmi s rovnakou názorovou orientáciou ako mám ja, pretože len ich by som považoval za svojich peerov, na základe Elgovho protiargumentu by to bolo stále v medziach racionálneho konania. Je takýto dôsledok však akceptovateľný?

Zoberme si klasickú situáciu:

Narodím sa v rodine konzervativcov/nekonzervativcov, celý život sa moje presvedčenia vyvíjajú len pod vplyvom konzervativcov/nekonzervativcov, zomriem ako konzervativec/nekonzervativec.

Naozaj môžeme za týchto okolností povedať, že spôsob, akým som si svoje presvedčenia vytvoril, je racionálny?

Prvoplánová námietka voči jeho racionalite by mohla znieť: Je vecou náhody, v akom prostredí som sa narodil. Preto ak sú moje presvedčenia také, že ak by som sa narodil niekde inde, už by som ich viac nemal, potom som si tieto presvedčenia nevytvoril racionálnym spôsobom.

Ako poukázal Plantinga (2000, str.348), tento druh námietky je veľmi zradný, pretože sa dá aplikovať aj na presvedčenia, ktoré typicky za racionálne vytvorené považujeme. Je azda moje presvedčenie, že rasizmus je neprijateľný, iracionálne len preto, lebo keby som sa narodil v rodine rasistov, už by som viac toto presvedčenie najskôr nemal? Určite nie. Takže to, že som nejaké presvedčenia nadobudol aj vďaka náhode, sa nezdá byť postačujúca podmienka na to, aby sme mohli povedať, že som si ich nevytvoril racionálne.

Napriek tomu sa mi zdá akceptovateľná takáto slabšia formulácia:

Predstavme si dvoch epistemických agentov A a B, ktorí nadobudli nejakú odlišnú názorovú orientáciu od prostredia, v ktorom sa náhodou narodili. Ďalej si predstavme, že na konci svojich životov obaja majú rovnakú názorovú orientáciou. No je medzi nimi jeden podstatný rozdiel: kým agent A svoje pôvodne názory počas života menil a svoje výsledné názory si vybudoval na základe mnohých diskusií s ľudmi aj s inou, aj s rovnakou názorovou orientáciou, agent B celý život diskutoval len s ľudmi s rovnakou názorovou orientáciou a svoje pôvodne názory si zachoval až do konca života. Potom môžeme povedať, že aj keď je názorová orientácia na sklonku ich životov rovnaká, A si ju vytvoril oveľa menej ľubovolným spôsobom než B.

Inak povedané, aj keď pripustíme, že názorová orientácia oboch agentov je do veľkej miery vecou náhody, môžeme stále názorovú orientáciu A považovať za oveľa menej ľubovoľnú než názorovú orientáciu B a tým pádom aj za oveľa racionálnejšiu. Je to tak preto, lebo kým B „vsadil“ svoju názorovú orientáciu plne na prostredie, v ktorom sa narodil, agent A musí neustále robiť neľubovoľné rozhodnutia, či svoju názorovú orientáciu meniť pod vplyvom viacerých prostredí, s ktorými príde do styku.

Nie som si istý, či som rozdiel medzi agentmi A a B sformuloval dostatočne presne (ak má niekto návrh ako túto formuláciu zlepšiť/upraviť, napíšte mi prosím). Každopádne, ak uznáme, že aj keď obaja agenti majú na konci života rovnaké názory, názory A sú vytvorené oveľa racionálnejším spôsobom než názory B, potom má Elgov protiargument vážny problém. Elga by mal teraz totiž vysvetliť, ako môže byť racionalita názorovej orientácie A výrazne vyššia než racionalita názorovej orientácie B len preto, lebo A, narozdiel od B, počas života diskutoval aj s ľuďmi, ktorých bol podľa Elgu oprávnený nepovažovať za seberovných diskutérov. Najjednoduchšia cesta von z tejto situácie by bolo proste pripustiť, že ani A, ani B nie sú oprávnení ľudí s inou názorovou orientáciou automaticky vylúčiť spomedzi svojich peerov. Tým pádom je ale Elgov protiargument podkopaný a sme späť pri „spinelessness“ probléme.

Záver

V tomto bode diskusiu o peer disagreement ukončíme. Ako sme mohli vidieť, obe strany diskusie majú svoje problémy, no sami posúďte, čie argumenty sú presvedčivejšie. Hlavnou výzvou pre Steadfast View si myslím, že je vymyslieť také odmietnutie Uniqueness Thesis, ktoré nebude viesť k dôsledku, že racionálne rozhodnutie môže niekedy nemať žiadnu výhodu nad ľubovoľným rozhodnutím, ako sme videli v odpovedi na štvrtý argument. Naopak, ako sme videli v piatej odpovedi, hlavnou výzvou pre Equal Weight View sa mi zdá byť vymyslieť takú obranu voči „spinelessness“ problému, ktorá nebude viesť k tomu, že okruh našich peerov bude zúžený len na ľudí s podobnou názorovou orientáciou.

Veľa čitateľov sa zrejme pýta, na čo je diskusia o peer disagreement dobrá, keď v reálnom živote zriedkakedy stretneme ľudí, ktorých možno považovať za našich úplných epistemických peerov vo vzťahu k nejakej téme. Mne sa zdá byť užitočná, pretože sa mi zdá, že v bežnom živote máme silnú tendenciu si najprv o niečom vytvoriť názor a následne sa ho držať s presvedčením, že ľuďom s opačným názorom niečo dôležité uniká, alebo že ich myslenie je zásadne pomýlené. Diskusia o peer disagreement je trefná práve preto, že sa dotýka toho kritického okamihu, kedy zistíme, že druhý človek s nami nesúhlasí, ale ešte nepoznáme dôvody, prečo, a pýta sa nás, ako je v tej chvíli racionálne reagovať. V tomto momente väčšinou ešte nemáme dostatok informácií na to, aby sme mohli posúdiť, či druhý človek je alebo nie je naším epistemickym peerom vo vzťahu k danej téme. Preto sa mi zdá ako najracionálnejšie v takomto prípade proste s ústretovosti pripustiť, že druhá strana je náš peer a začať uvažovať, či je jej nesúhlas pre nás dostatočným dôvodom na to, aby sme o vlastných presvedčeniach začali pochybovať, prípadne, kedy by sa takýmto dôvodom stal. Myslím si, že tento spôsob uvažovania môže zdvihnúť úroveň našej verejnej diskusie o niektorých zložitých otázkach.

Zdroje

Bourget, D. and Chalmers, D. 2014. What do philosophers believe?. Mind and Language. 170(3), pp.465-500.

Bradley, D. 2015. A Critical Introduction to Formal Epistemology. London: Bloomsbury Academic.

Christensen, D. 2007. Epistemology of Disagreement: The Good News. The Philosophical Review. 116(2), pp.187-227.

Elga, A. 2011. Reflection and Disagreement. In: Goldman, A. and Whitcomb, D. eds. Social Epistemology: Essential Readings. Oxford: Oxford University Press, pp.158-182.

Kelly, T. 2006. The Epistemic Significance of Disagreement. In: Gendler, T.S. and Hawthorne, J. eds. Oxford Studies in Epistemology: Volume 1. Oxford: Oxford University Press, pp.167-196.

Kelly, T. 2011. Peer Disagreement and Higher Order Evidence. In: Goldman, A. and Whitcomb, D. eds. Social Epistemology: Essential Readings. Oxford: Oxford University Press, pp.183-217.

Kotzen, M. 2012. Selection biases in likelihood arguments. British Journal for the Philosophy of Science. 63(4), pp.825–839.

Plantinga, A. 2000. Warranted Christian Belief. Oxford: Oxford University Press.

Sober, E. 2009. Absence of evidence and evidence of absence: evidential transitivity in connection with fossils, fishing, fine-tuning and firing squads. Philosophical Studies. 143(1), pp.63-90.

Titelbaum, M.G. and Kopec, M. 2015. Plausible Permissivism. Unpublished. Available from: https://sites.google.com/site/michaeltitelbaum/research

Weisberg, J. 2005. Firing squads and fine-tuning: Sober on the design argument. British Journal for the Philosophy of Science. 56(4), pp.809-821.

White, R. 2005. Epistemic permissiveness. Philosophical Perspectives. 19(1), pp.445-459.