O diskriminácii
Nepáči sa mi akým spôsobom niektorí dnes bojujú proti diskriminácii, za liberálne a vraj proti fašizmu. Za diskrimináciu považujú absenciu rovnosti, lenže diskrimináciou je absencia rovnoprávnosti, rovnoprávnosť nezmazáva prirodzené rozdiely medzi nami ako aj rozlišovanie na základe vecí za ktoré človek môže, naopak by nemal byť diskriminovaný hlavne niekto kvôli niečomu čo ani nikdy ovplyvniť nemohol. Bojujú za liberálne, ale o slobode toho veľa nevedia, lebo tolerancia je pre nich iba slovo, ktoré sa použije iba vtedy keď sa hodí, v opačnom prípade zaniká diskusia a prichádzajú dogmatické názory, ktoré sú často podobné tomu čo vlastne kritizujú (nediskutovateľné „liberálne názory“ vs nediskutovateľné „konzervatívne názory“). A potom nakoniec tu máme boj proti fašizmu, keď je fašistom označený skoro každý, kto má opačný názor, pre čokoľvek čo nie je ľúbivé.
Ako teda chcú zmeniť to, že je každým dňom v spoločnosti čoraz väčší tábor „fašistov“? Nie preto, že by sa názory ľudí tak rýchlo menili, ako preto že sa mení citlivosť pre označenie nevyhovujúcich postojov. Ak ich teda nechcú zmeniť skrz diskusiu, lebo vraj „s fašistami sa nediskutuje“, tak ich chcú všetkých niekam vysídliť alebo ich chcú do konca života ignorovať ako nutné zlo s ktorým musia žiť? Naozaj takýmto spôsobom bojujú proti diskriminácii? Je toto správny spôsob osvety alebo je to iba zabarikádovanie sa vo vlastnej morálnej nadradenosti, ktorá má viac poukazovať na našu vlastnú správnosť (a iných natrvalo odsúdiť), než naozaj svet zmeniť k lepšiemu?
A za svoje presvedčenie, za svoju vieru (pre názory, ktoré si od nej odvodzujeme), za všetko pre čo sa rozhodneme a všetko čo s tým ide ruka v ruke si naozaj zaslúžime kritiku, pre každú deravú vec, ktorá sa ukazuje v našich postojoch. Je to prirodzené niesť zodpovednosť za svoje názory, presvedčenie, je to nevyhnutná súčasť každého slobody. Lenže táto kritika by sa nemala riadiť dvojakým metrom a princípy pre kritické hodnotenie by mali ostať rovnaké, bez ohľadu ako si čo označíme. Bohužiaľ naozaj vznikol jav, ktorý dnes nazývame ako korektnosť, kedy negatívnu diskrimináciu skupiny sa súčasne snažíme vyvážiť inou pozitívnou diskrimináciou a pod vplyvom tejto korektnosti sa stáva nedotknuteľná aj vo veciach, v ktorých si zaslúži kritiku. Diskriminácia je totiž znevýhodňovanie alebo zvýhodňovanie, teda aj pochvala a kritika za niečo čo nemôžeme. A tí čo dnes bojujú proti negatívnej diskriminácii, sú sami presiaknutí v prekvapivo veľkej miere, týmto rozlišovaním a preferovaním niektorých ľudí, dokonca ich vychvaľovaním a to len na základe vecí za ktoré nemajú zásluhy a ani ich nijak neovplyvnili. Je to ako tlieskať niekomu preto, že je trpaslík, nie preto, že má dokonalý charakter ako Tyrion Lannister.
A v tomto mori virtuálnej záchrany sveta sa čoraz viac stráca schopnosť riešenia naozajstnej diskriminácie, ktorá má dopad na každodenný život dotknutých. Keď niektoré skupiny ľudí sú pre niečo diskriminovaní v oveľa väčšej miere ako iba neprijatím zo strany posledného zadubeného hlupáka niekde v diskusii na internete. Sú diskriminovaní štátom, zamestnávateľom, spoluobčanmi, pre veci, ktoré nemajú ako ovplyvniť.
A potom sú niektorí ľudia neprijímaní a nemajú niektoré možnosti aj na základe nejakých zásadných vecí, ktoré sa ich týkajú. V takom prípade sa nejedná o diskrimináciu, keď Vás neprijmú na kvalifikovanú pozíciu, na ktorú nemáte kvalifikáciu. Keď nesplníte podmienky pre to čo chcete. Ak ide o veci, ktoré nie sú samozrejmým právom každého, ale sú pre niekoho dostupné iba na základe istých „kvalitatívnych vstupov“.
Odpoveď na to či diskriminujeme alebo nie, teda závisí, či toho koho sa posudzovanie týka, posudzujeme individuálne alebo podliehame paušálnym súdom, kedy upierame alebo priznávame niečo nejakej skupine ľudí, bez ich individuálneho posúdenia na základe ich samotných.
Z tohto pohľadu dnes diskriminuje väčšina spoločnosti a často diskriminujú oba tábory, ktoré majú aj rozdielny názor na vec. Obidva tábory často paušálne posudzujú skupinu ľudí, ako masu, nie ako jednotlivcov, ktorí sa môžu od seba líšiť, niekedy aj v tom zásadnom, čo im všetkým pri úplne rovnakých právach prinesie odlišné posúdenie.
Tak ako jedni majú všetkých za neintegrovateľných a nebezpečných migrantov, tak majú druhí všetkých za nezmeniteľných a nevraživých fašistov. Pritom kritika je u niektorých ľudí a ich extrémnom rozpoložení na mieste (napr. pri hrozbe násilia). A môže mať na to vplyv ideológia alebo náboženstvo, potom to aj je problém tej ktorej ideológie alebo toho ktorého náboženstva. To prisvojenie, ale nemá existovať pre účely diskriminácie, ale pre účely riešenia toho problému, aj stanovením mantinelov, kde sú si všetci rovnoprávni, kým tieto mantinely neprekračujú, inak ich zvykneme nazývať aj zákony.
A nakoniec, možno sa zamyslieť, či nepriaznivé okolnosti nie sú v dnešnom svete ako aj tu u nás na Slovensku väčším dôvodom na diskrimináciu, viac ako farba pleti, presvedčenie, vierovyznanie. Či tú naozajstnú diskrimináciu nezažíva najviac slobodná matka alebo dieťa z osady, nie preto, že je Róm, ale preto, že je z osady. Či sa to netýka viac detí z detského domova, nie kvôli absencii prostriedkov, ale kvôli absencii výchovy, keď neriešime právo na adopciu z pohľadu detí, ktoré nemajú rodičov.
Možno je všetko viac na diskusii o rovnoprávnosti, ktorá porazí ten, ktorý zvyk diskriminácie. Rovnoprávnosti, ktorá vie podchytiť všetky nepriaznivé okolnosti do akých sa ľudia vedia dostať, ale súčasne ich nedovolí nikomu zneužívať (alebo aspoň so snahou zneužitie minimalizovať).
