Život na pomedzí…

Existuje grécka legenda, podľa ktorej Hermafroditos po silnom objatí s milovanou nymfou Salmakis, zrástol s ňou v jednu bytosť a tak vznikol Hermafrodit. Tento pojem je známy a je skôr pejoratívny (aspoň tak je vnímaný). V prírode hermafrodit označuje zviera / rastlinu, ktoré má samičie aj samčie pohlavie – sú obojpohlavné a v podstate si vystačia sami – sami sa dokážu rozmnožovať. Z tohto pohľadu je použitie slova hermafrodit v kontexte človeka nepresné. Hoci tu dochádza k nejednoznačným znakom príslušnosti k určitému pohlaviu, alebo sú tu akoby znaky oboch. U človeka však ešte nikdy nešlo o funkčný systém. Nešlo o obojpohlavnosť a už vôbec nie o schopnosť rozmnožiť sa bez iného jedinca. No poznanie prípadov hermafrodizmu u rastlín a zvierat, viedlo k priblíženiu a k snahe aspoň trochu uchopiť tento problém aj u človeka – ktorí sa bez toho aby chcel, tvári dvojznačne, či nejednoznačne.

Zaujímavosťou je, že človek má blízko k hermafroditom skôr vďaka chimérizmu. Napr. človek po transplantácií má v sebe bunky s odlišnou DNA. Keď žena porodí syna, môže mať v organizme aj desiatky rokov bunky s chromozómom Y, teda DNA muža. Dokonca k tomuto javu dochádza aj vtedy, ak dôjde k oplodneniu dvoch vajíčok – každé má originálne DNA a keď sa tieto dve zárodočné bunky zlúčia a vytvoria jeden organizmus…

Pomohli sme si pojmom hermafrodit, aby sme aspoň trochu uchopili problém. Ako sa neskôr ukázalo, tento pojem je dosť zavádzajúci, keďže problém pohlavia je u človeka o dosť komplexnejší. Okrem toho sa slovo hermafrodit stalo pejoratívnym. A tak sa začalo používať slovo intersex a intersexualita. Ako naznačuje samotné slovo, je to o ľuďoch, ktorí sú niekde na pomedzí… V tejto chvíli o intesexualite môžeme povedať, že je to jav, kedy sa človek narodí s menej výrazným pohlavím, alebo s dvojznačným.

Čo je intersexualita

V odbornej terminológií sa hovorí, že intersexuál je človek ktorého vonkajšie, prípadne vnútorné pohlavné orgány sú odlišné od typicky ženských, alebo mužských. U človeka existuje pomerne dlhý zoznam mužských a ženských pohlavných znakov.  Pomocou nich hovoríme že sa javí ako muž, alebo žena. Pri intersexualite nastáva jav, kedy tieto znaky nemajú bežnú veľkosť, prípadne dochádza tu ku kombinácií odlišných vonkajších a vnútorných znakov / orgánov. Napr. žena má miesto vaječníkov semenníky, alebo muž má miesto semenníkov vaječníky. Ako si možno predstaviť ide o znaky ktoré sú často viditeľné pre nositeľa a občas aj pre iných. A táto inakosť vyvoláva veľa otáznikov u intersexuála a veľa pochybností ale aj predsudkov u ostatných ľudí. Aj preto napriek zmene termínu z hermafordit na intesexuál, ostáva téma tak trochu tabu.

Podobný problém sa týka aj zastúpenia ľudí s týmto problémom v spoločnosti. Keďže o téme sa veľa nehovorí, chýba povedomie a preto sa k problému veľa ľudí nehlási. Na druhú stranu je problémom aj komplexnosť samotného problému – samotná veľkosť pohlavných znakov ešte nič nehovorí o príslušností k ľuďom s intersexualitou… Skôr o hladine určitých hormónov…

Existuje niekoľko spôsobov, ako definovať pohlavie. Jedným z nich sú pohlavné znaky. Tie môžu byť mätúce. Ako oveľa presnejšie sa javí DNA. Pohľad genetiky je na prvý pohľad jednoznačný. Rozhoduje o tom posledný pár chromozómov. Ak je posledný pár tvorený chromozómami XX ide o ženu. Ak ho tvoria XY, ide o muža. Práve prítomnosť chromozómu Y rozhoduje o tom, či sa z oplodneného vajíčka vyvinie muž, alebo žena. Za prítomnosť chromozómu Y je zodpovedný gén SRY, ktorý sa nachádza na chromozóme Y. Ak sa gén SRY aktivuje, rozvinie sa mužské pohlavie. Gén SRY je zodpovedný za produkciu testosterónu, čo vedie k vytvoreniu semenníkov. Pri poruche tohto génu sa vyvinú u muža zakrpatené vaječníky… Z mužských a zo ženských vonkajších pohlavných znakov je u plodu vo veku niekoľko týždňov viditeľný akurát penis. Preto sa pri ultrazvuku hovorí o pohlaví na základe jeho viditeľnej prítomnosti. Ale to sme sa vrátili k pohlavným znakom… Späť ku genetike. Táto diferenciácia pomocou génu SRY sa zdá jednoduchá. Ale počas delenia buniek môže tento gén prejsť z chromozómu Y na X čo spôsobí, že sa rozvinú len niektoré znaky. A ďalším problémom je spojenie dvoch oplodnených vajíčok a tým vznik akéhosi koktailu chromozómov (čo ak jedno malo na poslednom chromozóme pár XX a druhé XY?)…

Ak je problém odlišná hladina hormónov, prípadne odlišná výbava hovorí sa o poruche – odlišnosti oproti tomu, čo je bežné. Pojem porucha v kontexte intersexuality mnohí vnímajú ako nevhodný, ale intersexualita spadá pod poruchy sexuálneho vývoja (DSD). Možno hovoriť o tom, ako málo zažili títo ľudia prijatia a pochopenia. Cestou však nie je prezentovať intersexualitu ako prirodzenú, prípadne ako nové pohlavie…

V niektorých odborných kruhoch sa pracuje s číslom 1,7 % populácie. Čo by malo zahŕňať všetky možné variácie tohto problému. Ako reálnejšie sa skôr zdá 0,07%, teda 1 z 1500 ľudí.

Porušená identita

Aj vďaka týmto faktorom sa v prípade intersexuality z pohľadu genetiky zaužívalo toto členenie:

XX, 46 intersexuál – je to muž, ktorý z pohľadu genetiky je ženou… Genitálie má mužské, ale vo vnútri má maternicu a vaječníky…

XY, 46 intersexuál – je to žena, ktorá z pohľadu genetiky je mužom. Vonkajšie genitálie sú nejednoznačné a semenníky môžu byť zakrpatené, prípadne nevyvinuté…

Ovotestikulátný intersexuál. Je tu nejednoznačnosť. Prípadne tu môže byť kombinácia jeden semenník a jeden vaječník, jeden semenník a jedna kombinácia semenníka a vaječníka, alebo jeden vaječník a jedna kombinácia semenníka a vaječníka… Je to dôsledok nedostatočnej produkcie mužských pohlavných hormónov pred narodením. Je tu trvalá neplodnosť.

Komplexný intersexuál. Jeho znakom je, že posledný pár chromozómov nie je v podobe XX, alebo XY. Buď má o jeden chromozóm viac napr XXY, alebo menej napr XO. Paradoxom je, že tu nie je nejednoznačnosť v pohlavných znakoch, ale táto situácia ovplyvňuje hladinu hormónov a pohlavný vývoj.  Ak je posledný pár chromozómov v podobe XO, hovoríme o Turnerovom syndróme. Viac postihuje dievčatá. Podľa štatistík s ním zápasí 1 žena z 2600. Je tu prítomný skôr nižší vzrast. U žien s Turnerovým syndrómom sú vaječníky nezrelé, prípadne nie sú vôbec. Dôsledkom je neplodnosť, ktorá sa žiaľ nedá odstrániť. Ak sa na tento problém príde skôr, nasadí sa hormonálna liečba, ktorá pomôže žene dosiahnuť výšku svojich rovesníkov… Ak je posledný pár chromozómov v podobe XXY, hovoríme o Klinefelterovom syndróme. Tiež je tu menší vzrast, aj možné ľahšie mentálne postihnutie. Tiež sú tu nedostatočne vyvinuté pohlavné žľazy, čo je príčinou neplodnosti. Vďaka skorému odhaleniu a aplikovaniu hormonálnej liečby možno upraviť výšku vzrastu, ale žiaľ nie je  možné odstrániť neplodnosť…

V prípade vyššie uvedených definícií sa hovorí o poruche sexuálneho vývoja bez narušenia chromozómov. Predpokladá sa, že vznikajú pred narodením ako dôsledok hormonálnych porúch. Väčšinou sú spojené s neplodnosťou a s určitou deformitou / nejednoznačnosťou pohlavných znakov.

Syndróm testiku/árnej feminizácie – ide o akýsi obrátený vývoj, kedy muž sa somatosexuálne vyvíja ako žena. Mužské pohlavné žľazy sú nedostatočne vyvinuté. A preto nemajú ženské pohlavné žľazy. Vonkajší vzhľad, dokonca aj sexuálna orientácia a identifikácia zodpovedá tomu, ako keby išlo o ženu. Predpokladá sa, že je to dôsledok poruchy citlivosti na mužské pohlavné hormóny pred narodením. Hormonálna liečba tu nepomáha. Je tu trvalá neplodnosť. Ide o dedičné ochorenie…

Agonadizmus – je to vzácna porucha, kde úplne chýbajú pohlavné žľazy. Predpokladá sa, že ide o genetické ochorenie. Je tu potrebná hormonálna liečba, napriek tomu je tu trvalá neplodnosť…

Kryptorchizmus – je porucha zostupu mužských pohlavných žliaz (ostanú vo vnútri – v brušnej dutine). Hormonálne prípadne chirurgicky je tomu možné napomôcť, treba to však urobiť do šiesteho roku. Môže a nemusí tu byť neplodnosť. Do budúcna je tu riziko rakoviny semenníkov…

Čo je transsexualita

Keď sme už došli sem, asi niektorých neprekvapí, že celkom do problematiky spadá aj problém transsexuality (nezamieňať s transveztivizmom) – situácia kedy po psychickej stránke sa jedinec cíti byť opačným pohlavím než je po telesnej stránke.

