Denník N

Výročie konca druhej svetovej vojny a súčasnosť

Koniec druhej svetovej vojny znamenal porážku nacizmu. Jedným z cieľom, ktorý si víťazi nad Hitlerom dali, bola denacifikácia Nemecka. Mali byť  z myslenia a vedomia Nemcov odstránené všetky deformácie, ktoré im do hláv 12 rokov usilovne tlačila nacistická propaganda. Akékoľvek prejavovanie sympatií nacistickej ideológii sa stalo trestným a tak je to aj dnes prakticky na celom svete. Nacizmus a Hitler dokázali spojiť dva absolútne znepriatelené  politické a ekonomické systémy – Stalinov komunistický ZSSR a liberálno-demokratický Západ reprezentovaný najmä USA, Veľkou Britániou a Francúzskom. Avšak s koncom nacizmu prišlo aj ku koncu nutného spojenectva a po druhej svetovej vojne nasledovala vojna studená.

Dnes, po 70 rokoch, keď si porážku nacizmu pripomíname, treba povedať, že sa to napriek tomu, že od deklarovaného konca studenej vojny uplynulo 25 rokov, nedeje v priateľskej či pokojnej atmosfére. Skôr naopak, svet je dnes znovu v napätí. Rok 2014 budeme možno v budúcnosti vnímať ako prelomový. Hlavným dôvodom napätia medzi Ruskom a Západom je pochopiteľne situácia na Ukrajine.

Tamojšie dianie má mnohé súvislosti. Pri výročí porážky nacizmu sa nedá neobísť zmienka o tom, že Ukrajina ja dnes krajinou, kde sú polofašistické a fašistické zoskupenia nielen tolerované, ale dokonca zapájané do verejného a politického života. Prv než sa dostanem k niektorým podrobnostiam, chcem spomenúť skutočnosť, že vojna na Ukrajine sa stala dejiskom tzv. náhradnej vojny medzi veľmocami, akými v období studenej vojny boli Kórea či Vietnam. Úsilie Západu o ekonomické ovládnutie Ukrajiny bolo a je evidentné. Fenomén farebných revolúcií bol odštartovaný práve na Ukrajine v roku 2004. Išlo vtedy de facto o „prvý majdan“. Opakované prezidentské voľby vtedy vyhral prozápadný kandidát Viktor Juščenko. Namieso deklarovaného spojenectva proeurópskych síl však ukrajinskí predstavitelia upadli do vzájomných konfliktov, ktorých výsledkom bolo to, že  v roku 2009 sa k moci dostal Viktor Janukovyč, prorusky orientovaný politik. Západu tak prvý pokus nevyšiel. Keď bolo na Ukrajinu tlačené, aby podpísala asociačnú zmluvu s Európskou úniou a Janukovyč tento krok odmietol, začal sa „druhý majdan“. Ako keby si Ukrajinci nepamätali, že ten prvý im neprinieol absolútne nič. Tentokrát však boli a sú jeho dôsledky oveľa vážnejšie. Okrem povstania a vojny  na východe je ním práve veľké oživenie starých banderovských tradícií. Prakticky možno hovoriť o ukrajinskej forme fašizmu. Ukrajinská povstalecká armáda, ktorej vodcom bol Stepan Bandera (podľa neho pomanovanie Banderovci) zabila v rámci etnických čistiek v západoukrajinskej oblasti Volyň v rokoch 1943 – 45 približne 100 tisíc Poliakov. K tradíciám a extrémne nacionacionalistickej ideológii vykazujúcej prvky fašizmu, sa dnešná prozápadná politická reprezentácia Ukrajiny hlási.

Určite treba spomenúť dve zoskupenia. Prvým je strana Sloboda. Ide o krajne nacionalistickú stranu, vyznačujúcu sa rusofóbiou a antisemitizmom. Jej predseda Oleh Tyahnybok nemá problém používať výrazy ako „židovské svine“ a pod. Táto strana bola jednou z troch, ktorá v ukrajinskom parlamente vytvorila koalíciu po štátnom prevrate v Kyjeve vo februári 2014. Ako by reagovala slovenská verejnosť, keby sa súčasťou vlády stala strana Mariána Kotlebu? Na Ukrajine tomu tak bolo a zo Západu neprišlo ani slovko kritiky (Ešte by som rád pripomenul, že stranu Sloboda menoval medzi antisemitskými stranami aj riaditeľ Múzea židovskej kultúry v Bratislave Pavol Mešťan pri svojom príhovore na spomienke na obete holokaustu 9. septembra 2014 v Bratislave.). Teraz tomu tak nie je preto, že v jesenných voľbách sa Sloboda tesne nedostala do parlamentu.

Ešte radikálnejším zoskupením, pripomínajúcim nemeckú SS, je Pravý sektor. Ide o otvorene fašistickú stranu, ktorej ozbrojené rmácie sa podieľajú na bojoch proti separatistom na východe a sú zdrojom mnohých napätí, pretože najmä oni majú na svedomí časté porušovania prímerí. Navyše, práve príslušníci Pravého sektoru vyprovokovali masaker v Odese 4. mája 2014, pri ktorom zahynulo minimálne 34 proruských aktivistov.

Dalo by sa pokračovať vo výpočte faktov, avšak to, že Západ podporuje Ukrajinu, ktorá nielen toleruje, ale aj spolupracuje s ľudmi ako Dmitro Jaroš (vodca pravého sektoru), ho diskredituje. Je to jednoducho pokrytecké. Ako potom vyznievajú slová o boji proti xenofóbii a neonacizmu? Ako už je na Západe tradíciou, geopolitkcé a mocenské záujmy majú prednosť. Inak by USA nemohli mať za spojenca Saudskú Arábiu (ktorá za odpadlíctvo od islamu odtína hlavy a za vyznávanie iného náboženstva automaticky uväzňuje) a zároveň sústavne démonizovať Irán (ktorý je oveľa tolerantnejší, najmä ku kresťanom a židom, napriek napätým vzťahom s Izraelom), ktorý má ambíciu byť regionálnym hegemónom. Inak by sa v Iraku našli zbrane hromadného ničenia a v Líbyi by prekvitala sľubovaná demokracia. Inak by už dávno bolo efektívne zakročené proti Islamskému štátu.

Povstanie na východe Ukrajiny sa v duchu týchto faktov javí ako logický dôsledok toho, čo sa proti vôli obyvateľov východnej Ukrajiny v Kyjeve odohralo. A anexia Krymu Ruskom bola pravdepodobne pre tento polostrov riešením, ktoré pre neho bude znamenať stabilitu. Koniec koncov, Krym je viac ruský ako ukrajinský. A to nielen historicky. Tu by sa skôr dalo hovoriť o tatarsko-mongolskej tradícii. Geopolitické zmeny a ruská expanzia v 18. storočí však napkon vyústili do toho, že Krym sa v 80. rokoch 18. storočia stal súčasťou Ruského impéria. Postsovietske Rusko má dobré renomé v oblasti rešpektovania etnických menšín. Na ruskom území ich žije niekoľko desiatok a s drvivou väčšou z nich nie je žiaden problém.  Krymskí Tatári sú od roku 2014 jednou z nich. Reakcia Ruska na zákon o menšinách, ktorý krátko po prevrate prijal prečistený krajinský parlament, bola úplne pochopiteľná a legitímna.

Východoukrajinské povstanie je dôsledkom majdanského prevratu podporovaného Západom, ktorý za každú cenu chce získať Ukrajinu do euro-atlantických štruktúr. Nie sú tak dodržané zásady dohodnuté na začiatku 90. rokov, podľa ktorých sa NATO nebude rozširovať smerom k ruským hraniciam. Navyše USA sa stále držia chybného výkladu obdobia po skončení studenej vojny, tzv. teórie unilaterizmu, podľa ktorej sú práve USA jedniným svetovým mocenským centrom. Reálnejšia je však teória multipolárneho sveta, podľa ktorej je v dnešnom svete viac mocenských centier (okrem USA určite aj Rusko, Európska únia, Čína, India, Irán atď.). Práve v duchu tejto teórie si osobovali právo útočiť na Afganistan (2001), Irak (2003) a bombardovať Líbyu (2011) a Sýriu (ktoré sa im vďaka diplomatickému tlaku Ruska  v septembri 2013 nepodarilo uskutočniť). Navyše by som si dovolil povedať aj to, že tu ide aj o ideologickú vojnu proti Rusku s cieľom oslabiť Putinov režim, ktorý je konzervatívny najmä v oblasti nových „ľudských práv“. Deklarovaná podpora rodiny a zákaz verejného propagovania homosexiality sú tŕňom v oku Západu, ktorý by veľmi rád aj do Ruska importoval gender ideológiu. Nebojím sa povedať, že po nacizme a komunizme práve táto ideológia predstavuje pre svet veľké nebezpečenstvo. Avšak som si istý, že dopadne ako každá z ideológií – bude mať cirkevný pohreb.

To že v Európe sa za posledných desať rokov objavili strany a zoskupeniaa vykazujúce prvky fašizmu, je určite varovaním (za všetky možno spomenúť grécky Pravý sektor, maďarský Jobbik, či francúzsky Národný front). Avšak podpora ukrajinských nacionalistov a fašistov je určite nešťastná. Najmä teraz, keď si pripomíname 70 rokov od víťazstva nad fašizmom.

 

Teraz najčítanejšie