Záverečný koncert BHS bol dôstojnou bodkou za festivalom
Živý a farebný – aj taký bol záverečný koncert 54. ročníka Bratislavských hudobných slávností v podaní Slovenskej filharmónie, ktorá je akýmsi rezidenčným orchestrom slávností. V dielach Edvarda Griega, Piotra Iľjiča Čajkovského a Sergeja Rachmaninova ju 14. októbra viedol charizmatický dirigent Eivind Gullberg Jensen pochádzajúci z Nórska, sólový part v Čajkovského koncerte patril japonskej huslistke Akiko Suwanai.
Program zvolený pre záver BHS bol naozaj lákavý a ponúkol prvému slovenskému orchestru možnosť predviesť sa v rôznorodých polohách. Či išlo o časti z takmer rozprávkových suít z Peer Gynta, temperamentný Čajkovského Koncert pre husle a orchester D dur alebo rozsiahle posledné dielo Sergeja Rachmaninova Symfonické tance, hrali filharmonici veľmi nápadito, atraktívne, vyhýbajúc sa prvoplánovým riešeniam zvukovosti či výstavby. Azda k tomu výrazne dopomohol aj dirigent, ktorý vo mne budil dojem veľmi sugestívneho, energického „lídra“.
Dve suity zo scénickej hudby ku hre Henrika Ibsena Peer Gynt patria jednoznačne k najhranejším dielam Nóra Edvarda Hagerupa Griega. Slovenská filharmónia včera uviedla časti Ráno, Azina smrť, Ingridin nárek, Solvejgina pieseň, Anitrin tanec a V jaskyni kráľa hôr; všetky z nich sú pritom známe nielen hudobnej verejnosti. Je preto celkom náročné ukázať poslucháčom nový, neopočúvaný pohľad na tieto pôsobivo skomponované kusy. Myslím však, že práve to sa v nedeľu večer podarilo. Jednotlivé časti sú relatívne krátke, interpreti však každej z nich venovali osobitú pozornosť a dokázali vystihnúť ich atmosféru. Azina smrť tak bola naliehavá a ponurá, Anitrin tanec bol skutočne dobre vyartikulovaným tancom, záverečná časť V jaskyni kráľa hôr strhla presne tak, ako sa očakáva. Možno len úvodné Ráno by som si predstavovala v trochu mäkšom, citlivejšie vytvarovanom zvuku; ako celok ma však výber zo suít úprimne bavil.
Dirigent Eivind Gullberg Jensen na záverečnom koncerte BHS, foto: Ján Lukáš
Koncert pre husle a orchester D dur Piotra Iľjiča Čajkovského je jedným z ťažiskových diel literatúry pre tento nástroj. Skladateľ koncert napísal za jediný mesiac počas svojho pobytu vo Švajčiarsku. Paradoxne, oveľa dlhšie trvalo, kým sa podarilo skladbu uviesť v premiére: uznávaný Leopold Auer, ktorému ju autor pôvodne venoval, ju dlhý čas nedokázal nacvičiť. Koncert je technicky náročný, okrem virtuóznych pasáží však Čajkovskij ponúka aj melodické, výrazovo závažné momenty – najmä v druhej časti Canzonetta. Andante. Tým sa dielo stáva vzácnym kusom, v ktorom sólista môže ukázať naozaj všetky svoje kvality.
Akiko Suwanai túto príležitosť určite využila. Jej interpretácia bola na väčšine miest technicky zvládnutá, invenčná, rozhodne nešlo o mechanické hranie podľa určitej zaužívanej šablóny. Suwanai hrala veľmi prirodzene, nechýbal jej dôvtip a šarm. Najviac som však oceňovala spôsob, akým pracovala s tónom. Po celý čas bol vrelý, okrúhly, najmä v nižších polohách príjemne tmavší – ku všetkému určite dopomohla aj kvalita nástroja. Orchester bol huslistke veľmi spoľahlivým partnerom, výsledkom bolo dobre premyslené, zároveň však stále efektné prevedenie, ktoré skvele gradovalo až k triumfálnemu záveru poslednej časti Finale. Allegro vivacissimo.
Japonská huslistka Akiko Suwanai na záverečnom koncerte BHS, foto: Ján Lukáš
Vo veľkom štýle zakončili koncert a napokon i celé Bratislavské hudobné slávnosti Symfonické tance Sergeja Rachmaninova. Išlo o celkom ambiciózny počin: skladateľ v diele rozširuje orchester, a napríklad altsaxofónu rovno zveruje dôležitú melodickú líniu v prvej časti. Vo všeobecnosti v skladbe Rachmaninov často predpisuje dychovým nástrojom sólové úseky a nakoľko práve táto sekcia býva problémom, bola som zvedavá, ako sa s tancami vysporiada Slovenská filharmónia. Jedným dychom ale musím dodať, že hráči podali až na pár zaváhaní výkon na naozaj dobrej úrovni. Najmä prvý tanec, Non allegro, znel plynule, s veľmi pekne vyklenutými líniami (najmä napríklad spomínaného altsaxofónu). Navyše, v dynamike a celkovom zvuku orchestra bolo cítiť rozdiel oproti predošlému Čajkovskému a Griegovi, ansámbel spolu s dirigentom skrátka neobišiel štýlové a výrazové nuansy jednotlivých diel. Členitá druhá a tretia časť už neboli vedené s takým ťahom, napriek tomu však záver s motívmi chrámových spevov vyznel dosť majestátne a bol adekvátnym ukončením koncertu i slávností.
Slovenská filharmónia tak z môjho pohľadu podala naozaj veľmi presvedčivý výkon, ktorým potvrdila svoju pozíciu medzi kvalitnými orchestrálnymi telesami. Bratislavské hudobné slávnosti zas vďaka jej vystúpeniu dostali dôstojný záver, zodpovedajúci úrovni a významu tohto festivalu.
Lucia Maloveská
Diskusia k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix
