Denník N

Ako dostať Filipínku na Slovensko

Tento veľmi dlhý blog popisuje veľmi dlhý proces, ktorý sme museli s mojou filipínskou manželkou absolvovať, len kvôli tomu, aby sme mohli spolu legálne žiť na Slovensku…

Ani sa mi do písania tohto blogu veľmi nechcelo, bol som rád, že to máme konečne celé za sebou a nemusím sa k tomu už viac vracať. Ale po nejakom čase, keď sa mi v pamäti vynárali všetky tie absurdnosti, ktorými sme si museli prejsť, mi to predsa len nedalo a musím sa o to podeliť.

Príbeh začína niekedy na jeseň 2017, keď sme si s mojou Allie uvedomili, že ak chceme spolu žiť na Slovensku, tak iná legálna cesta, ako manželstvo, v podstate neexistuje. Slováci majú veľmi silný pas, s ktorým nie je takmer žiadny problém cestovať a zdržiavať sa dlhšiu dobu v drvivej väčšine krajín sveta. Avšak opačne to z ďaleka nefunguje tak jednoducho. Dostať sem občianku Filipín na turistické vízum na dlhšie ako 90 dní je nemožné, a aj to je proces vybavovačiek na niekoľko mesiacov, ku ktorému sa dostaneme neskôr, keďže sme sa mu aj tak nevyhli. Pracovné povolenie je tiež kapitola sama o seba, spomeniem len takú pikošku, že firma ktorá by ju chcela zamestnať, by musela dokazovať, že človeka na danú pozíciu nevie získať na Slovensku. Plus Allie by musela doložiť niekoľko superlegalizovaných dokumentov (tento supermoderný proces popíšem neskôr) čo by zabralo mesiace a stálo by to na filipínske pomery asi jej polročný plat. Skrátka, zistili sme, že ak chceme byť spolu, musíme sa zobrať.

Prvé týždne sme venovali googleniu, pričom sme sa snažili zistiť, ako to vlastne spraviť. Dostať sa k k niečomu relevantnému bol pomerne tvrdý oriešok. Informácie na webe Ministerstva zahraničných vecí sú stručné a písané tak neprehľadne, že sme radšej hľadali v iných zdrojoch, napríklad rôznych blogoch. Našťastie sme objavili Migračné informačné centrum, na stránke ktorého sme našli takmer všetko potrebné, a čo mi nebolo jasné, to mi vysvetlili, keď som sa tam osobne zastavil.

Hneď zo začiatku nastala dilema, či je pre nás výhodnejšia svadba na Filipínach alebo na Slovensku. Najskôr sme preferovali prvý variant, nakoľko ja turistické vízum, narozdiel od Allie, nepotrebujem. Dokonca som si vybavil už aj prvé papiere. Avšak po konzultáciách s ambasádami a zmiešanými pármi,  ktoré sa brali na Filipínach, sme plány zmenili. Hlavným dôvodom bolo, že po svadbe by bolo potrebné manželstvo zlegalizovať na Slovensku, čo by zabralo niekoľko ďalších mesiacov. Taktiež nám bolo odporúčané radšej sa zobrať podľa slovenského práva, aby nás v budúcnosti nič neprekvapilo (napríklad na Filipínach, ako poslednej krajine na svete, nie je možný rozvod).

Už dopredu sme vedeli, že veci nám pravdepodobne dosť skomplikuje fakt, že na Filipínach sa nenachádza slovenská ambasáda. Spadajú pod oblasť pôsobenia slovenského zastupiteľského úradu v Indonézii, čo nie je zrovna zanedbateľná vzdialenosť, ak by bolo potrebné riešiť veci osobne. Aspoň, že niektoré úkony môže riešiť v zastúpení česká ambasáda v Manile.

Čiže po dlhom výskume sme usúdili, že „najjednoduchší“ plán bude vyzerať približne takto:

  1. Napíšem oficiálny pozývací list, ktorý pošlem priateľke na Filipíny
  2. Na základe tohto pozvania Allie požiada o turistické vízum na českej ambasáde v Manile
  3. Medzičasom si Allie vybaví a superlegalizuje všetky dokumenty potrebné na svadbu
  4. Allie priletí na Slovensko a počas jej pobytu sa zoberieme
  5. Po svadbe požiada o trvalý pobyt na 5 rokov za účelom zlúčenia rodiny
  6. Allie odletí domov, pričom mi nechá splnomocnenie na prevzatie rozhodnutia o trvalom pobyte
  7. Prevezmem toto rozhodnutie, zanesiem jej ho na Filipíny a spolu sa vrátime na Slovensko
  8. Pomocou ambasády zaregistrujeme náš sobáš aj na Filipínach

Vyzerá to už teraz zložito? To je len ideálny prípad, ako sme si to predstavovali, teraz poďme k tomu ako to funguje naozaj.

Pozvanie cudzinca

Na prvé počutie som si predstavoval, že napíšem pozývací list, ktorý Allie priloží k žiadosti o vízum. Omyl. Pozvanie musí oficiálne potvrdiť cudzinecká polícia, avšak predtým je potrebné k žiadosti priložiť niekoľko dokumentov. Formulár, kde je potrebné vyplniť účel pobytu, dátumy, kde bude bývať. To je všetko v poriadku, prejdime k zaujímavejším veciam.

Ako pozývajúca osoba som sa musel zaviazať, že finančne pokryjem jej pobyt, kvôli čomu som musel priložiť výpis zostatku na účte. A teraz tie čísla, podľa zákona musím preukázať 12-násobok životného minima + 56 € na každý deň jej pobytu. Keďže sme žiadali o pobyt na 90 dní, jednalo sa o sumu 7 433,76 €. Pekné, čo? Hlavne keď si to porovnáte so slovenskou minimálnou mzdou. A to akú má tento dokument výpovednú hodnotu (keď niekto mi môže poslať peniaze, spravím výpis a pošlem peniaze spať) ani nemusím spomínať.

Ďalej je potrebné priložiť dokument o zabezpečení ubytovania. Čestné prehlásenie musel napísať môj brat, keďže je majteľom bytu. Samozrejme overené notárom. Ale to nie je všetko. Ešte bolo potrebné na pošte požiadať o výpis z katastra nehnuteľností, aby si polícia overila, že autor listu je naozaj vlastníkom bytu. (Toto vraj po novom už nie je nutné a dokážu si to vytiahnuť zo systému. Hurá.)

Aby sme sa vyhli akýmkoľvek pochybnostiam, priložil som ešte k žiadosti naše spoločné fotky a krátky list, kde som opísal odkiaľ sa poznáme a prečo ju sem pozývam. Takto pripravenú žiadosť som asi po hodine čakania odovzdal na cudzineckej polícii v Banskej Bystrici. Celkom milý policajt sa ma ešte opýtal pár otázok ohľadom priateľky, priznal som aj, že sa chceme zobrať. Oznámil mi, že do pár dní mi prídu kolegovia prezrieť byt. Všetko vyzeralo dobre, až na záver mi povedal, že musím podpísať papier, že po svadbe, počas jej pobytu, nepožiada o trvalý pobyt. Vysvetľoval som mu, že na Filipínach nie je slovenská ambasáda a cestovať kvôli žiadosti o pobyt do Indonézie, bude pre ňu nesmierne časovo a finančne náročné, ale nič iné ako podpísať ten papier mi neostávalo.  Došlo mi, že legálnou cestou to nepôjde, ale povedal som si, že to budem riešiť neskôr.

Po asi týždni, v pracovný deň okolo desiatej ráno, mi zavolali policajti, že prišli na obhliadku bytu a sú na mojej adrese. Slušne som im oznámil, že to nepôjde, lebo som v práci, nech prídu zajtra, že si to nejak vybavím. Nebyť možnosti, že môžem pracovať z domu, tak si kvôli nim musím zobrať dovolenku. Ďalší deň prišli podľa dohody, byt si ani neprezreli, len sa ma opäť opýtali otázky, ktoré som popísal v liste a následne povedal policajtovi pri podávaní žiadosti.

Na záver 15-dňovej lehoty na rozhodnutie som dostal telefonát, s tým, že moja žiadosť o pozvanie bola schválená, avšak nie na žiadaných 90 dní, ale len 30 dní. Keď som si pýtal vysvetlenie, keďže nám to dosť naruší plány, tak mi bolo oznámené, že oni nemusia udať dôvod a na môj účel pozvania dané obdobie stačí. Opäť nám nič iné, ako akceptovať to, nezostávalo a poslal som dané rozhodnutie priateľke na Filipíny.

Žiadanie o turistické vízum

Jediné šťastie, že slovenské turistické víza môže riešiť v zastúpení česká ambasáda v Manile. Ale tu opäť pozitíva končia. Predstavujete si, ako ja, že žiadosť o víza vyzerá tak, že človek prinesie vyplnený formulár, pas a pozvanie (v ktorom je overené všetko podstatné) a tam to končí? Zase zle.

Jednou z požiadaviek bola dopredu zakúpená letenka. Trochu od veci, kupovať letenky skôr, ako má človek schválené víza, nie? Slovák to ešte ako tak prežije, ale opäť si predstavte akú hodnotu predstavuje tých 600 € na filipínske pomery. Dá sa to síce obísť kadejakými rezerváciami alebo photoshopom, ale boli sme si tak istí, že to vízum dostaneme, že sme letenky zakúpili.

Nevyhnutný je taktiež doklad o cestovnom poistení, s minimálnym krytím 30 000 €, na celú dĺžku pobytu. No dobre, toto ešte pochopím.

Dokument, ktorý sme vedeli, že môže byť problémový, bolo potvrdenie so zamestnania, že súhlasia s jej dovolenkou na dané obdobie. Skúšali sme priateľkinho šéfa zlomiť či už plačom alebo mojimi mailami, ale nič nezabralo. Dostali sme sa len k papieru, že súhlasia s dovolenkou, ktorú má k dispozícii – bez uvedených dátumov.

Allie si teda dohodla online termín na ambasáde a vycestovala do Manily so všetkými dokumentmi. Avšak keď sa dostala dnu, zistili sme, že potrebuje taktiež itinerár, deň po dni, jej dovolenky na Slovensku. Keď mi písala, do záverečnej  zostávalo asi 15 minút, počas ktorých som tento itinerár napísal. Tatry, Slovenský raj, Košice a tak… tiež to musí byť veľmi dôležitý dokument.

Nasledujúci pracovný deň ju ambasáda kontaktovala, či by sa tam nemohla dostaviť znova, lebo jej zle zobrali odtlačky. To, že dvojhodinová cesta do Manily aj niečo stojí a človek navyše chodí do roboty, samozrejme nikoho nezaujímalo.

Pred koncom 30-dňovej lehoty prišiel telefonát, ktorého sme sa báli. V papieri z práce vraj chýbajú dátumy. Nechcelo sa nám veriť, že kvôli takej maličkosti, môže padnúť celá niekoľkomesačná snaha. Allie poslala na ambasádu srdcervúci list, kde sa priznala, že nemá toľko dovolenky a nevie čo má spraviť. Nezostávalo nám nič iné, len čakať, čo sa bude diať.

Pamätám si, že bol veľkonočný pondelok, keď jej kuriér doniesol naspäť jej pas. Volali sme cez skype a keď si prezerala pas, nevedel som či plače od šťastia alebo od smútku. Až po chvíli mi dokázala povedať, že dostala vízum a o pár týždňov sa po roku opäť uvidíme.

Superlegalizícia dokumentov 

Že ste tento výraz doteraz nepočuli? Nevadí, ani ja. Ide o proces overenia cudzokrajných listín, ak ich chcete použiť v Slovenskej Republike. Veľká väčšina krajín sveta podpísala dohovor, na základe ktorého, nie je toto overenie potrebné. Nanešťastie však, Filipíny nie. To znamená, že dokumenty musí overiť filipínske ministerstvo zahraničných vecí a následne slovenská ambasáda v Indonézii. Prekvapivo je proces superlegalizácie zábavnejší na Slovensku ako na Filipínach, to popíšem na záver článku.

V praxi to znamenalo, že Allie musela na rôznych miestnych úradoch získať dokumenty potrebné na svadbu a trvalý pobyt (rodný list, certifikát o osobnom stave, výpis z registra trestov, potvrdenie o trvalom pobyte) a dostaviť sa s nimi do Manily na Ministerstvo zahraničných vecí. Samozrejme, že jeden z dokumentov mal inú pečiatku, ako si predstavovali, a tak si prekvapivo výlet do Manily o dva dni zopakovala opäť. Po zaplatení poplatku pár stoviek pesos ale bola úspešná.

Sranda však začala až pri overovaní týchto dokumentov slovenskou ambasádou v Jakarte. Po pár vymenených mailoch mi objasnili, že peniaze prijímajú len v hotovosti, a že ich má Allie vložiť do obálky spolu s dokumentmi. To, že posielať peniaze kuriérom nie je dovolené, sme boli ochotní obísť, nakoľko sme nemali inú možnosť. Avšak získať v Manile eurá, bola nadľudská úloha.  Na ambasáde bol trošku problém s komunikáciou, ale nakoniec sme sa dohodli, že peniaze im pošlem cez Western Union. Po pár dňoch vybavovačiek sa k ním peniaze nakoniec predsa len dostali. Len pre zaujímavosť, poplatok za pečiatku na každom papieri je 20 €.

Dokumenty som kvôli blížiacej sa svadbe potreboval mať čo najskôr na Slovensku. Dohodol som sa teda, že objednám kuriéra, ktorý ich vyzdvihne v Indonézii. To som ešte netušil, že ako fyzická osoba, kuriéra zo zahraničia objednať nemôžem. Keď som to skúsil na firmu, tak cena bola niekoľko stoviek euro. Nakoniec som teda volal na ambasádu znova, že im opäť pošlem peniaze, a nech kuriéra zabezpečia oni. Tento variant vyšiel aj napriek vysokému poplatku za prevod cez Western Union  o dosť lacnejšie. To že zásielka mala prísť do troch pracovných dní, a prišla až piaty, ani nemusím spomínať.

Overené listiny bolo ešte potrebné úradne preložiť z angličtiny do slovenčiny, ale to je ok, s tým sme počítali, aj napriek tiež nie zrovna nízkym poplatkom.

Svadba

Vedel som, že papiere musia byť na matrike dva týždne pred termínom a vedel som aj, že to už nestíham, ale stále som dúfal, že tie dva chýbajúce dni nebudú problém. Bol. Po šialenej jazde z Bratislavy do Zvolena, mi pani oznámila, že svadbu nemôžeme spraviť v  pondelok ako sme plánovali, ale až v nasledujúcu sobotu. Čo už, po svadbe budeme mať na vybavovačky ohľadom trvalého pobytu ešte menej času. Bol som aspoň rád, že všetky dokumenty sú v poriadku.

Allie konečne priletela a takmer hneď sme zamierili opäť na matriku. Pri vypĺňaní formulárov bol problém len s jej stredným menom, keďže v našich papieroch také kolónky nie sú, ale nakoniec sme to niekde napchali. Následne sme zaplatili extra poplatok (ako pri všetkom, čo sa týka cudzinca) a termín svadby bol konečne definitívny. Navyše sme dostali za úlohu zohnať niekoho, kto bude tlmočiť na obrade. Našťastie o tomto som vedel vopred a tak to už bolo vybavené. Ďalšou z nepríjemností bol fakt, že Allie si nemohla zobrať moje priezvisko, lebo v tom prípade by všetky jej superlegalizované dokumenty stratili platnosť, musela by cestovať späť na Filipíny po nové doklady a násedne absolvovať celý superlegalizačný proces nanovo. Ale povedali sme si, že to obetujeme a budeme to, ako mnoho iných vecí, riešiť až dodatočne.

Na prípravu svadby nám zostávali necelé dva týždne, počas ktorých sme museli vyriešiť všetko, čo niektoré páry plánujú rok vopred – priestor, oblek, obrúčky, fotografa, svedkov, výzdobu, kyticu, make up, vlasy, stravu, koláče … a milión iných maličkostí, o ktorých človek ani netuší, až kým to nezažije.  Nakoniec sme boli aj radi, že sme si tieto predsvadobné stresy odbili takto za pár dní a mali sme to rýchlo za sebou. Myslím, že samotná svadba dopadla až nad očakávania dobre a nevyskytli sa žiadne prekvapenia.

Žiadanie o trvalý pobyt

Sotva dozneli svadobné zvony a hneď prvý pracovný deň sme sa ponáhlali na matriku, kde sme dostali sobášny list. Ten sme priložili k vopred pripraveným dokumentom, ako napríklad ku filipínskemu výpisu z registra trestov, ktorý si prešiel procesom superlegalizácie cez ambasádu v Indonézii. Ďalej opäť čestné prehlásenia o pokrytí finančných nákladov a zabezpečení ubytovania. Takto vybavený sme sa vybrali na cudzineckú políciu do Banskej Bystrice, kde mala nastať jedna z najťažších častí našej polročnej snahy – žiadosť o trvalý pobyt.

Tohto úkonu sme sa obávali najviac, lebo ako mi bolo vysvetlené v Migračnom informačnom centre, polícia nie je povinná prijať žiadosť cudzincom, ktorí sú v Slovenskej Republike na turistiké vízum. Reálne nám teda hrozila situácia, že žiadosť nepríjmú, Allie bude musieť odcestovať domov na Filipíny a o pobyt požiadať osobne na slovenskej ambasáde v Indonézii (čo sú asi dve hodiny letu). Po troch mesiacoch by sa tam musela dostaviť opäť, aby si prevzala rozhodnutie, s ktorým by mohla pricestovať na Slovensko. Nerobím si srandu, nech to znie akokoľvek absurdne, ale takto to fungovalo. Respektíve to bolo na dobrej vôli policajta za okienkom, ktorý sa rozhodol či vám žiadosť prijme, alebo vás pošle to zaniesť do okienka na opačnej strane planéty.

Avšak konečne nám šťastie zahralo do kariet a 4 dni pred našou svadbou, 1. mája, vošla do platnosti novela zákona, podľa ktorej polícia musí prijať žiadosť občana krajiny, ktorý nemá vo svojej domovskej krajine zastupiteľský úrad. Rátal som s tým, že tam o tomto dodatku nikto nebude vedieť, ale bol som pripravený ho použiť (jeden môj známy, ktorý bol pár mesiacov po mne v rovnakej situácii, musel reálne prísť s týmto zákonom na políciu, keďže na prvý pokus im žiadosť neprijali a poslali ich do Indonézie).

Na naše veľké prekvapenie  však na polícii prebehlo všetko takmer bez problémov. Opäť nastal problém len s manželkyním stredným menom, pričom sa policajtka pýtala nás, do ktorej kolónky ho má zapísať (ona s tým pracuje dennodenne). Ale nakoniec sme zvládli aj túto maličkosť. Ak si ešte pamätáte, pri vybavovaní pozvania pre Allie na Slovensko, som podpísal papier, že počas pobytu nepožiada o pobyt. Nezabudlo sa na to, pri odchode mi bolo oznámené, že to sa bude riešiť v samostanom konaní. Doteraz ma však nikto nekontaktoval. Nie, že by mi to vadilo.

