Denník N

Návrat z Ľudnatej zeme

Vôbec nevyzerá ako druhá najvyššia na svete, že

Aké je vracať sa po roku domov z Číny (oneskorený blog)

Varšavské letisko. Pristávame po dlhom lete z Pekingu. Bolí ma celé telo; krk, nohy, ale naviac uši – z nekonečného rozhovoru mojej spolusediacej z Poľska a jej novej kamošky z Číny. Vystupujeme z lietadla a ja podvedome hľadám masu ľudí, ktorú môžem nasledovať smerom k transferovej zóne. Kde sú ľudia? Je ich tam len zopár. Potom sa uštipnem; je ich tam plné lietadlo, tých, ktorí práve prileteli so mnou.  Ale to je všetko? Kde je krik? Kde sú davy? Vraciam sa z Číny. A prvýkrát v živote mám kultúrny šok.

Noc predtým som strávila na letisku v Pekingu. Videla som celú piatu sériu Priateľov a nespala som ani minútu. Bola som si 4-krát odvážiť oba kufre, pretože som si chcela odniesť o 5 kíl viac, ako mám dovolené (pozdravujem našu 阿姨 z intrákov, ktorej som nechala polovicu mojich vecí a Caizijieho, ktorý mi dal kilovú knihu). Čakáme na náš ďalší let – máme ešte 5 hodín. Počujem poľštinu na každom rohu a cítim sa zvláštne nekomfortne, že čašník mi rozumie, keď si po slovensky pýtam pirôžky a ja rozumiem jemu, keď mi podáva rachunek. Koniec etapy tajného jazyka – všade mi odteraz rozumejú. Podvedome hľadám aziatov – aha, tuto sedí akási čínska rodinka, hneď sa cítim lepšie.

Smer Viedeň. Nastupujem do lietadla, už teraz máme meškanie, a ja rozmýšľam, či vo Viedni stihnem autobus do Bratislavy. V duchu sa smejem, štyri hlavné mestá za jeden deň. Nevládne sa vlečiem uličkou, je mi zle a som nevyspatá. Zdá sa mi, či …? Tomáš Maštalír. Má slnečné okuliare, ale spoznávam ho podľa hlasu. Normálne počujem, ako by to okomentovala moja kamoška: To fakt? Ty stretneš Maštalíra, a taká strapatá a bez mejkapu? Smejem sa. Po smutnom lúčení sa s Čínou sa mi konečne lepší nálada.

Viedeň. V dvoch kufroch ťahám za sebou svoj čínsky život a snažím sa nájsť svoj autobus. Vidím šoféra, chcem sa ho čosi spýtať, ale mozog sa mi zasekne, akou rečou sa ho mám spýtať? Skúšam v rodnom jazyku a vo svojom živote sa už dopredu zmierujem s každým trapasom takéhoto druhu. Emm, vy hovoríte po slovensky? – Možno, mi odpovie šofér a ani nevie, ako až veľmi ma v tom momente mätie. Stojíte aj na Einsteinovej? – Stojíme. – A poviete mi potom prosím, ktorá to je? Ževraj doma. Veď ani neviem, kde mám vystúpiť.

Bratislava. Autom po mňa prichádza sestra s priateľom. No čo, ako bolo?? – Super. Tu je zrazu všetko také maličké a prázdne, odpovedám a uvedomujem si, že zniem ako idiot. Pozerám z okna ako udivený turista a hľadám mrakodrapy. Žiadne, ale za to západ slnka. Slnko som naposledy videla zapadať v apríli vo Vietname. Aké zvláštne, vracať sa domov. Byť expatom je krásne aj smutné – na každom mieste necháte kúsok svojho srdca, presne toľko, že sa cítite ako doma všade, a pritom nikde.

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie