Denník N

Skryté utrpenie žien: Po pôrode som mala bolesti, ako keby do mňa niekto vrážal nôž

V sérii blogov, ktorú sme nazvali Skryté utrpenie žien, sa zameriavame na ťažkosti, ktoré spoločnosť často nevidí, bagatelizuje alebo ignoruje.

Prvou témou, rozdelenou na štyri časti, je bolesť spojená s chirurgickým zákrokom vykonávaným počas pôrodu na tých najintímnejších miestach na ženskom tele. Prečítate si rozprávanie ženy, ktorá po nástrihu hrádze (časť tela medzi vagínou a konečníkom) trpela niekoľko rokov, kým sa jej podarilo nájsť lekára ochotného pomôcť. Tento príbeh ilustruje, do akej miery môže narásť utrpenie, ak sa bolesť ženy zľahčuje a nepripisuje sa jej dostatočná vážnosť. Možno budete mať pocit, že tento príbeh je extrém a výnimka. No Ženské kruhy majú v mailovej schránke príliš veľa správ od žien, aby sme si mysleli, že ide o ojedinelú skúsenosť.  Bolesti po nástrihu hrádze trápia ženy pri bežných činnostiach, ako je sedenie, chôdza alebo šoférovanie. Často tiež nemôžu mať normálny bezbolestný sex so svojím partnerom. Od lekára pritom dostávajú radu “vydržať”, “skúšať” alebo “pri druhom pôrode sa to spraví”. Toto je príbeh jednej z nich.

Prvá časť – Pôrod a pobyt v nemocnici

Slávke (meno je zmenené) v 33. týždni tehotenstva odtiekla plodová voda. Na dieťa sa s manželom veľmi tešili, zaujímali sa o to, ako bude pôrod prebiehať a zisťovali si veľa informácií. Množstvo vedomostí o dobrej praxi získali ešte počas štúdia a v rámci svojej profesie. Tehotenstvo ešte prehĺbilo ich záujem o dobrú prax pri pôrode.

Slávka vedela, že predčasný pôrod si bude vyžadovať iný prístup, než keby rodila v termíne. Očakávala preto, že lekári a lekárky budú navrhovať rôzne postupy a zásahy do pôrodu. Hneď ako ju hospitalizovali, sa snažila získať od personálu nemocnice informácie o tom, čo sa bude diať pri pôrode a aká starostlivosť bude poskytnutá jej dieťaťu po ňom. No jej aktívna snaha získať informácie sa nestretla s pochopením.

Celých 48 hodín som sa snažila získať informácie o procedúrach, ktoré podstúpim,  a dohodnúť si nejaký pôrodný plán. A už za to ma šikanovali. Napríklad mi primár naordinoval cisársky rez bez toho, aby ma vôbec videl. Nevyšetril ma, rozhodol len tak od stola. Jeho rozhodnutie mi oznámila mladá doktorka slovami: “Od polnoci nejesť nepiť, súhlasíte?” Ani len nevysvetlila, že ide o cisársky, to som len ja vedela vďaka svojim poznatkom.

Keď som sa snažila získať informácie, prečo mám rodiť cisárskym rezom, tak na mňa druhá službukonajúca navrieskala: “S vami sa už lekári rozprávali!” S mužom sme sa obrátili na našich príbuzných a známych a oni nakoniec cez svoje kontakty vybavili, aby sa primár za mnou zastavil. Tvrdil, že si cisársky rez želajú neonatológovia. Od iného lekára, z inej pôrodnice som pritom mala potvrdené, že pri predčasnom pôrode je dôležité porodiť vaginálne, lebo sa pri ňom prirodzene tvoria kortikoidy na stimuláciu pľúc dieťaťa a vaginálny pôrod podporuje aj imunitu dieťaťa. Navyše som neskôr na oddelení stretla prednostku neonatológie, ktorá študentom zdôrazňovala dôležitosť vaginálneho pôrodu: “Ženy, rozhodne neroďte cisárskym!” Tak to by mala prednášať radšej tomu primárovi.

Počas hospitalizácie pred pôrodom sa Slávka zaujímala nielen o spôsob pôrodu, ale predovšetkým o to, čo sa bude diať po pôrode s dieťaťom, a na to potrebovala hovoriť s personálom neonatológie. Lenže bežne sa o tehotnú ženu stará tím gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia a s personálom, ktorý sa bude starať o dieťa, sa ženy zvyčajne stretnú až po pôrode.

Snažila som sa dosiahnuť, aby ma navštívil neonatológ a vysvetlil mi, aké postupy budú použité pri pôrode môjho predčasne narodeného dieťaťa. Minimálne šesťkrát za celý čas som sa o to pokúsila. Nedostavil sa.

Musela som telefonovať na druhú stranu zemegule mojej tete – neonatologičke, lebo mi jednoducho nikto iný nebol ochotný dať informácie. Jednoznačne mi povedala, že samostatne dýchajúce dieťa je po pôrode automaticky ponechané v kontakte koža na kožu a vysvetlila mi dôležitosť tohto kontaktu práve u predčasne narodených detí.

Neonatologička za mnou prišla, až keď sa mi spontánne spustil pôrod. Keď som sa jej spýtala, či mi po narodení umožnia kontakt s dieťaťom koža na kožu, odpovedala stroho: “Kyslíkový prístroj je vo vedľajšej miestnosti.” 

Samotný pôrod

Keďže sa pôrod rozbehol spontánne a postupoval relatívne rýchlo, porodila Slávka namiesto plánovaného cisárskeho pôrodu vaginálne. Keď sa Slávkin syn narodil, dýchal samostatne a nepotreboval kyslík. No ani napriek tomu ho nedostala do kontaktu koža na kožu. (Pozn.: Aj v prípade, že by kyslík potreboval, samotná podpora dýchania kyslíkovým prístrojom nie je prekážka kontaktu koža na kožu. Tento blog však nie je o význame a dôležitosti kontaktu koža na kožu, pre viac informácii odporúčame stránku www.podporakontaktu.sk).

Nerešpektovanie Slávkiných prianí sa netýkalo iba starostlivosti o dieťa. Ešte pred samotným pôrodom komunikovala Slávka s prítomnou pôrodníčkou a informovala ju, že si neželá nástrih hrádze. Hoci personál mal zákonnú povinnosť rešpektovať prianie rodiacej ženy, v Slávkinom prípade nástrih vykonali aj napriek jej viacnásobne vyslovenému nesúhlasu. Tým sa začalo Slávkine niekoľkoročné utrpenie. (Pozn.: Podrobná analýza všetkých porušení ľudských práv (vrátane vnútroštátnej legislatívy) a konrétne pomenovanie násilia, ktoré zažila Slávka, nie sú predmetom tohto blogu. K tejto téme odporúčame pozrieť publikácie Ženy-Matky-Telá IŽeny-Matky-Telá II. )

Keď som sa snažila od pôrodníčky pred pôrodom získať súhlas s tým, že mi nebudú robiť nástrih, odpovedala: “To by si profesor niečo pomyslel” a “robí sa to aj v zahraničí.” (Pozn.: vedúci pracovník a nadriadený pôrodníčky)  

Neskôr prišiel primár – môj manžel ho žiadal, aby mi nerobili preventívny nástrih, no primár mu povedal: “To sa musí, pretože hlavička dieťaťa je mäkká a neonatológovia si to želajú.” No ja som vedela, že to nie je pravda. Počas tých 48 hodín som telefonicky konzultovala s iným lekárom, z inej nemocnice a iného mesta, a ten mi povedal, že už dávno neplatí, že pri predčasnom pôrode detí je nevyhnutný preventívny nástrih hrádze. “Ale keď im to poviete, povedia, že nemám pravdu,“ dodal trpko.

Vzápätí sa pôrodná asistentka manželovi vyhrážala, že ho pošlú von a zdôrazňovala, že lekár rozhoduje. Vykonali mi dokonca Kristellerovu expresiu, hoci ju v prípade predčasného pôrodu neodporúča ani socialistická učebnica z roku 1987. (Pozn.: Kristellerova expresia alebo tlak na fundus je cielený tlak na brucho, ktorý vykonáva zväčša pôrodná asistentka s cieľom urýchliť pôrod. Pri tejto praktike neexistujú dôkazy o jej bezpečnosti, existuje však podozrenie, že môže poškodiť maternicu, hrádzu aj plod). Toto násilné tlačenie sledovala primárka neonatologického od dverí. Zjavne jej nevadilo ohrozovanie dieťaťa.

Tak ako nástrih, aj tlačenie na brucho vykonal zdravotnícky personál bez Slávkinho súhlasu a proti jej vôli. Nástrih hrádze sa má vykonávať len v klinických prípadoch, keď je napríklad potrebné pôrod urýchliť, lebo plod nemá dostatok kyslíka. Zvyčajne sa vykonáva vtedy, keď sa hlavička plodu tlačí už von, hrádza (časť tela medzi vagínou a konečníkom) je pod tlakom hlavičky napnutá a roztiahnutá a nástrih sa robí do tohto napnutého tkaniva.

Vo výsledku je nástrih malý a samotný zákrok nebolí. V iných závažných prípadoch sa robí nástrih hrádze aj v prípade ak je hlavička plodu ešte vysoko vo vagíne (napríklad je potrebné použiť kliešte) a vtedy sa miesto nástrihu znecitlivie lokálnym anestetikom a potom sa vykoná nástrih. Vždy je však nevyhnutným predpokladom vykonania nástrihu získanie súhlasu rodiacej ženy.

Podľa Slávkiných slov samotná druhá fáza pôrodná prebiehala rýchlo, spontánne, syn sa narodil na tri kontrakcie. Slávka videla, ako doktor berie nožnice a samotný nástrih cítila a vnímala ako bolestivý. Nástrih bol veľmi rozsiahly a hlboký, čo jej neskôr potvrdil aj iný doktor pri ďalšom pôrode.

Neskôr som sa v rozhovore s dánskou odborníčkou dočítala, že pri návšteve slovenskej pôrodnice videla, ako hrádzu strihajú nezvyčajne skoro, keď je hlavička ešte vysoko a že potom tie nástrihy sú hlboké. Oni sa v Dánsku učili strihať až vtedy, keď je hlavička skoro vonku. Ak je to nevyhnutné, tak by mali strihať, keď je hlava už nízko a hrádza už úplne napnutá. A vtedy mi to došlo, že takto to bolo aj u mňa a doktor ma nastrihol, keď bola hlavička ešte vysoko.

Ste za prirodzený pôrod? To by sme vás nemali ani zašiť

Samotné šitie nástrihu a poskytovanie starostlivosti po pôrode tiež neboli v súlade s dobrou praxou, ako ju stanovujú medzinárodné odborné štandardy.

Keď odniesli dieťa, zavelil lekár sestre: “Dajte jej oxytocín.” Spýtala som sa, prečo mi ho dáva, lebo placenta bola už dávno vonku a vyšla sama, spontánne. Lekár neprejavil ani náznak snahy získať môj súhlas alebo mi podať informácie, prečo je to potrebné.

Lekár povedal, že tým, že som za prirodzený pôrod, by ma teraz nemal ani zašiť. Ja som mu povedala: keď ste ma roztrhli, tak ma aj zašite, ale neviem, či to pochopil, pri prirodzenom natrhnutí totiž často šitie ani netreba. Bola som pobúrená, že niekto, kto ma zmrzačil na celý život, sa mi ešte aj vyhráža, že to nedá ani do poriadku. Tento moment bol zo všetkých najtraumatizujúcejší, pretože išlo o priamu vyhrážku. A ako teraz už viem, tak šlo o porušenie Trestného zákona, lebo tento doktor sa mi vyhrážal ujmou na zdraví. Ja som sa okamžite preľakla, že tam z tej otvorenej rany vykrvácam. Cítila som sa fyzicky ohrozená.

Počas šitia mi lekár držal prednášku, ktorá sa začala vetou: “Nedá sa rodiť v jaskyni.” No to, čo som žiadala, je v civilizovaných krajinách bežná prax. Moja teta neonatologička pracuje v Kanade a nerobí v jaskyni. Jeho šikanovanie teda pokračovalo počas celého šitia. Celý čas som bola ticho, lebo som sa bála, že ma naschvál zle zašije. Bola som priviazaná o stôl a plne v jeho moci.

Počas toho, ako lekár šil Slávkino poranenie (nástrih), nedostávala žiadne informácie o tom, čo sa deje s jej dieťaťom, aký je jeho zdravotný stav a neinformovali ju ani o jej vlastnom zdravotnom stave.

Šitie sa skončilo tým, že sa lekár obrátil na môjho manžela a povedal mu, že nebudú reklamácie. Nie na mňa, samozrejme, lebo podľa neho to asi ani nie je moja vagína. Tá patrí môjmu manželovi a všetkým doktorom sveta a každý, kto ide okolo, si môže zastrihnúť.

Slávkin manžel sa počas pôrodu viackrát snažil zastaviť škodlivú prax a násilie personálu.

Dvakrát sa mu vyhrážali, že pôjde von, keď sa snažil ochrániť zdravie mňa a nášho dieťaťa. Môj muž má z toho veľkú traumu, ale nepripúšťa si to, hoci minule povedal, že má stále pred očami, ako mi lekár zastrihol do vagíny.

Smiem nadojčiť svoje dieťa?

Počas nasledujúcich dní bola Slávka naďalej oddelená od svojho dieťaťa a to napriek tomu, že jej syn samostatne dýchal a nepodávali mu žiadne lieky na stabilizáciu životných funkcií. Slávka s ním však nemohla byť na jednej izbe a keď ho chcela vidieť, musela chodiť na iné oddelenie, na inom poschodí.

Syn sa narodil nadránom. Ja som sa za ním vybrala o jedenástej na JISku, pričom ma lekárka otrávene informovala, že “on tam vlastne ani nepatrí, ale bude tam 24 hodín.” Hovorila mi to vyčítavým tónom, akoby som si ja želala, aby moje dieťa ležalo odo mňa oddelené v nejakom inkubátore, do ktorého nepatrilo.

O ďalších 24 hodín som dotyčnú lekárku požiadala, či by mi moje dieťa mohla dať do kontaktu telo na telo a ona mi na to odpovedala: “takéto presuny tu teraz robiť nebudeme, ja mám prácu.” Ale môj syn bol jej práca a jej povinnosťou bolo zabezpečiť včasný kontakt koža na kožu na podporu jeho imunity, stabilizácie životných funkcií, dojčenia a ďalších tisíc vecí. Navyše, deti v inkubátoroch majú vyššiu úmrtnosť než tie v kontakte koža na kožu, na to sú štúdie.

Na druhý deň večer syna presunuli na rizikové, kde už nebol v inkubátore, ale ležal v postieľke. Jedna sestra mi ho dovolila podržať v náručí asi dve minúty. Tretí deň mi primárka blahosklonne dovolila dojčiť moje dieťa, ale rozhodne nie mať s ním trvalý kontakt. Dojčenie sa však nekonalo, lebo službukonajúca sestra mi  moje dieťa zakázala vyberať z postieľky.

Takže dojčiť som mohla až na štvrtý deň, keď mala službu sestra, ktorá s tým, že chcem dojčiť a byť so svojím synom v kontakte, nemala problém. Samozrejme, mohla som dojčiť len oblečené dieťa, nepodporili ma v kontakte koža na kožu.

Slávka strávila v nemocnici dva a pol týždňa. Okrem strachu o svoje dieťa či nemožnosti byť s ním v kontakte či dojčiť ho podľa jeho potrieb sa musela vyrovnávať aj s bolesťami po nástrihu hrádze.

Tie bolesti boli také ukrutné, že vždy, keď som sa postavila, musela som sa napiť vody, aby som neodpadla. V tomto stave som každé tri hodiny chodila stovky metrov za mojím dieťaťom na iné oddelenie.

Mala som pocit, ako keby som mala nôž vrazený vo vagíne. Od izbového lekára som si niekoľkokrát vypýtala lieky proti bolesti, lebo sám od seba sa nikto nezaujímal, či ich nepotrebujem. Pre bolesti som sa šúchala asi dvojcentimetrovými krokmi po chodbe. Keď som začala chodiť asi desaťcentimetrovými krokmi, povedal mi lekár, že už dobre chodím.

Štvrtý deň po pôrode prišiel primár, ktorý ma nastrihol, a spýtal sa ma, či môžem sedieť. Čo je úplne absurdná otázka pre niekoho, kto má 4 cm reznú ranu vo vagíne. Povedala som, že nie. A on na to veselo: “No, tak aspoň na pol zadku.” To bola vlastne jeho intervencia na akútne bolesti. Takže som na pol zadku sedela tri roky. Ani po tých troch rokoch som nevedela sedieť dlhšie než hodinu. Po jednej hodine sedenia ma jazva začala príliš bolieť.

Napriek akútnym bolestiam dostala Slávka analgetiká podľa vlastných slov iba dva- alebo trikrát. Každé ráno sa izbovému lekárovi sťažovala na veľké bolesti. Ten však vždy po vyšetrení povedal, že všetko vyzerá dobre. Keď sa Slávka neskôr, po veľkých obštrukciách zo strany nemocnice dostala k svojej zdravotnej dokumentácii, zistila, že v nej má zapísané “pacientka neudáva žiadne ťažkosti a perineum je kľudné.” (Pozn: perineum je hrádza, teda tá časť tela, ktorá je medzi vagínou a konečníkom).

Návrat z pôrodnice domov je pre mnohé ženy spojený so všeobecným zlepšením. Konečne sú v prostredí, ktoré poznajú, spia na pohodlnej nízkej posteli, kde ich nikto nebudí, môžu byť v neobmedzenom kontakte so svojím dieťaťom, dojčiť ho, a dokonca aj bolesť je zrazu miernejšia. To, žiaľ, nebol Slávkin prípad.

Slávkino rozprávanie sa nekončí, jej Odysea za životom bez utrpenia pokračovala ďalšie tri roky. V nasledujúcej časti bude hovoriť o tom, aký bol jej život až do momentu, keď sa rozhodla podstúpiť chirurgický zákrok, ktorý napravil poškodenie spôsobené nástrihom. Tým nástrihom, s ktorým nesúhlasila, ktorého šitie bolo sprevádzané šikanou a v dôsledku ktorého strávila po pôrode tri roky v bolestiach.

Toto je séria blogov Skryté utrpenie žien. Ide o utrpenie, o ktorom je málo počuť vo verejnom priestore, a predsa je v živote žien prítomné a svojou ničivou silou ovplyvňuje kvalitu ich života, ich vzťahy a pracovné možnosti.

#dostboloticha #skryteutrpeniezien

Rozhovor spracovala: Zuzana Krišková
Editorské práce a prepis rozhovoru: Dana Vitálošová
Konzultantka: Miroslava Rašmanová
Jazyková korektúra: Tatiana Jančáriková

Edit: Druhá časť – Večer som od bolesti nemohla zaspať

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Ženské kruhy

Ženské kruhy

Ženské kruhy sú mimovládna organizácia prinášajúca komplexný pohľad na tehotenstvo, pôrod a materstvo. Kladie si za cieľ zmeniť súčasný stav starostlivosti poskytovanej ženám v tehotenstve, pri pôrode a v šestonedelí tak, aby rešpekt, dôstojnosť a slobodná voľba žien boli samozrejmosťou. Šíri informácie o ľudských právach žien a dobrej praxi pri pôrode. Vykonáva komunitné, advokačné a výskumné aktivity. Web: www.zenskekruhy.sk