O cudzineských políciách kolujú internetom rôzne chýry – nekonečné čakanie, hrozné priestory, neshopnosť dohovoriť sa v cudzom jazyku a podobne. Ja však musím tú banskobystrickú naozaj pochváliť. Personál sa k nám správal milo, občas sa snažili komunikovať aj v angličtine a dokonca sa ním venovali aj mimo stránkových dní. Za to ako je nastavený tento chorý systém oni nemôžu.

Registrácia manželstva na Filipínach

Aby Allie dodržala svoje 30-dňové vízum, musela odletieť naspäť na Filipíny. Polícia mala na vyjadrenie 90 dní a tak som si dali za tento čas cieľ, že zaregistrujeme náš sobáš aj v krajine manželky. Teda aspoň sme si to vtedy mysleli. Teraz vám popíšem ako prebieha superlegalizácia dokumentu na slovenskej strane. Moja predstava bola, že mi vydajú sobášny list, ten dám preložiť, zbehnem po pečiatku na Ministerstvo zahraničných vecí, pošlem na ambasádu do Viedne a vybavené. Ani som nemohol tušiť aký som bol vtedy naivný.

Prvá časť, vydanie sobášneho listu (5 €), prebehla ešte podľa mojich plánov, ale pani matrikárka ma hneď poslala na Okresný úrad, že tam mi taká a taká pani overí pečiatku matriky. Po dlhšom blúdení som našiel správnu kanceláriu, kde mi pani, po asi polhodine vypisovania nejakého formulára, odovzdala náš sobášny list s novou pečiatkou na druhej strane (10 €). Taktiež som dostal vytlačený návod, ako superlegalizácia prebieha ďalej. Bolo tam prosím pekne 7, slovom sedem, krokov. Ďalší z nich bolo Ministerstvo zahraničných vecí v Bratislave, kde som po mojom príchode zistil, že sa tam nenachádza automat na kolky (pracovisko overovania dokladov – v podstate nič iné tam nerobia). Poslali ma teda na poštu kúpiť kolok a následne som dostal pečiatku (20 €). Takto opečiatkový dokument som zaniesol súdnemu prekľadateľovi, nakoľko obyčajný úradný preklad nestačí (22 €). To, že pečiatku prekladateľa som musel overiť na Krajskom súde (10 €) som ešte nejako zvládol vstrebať, ale to že následne som musel ísť opät na Ministerstvo zahraničných vecí overiť pečiatku Krajského súdu (20 €), bolo už naozaj nad moje chápanie. Asi ani nemusím písať, že kvôli všetkým týmto pečiatkam som musel odchádzať z práce.

Myslel som si, že z najhoršieho som vonku, to som ešte nevedel čo dokážu na filipínskej ambasáde po Viedni. Cez mail som sa nimi dohodol, že im pošlem sobášny list a poplatok za overenie bude 20 €, vrátane rakúskej poštovej známky v hodnote 10 €, aby mi to doručili späť. Odoslal som list, peniaze previedol a keď sa ani po pár dňoch nič nedialo, kontaktoval som ich. Oznámili mi, že zásielka je pripravená na odoslanie už dlhšiu dobu, len som nevložil k listu poštovú známku, tak mi ju nemajú ako poslať. To, že cena je vrátane známky, bol vraj omyl. Keď som to predýchal, navrhol som im, že pošlem teda na účet ďalšie peniaze na známku, čo zamietli, že oni smú príjmať peniaze len za oficíalne úkony. Už som naozaj mlel z posledného a objednal som teda kuriéra nech to vyzdvihne ďalší deň, bol som už celkom v časovej tiesni, keďže o tri dni som letel na Filipíny a potreboval som ten sobášny list zobrať so sebou. Kuriérska spoločnosť odomňa niekoľkokrát pýtala kontaktnú osobu, pre prípad, že by tam zásielka nebola. Ambasáda mi ju odmietala poskytnúť a opakovali len, že zásielka je pripravená na vyzdvihnutie. Ráno som si našiel sms od kuriéra, že bol na ambasáde, ale o žiadnej zásielke tam nikto nič nevedel. To už bol posledný klinec do rakvy. Nejakej recepčnej z ambasády som v telefóne tak vynadal, že mi jej neskôr bolo až ľúto. Kuriér dorazil do Bratislavy o dva dni aj so sobášnym listom. To, že náš sobáš nie je na Filipínach registrovaný ani doteraz, azda ani nemusím spomínať.

Happy end

90-dňová lehota na vydanie rozhodnutia o trvalom pobyte plynula deň za dňom, z jari bolo zrazu leto a mne sa stále nik neozýval. Až asi 2 týždne pred jej uplynutím, mi zavolal policajt, že stoja pred našim bytom a prišli vykonať obhliadku bytu. To, že to bolo v pracovný deň ráno, ma už ani neprekvapilo. Opäť som im vysvetlil, že tak ako skoro každý človek, som o tomto čase v práci. Nakoniec sme sa dohodli na nasledujúcu sobotu. Počas tejto ich návštevy som odpovedal už asi štvrtý krát na tie isté otázky, odkiaľ sa poznáme a podobne. Ukázal som im aspoň jednu svadobnú fotku, nech vidia, že sa jednalo o naozajstnú svadbu.

Po pár dňoch prišiel vytúžený telefonát. Pani z polície mi oznámila, že žiadosť je schválená a pripravená na podpis riaditeľovi, ale akurát si všimli, že jedna strana s pečiatkami nie je preložená. Vraj bez toho nie je možné vydať rozhodnutie a či by som to mohol ešte zaniesť prekladateľovi.  Čo iné mi už zostávalo. Keď sa doriešila aj táto posledná maličkosť a kartička o trvalom pobyte bola po viac ako polroku byrokracie konečne naša. Musím však spomenúť, že na jej prevzatie mi Allie nechala splnomocnenie, bez neho, by si musela riešiť ďalšie vízum, aby mohla prísť na Slovensko prevziať rozhodnutie.

Zostávalo vybaviť posledné dve veci –  uzavrieť zdravotné poistenie (do 3 dní) a absolvovať zdravotnú prehliadku (do 30 dní). Ak by sme o tom nedoniesli potvrdenia, trvalý pobyt by jej zanikol.  To som ešte netušil, že uzavrieť poistenie na diaľku nie je možné (Allie bola stále na Filipínach). Najskôr ma z dvoch rôznych poisťovní poslali po manželku alebo že mám aspoň doniesť podpísanú žiadosť. Za tie 3 dni to bolo nemožné. Nakoniec sa mi poistenie uzavrieť podarilo, ale radšej ani nebudem písať ako.

Už som ani neveril, že tento deň raz príde, ale konečne som odlietal na Filipíny, zaniesť  slovenskú ID kartičku mojej manželke. Rovno sme to spojili aj so svadobnou cestou, avšak po tomto nekonečnom procese plného byrokracie, by sme potrebovali na tej pláži aspoň niekoľko mesiacov. Po takmer roku od momentu, kedy sme začali riešiť papiere na svadbu, sme pristáli vo Viedni a Allie mohla konečne legálne vstúpiť na územie Európskej únie.

