Denník N

Vnútorný boj

Akoby som to nebol ja…

Zvuk, počujem ho zreteľne. Telefón, nechal som ho kdesi v kuchyni. Kráčam, oči zalepené, takmer nevidím, ramenom vrazím do dverí. „Au!“ syčím od bolesti. Rukou mi prechádza nepríjemný pocit. Až také hrozné to nie, ale moje momentálne rozpoloženie nič moc.  Keby bol nablízku niekto vhodný, už si na ňom vylievam zlosť.

Nikde nikto, len ja a telefón. Stojím a hľadím do prázdna, netuším kam som ho položil. Mám ťa, vrhám sa po ňom ako šelma po koristi. „Ahoj, Renka,“ snaživo nahadzujem príjemný tón. Už ju vidím, moje predstavy pracujú na plné obrátky. Usmieva sa, plné pery krásne vyformované, po bokoch sa jej robia také rozkošné jamky. Hovorí čosi, len z času na čas zachytím nejaké slovíčko. Viac otázok ako odpovedí.

Pýta sa, chce poznať skutkový stav. Nemal by som, ale je to silnejšie, mozog odmieta poslušnosť. „Zvládol si ten včerajší deň?“ pýta sa, jej úprimný záujem sa postupne odkrýva. Hovorím, ešte niekoľko slov k mojej spokojnosti, viac jej toho neposkytnem. Nechcem, nemôžem, prenasleduje ma jeho tvár. Vysoký, ešte jedna hlava k mojej, poriadny obor. Vlasov zopár, temeno už chytá plešinku. Huňatý porast v tvári, možno kompenzácia skutkového stavu.

Sedím za volantom, radím sa vpravo. Situácia,  prehrávam si ju v pamäti. Zabudnúť? Určite nie, nedarí sa mi, možno časom. Letel ako šarkan, povolená rýchlosť, nič pre neho. Potom už len náraz a ticho. Nechcem sa s ňou rozprávať, dnes nie. Boxerské rukavice, pozvánka do ringu, aspoň slabé zadosťučinenie. Neviem, nespoznávam sa, akoby som to nebol ja. Nemôžem inak, akoby to bola povinnosť, chuť na odplatu nepustí.

Teraz najčítanejšie