Zdravotná prehliadka

Pred nami bola naozaj posledná úloha, ale zato tá tiež stála zato. Cudzinci s trvalým pobytom na Slovensku sú povinní absolvovať zdravotnú prehliadku. Ale nie hocijakú. Musia odovzdať lekársky posudok, že neohrozujú verejné zdravie a tento doklad môže vydať asi len 10 zdravotníckych zariadení. Ako očakával som, že za budeme za to niečo platiť, tak ako za všetko, ale keď mi z klinky v Bratislave povedeli do telefónnu cenu, tak sa mi až zatočila hlava. Takmer 300 €. Radšej som rýchlo zavolal na kliniku do Banskej Bystrice, kde bola cena 177 € a dostupný termín asi o dva týždne.

Prvé pochybnosti nastali, keď som asi 15 minút toto oddelenie nevedel nájsť ani s pomocou mapy. Sestričky ma posielali do nejakých rozpadnutých budov, ktoré vyzerali už pár rokov opustené, úplne na konci areálu starej nemocnice. Čakáreň vyzerala veľmi podobne. Posadil som tam Allie a ja som si odbehol vybrať peniaze, predpokladal som, že nechať ju tam nebude žiadny problém, keďže sa venujú cestovnej medicíne a na internete majú napísané, že sa tam dohodnete štyrmi jazykmi. Keď som sa vrátil, sestrička ju viedla za ruku do inej ordinácie na ďalšie vyšetrenie a osadenstvo čakárne sa na tom dobre bavilo. Pomocou google prekladača sa jej nakoniec zvládli spýtať nejaké základné informácie a zobrali jej krv. Potom nás poslali na rontgen hrudníka, ktorý je na druhom konci mesta. Tam vyšetrenie prebiehalo veľmi podobne. Biologícký materál nás poslali odniesť na iné poschodie a následne sme pokračovali za nejakou pani do ďalšej budovy, ktorá nám vystavila faktúru. Zaplatiť ju však bolo možné len na pokladni v hlavnej budove. Ale už sme to nemohli vzdať a nejak sme to dobojovali. Čo vám poviem, tiež super proces. Po týždni sme si prišli po výsledky, ktoré sme zaniesli na cudzineckú políciu a tu tento príbeh končí.

Ani neviem čo by som mal na záver k tomuto všetkému povedať, myslím, že názor si utvorí každý sám.

Asi len toľko, že pre nás to aj tak stálo za to!

Prikladám ešte tabuľku s výdavkami, pre predstavu, koľko takáto sranda približne stojí. Zadal som tam len položky, ktoré sme museli zaplatiť navyše, oproti bežnej svadbe. Plus tam ešte nie je zarátané veľké množstvo vecí, ktoré neviem presne vyčísliť, ako napríklad cestovné náklady, dovolenky z práce a hlavne stratený čas.

Pozvanie cudzinca
výpis z katastra nehnuteľností 8 €
overenie dokumentov notárom 5 €
poplatok za overenie pozvania 33 €
poslanie na Filipíny 4 €
Žiadanie o vízum
letenka 520 €
poistenie 100 €
poplatok na ambasáde 60 €
Overovanie dokumentov na svadbu a trvalý pobyt
overenie dokumentov na MZV v Manile 14 €
poslanie dokumentov do Jakarty 30 €
overenie dokumentov ambasádou 80 €
kuriér na Slovensko 50 €
poplatok za Western Union 33 €
úradný preklad dokumentov 122 €
Svadba
poplatok za svadbu s cudzincom 66 €
Žiadanie o trvalý pobyt
overenie dokumentov notárom 5 €
fotky 5 €
dodatočný preklad dokumentu 22 €
vydanie dokladu o pobyte 16 €
Superlegalizácia sobášneho listu
vydanie kópie 5 €
overenie na Okresnom úrade 10 €
overenie na MZV 20 €
preklad 22 €
overenie prekladateľa 10 €
druhé overenie na MZV 20 €
odoslanie do Viedne 4 €
overenie na ambasáde 20 €
kuriér do Bratislavy 25 €
Zdravotná prehliadka
poplatok za prehliadku cudzinca 177 €
1486 €

 

Teraz najčítanejšie