Kým pri intersexualite hovoríme o nejednoznačnosti, prípadne istých odlišnostiach, pri transsexualite je to akoby polarita medzi telom a dušou. Táto kríza sexuálnej identity sa vníma ako porucha sexuálnej identity. Ani tento pojem nie vnímaný ako neutrálny, hoci pomáha uchopiť a pochopiť…

Sklon k transexualite je často zrejmý už v detstve. Je tam zapájanie sa do hier a aktivít opačného pohlavia – tak ako to cíti… Počas puberty a dospievania je skôr prítomný príklon k pohlaviu ku ktorému telesne patria. Či už je v tom vplyv spoločnosti, kultúry, rodiny… aby často neskôr sa problém nanovo vynoril a s ešte väčšou silou…

Transexuál hoci je telesne mužom, má problém vnímať seba ako muža. Túži byť ženou, pretože sa cíti byť ženou.  A naopak. Žena je po telesnej stránke ženou a napriek tomu túži byť mužom. A nielen túži byť opačným pohlavím, ale aj sa naň čo najviac podobať. A tak dostáva priestor liečba hormónmi a chirurgické zásahy…

Transexuál sa cíti nepohodlne vo svojom tele, cíti sa, akoby bol väzňom svojho tela. Cíti veľký rozdiel medzi subjektívne prežívaním pohlavím a telesnou pohlavnou identitou. U mnohých je prítomná aj averzia k svojmu telu, často spojená s ubližovaním si a s autoagresiou. Cieľom agresie sú pohlavné znaky. Všetko to čo symbolizuje pohlavie, ktorým sa necíti byť. Túžba stať sa a vyzerať ako opačné pohlavie sa prenáša aj do obliekania a správania.

Podľa odhadov s týmto problémom zápasí 1 % populácie, pričom zastúpenie mužov a žien je 3:1.

Niektorí odborníci za príčinu transsexuality označujú hormonálne poruchy počas vývoja plodu, iní kladú dôraz na kultúrne prostredie a výchovu v rodine. Vylúčiť sa nedá ani kombinácia všetkých možností. Ale istota tu nie je. S najväčšou pravdepodobnosťou zakaždým ide o originálnu cestu a príbeh.

Stanovenie tejto poruchy stojí na rozhovore s človekom a jeho hodnotách, pocitoch a správaní. Dôraz sa kladie na stálosť – ako dlho transsexuál takto žije. Tu nie je priestor na experimentovanie a hľadanie sa. Tvrdenie že som žena uväznená v mužskom tele je veľmi vážne. Treba ho brať vážne a dôsledky môžu mať veľký dopad na ďalší život…

Ako s touto poruchou žiť? Kľúčový je vôľový aspekt. Sú známe prípady, kedy muselo dôjsť k amputácii ruky, ktorú človek dostal od mŕtveho človeka (v rámci transplantácie). Hoci ruka dobre slúžila a vďaka potlačeniu imunitného systému ju prijal aj organizmus, človek nedokázal prijať, že má ruku mŕtveho človeka. Nedokázal s tým žiť a ruka musela preč. Niektorí ľudia s tým problém nemajú. Zjavne je problém nakoniec v psyché. V otázke transexuality je otázka ďalšieho postupu tiež otázkou psyché a do popredia sa dostáva vôľový aspekt. Či je možné pracovať s odmietaním vlastného tela a s prijatím vlastnej pohlavnej identity, alebo nie. Ale to je vždy individuálne a od toho závisí odpoveď, ako ďalej… Aj v prípade hormonálnej liečby a chirurgického zásahu ostane neplodnosť…

Pohlavie, identita a orientácia

Za vývoj pohlavia nie je zodpovedné iba DNA, ale podieľajú sa na ňom aj hormóny. Za mužskú podobu mozgu zodpovedá koncentrácia androgénov počas fetálneho obdobia. Aby všetko správne fungovalo, dôležité sú aj hormóny z hypotalamy (spolu s hypofýzou tvorí hypotalamo – hypofýzový komplex)  a z paleocerebra (mozoček). O mnohých dôležitých hormónoch však ešte nevieme. Ich nadprorukcia alebo nedostatok však môžu viesť k opačnému vývoju pohlavia, než je dané geneticky.

Podľa odborníkov sexuálna identifikácia je do veľkej miery ovplyvnená obdobím pred narodením a s aktivitou hormónov. Na toto obdobie potom nadviaže rast a rozvoj v detstve a v puberte spojený s výchovou a s vplyvom spoločnosti… Pred narodením sa pohlavie formuje primárne na biologickej rovine, po narodení okrem hormónov sa dostane k slovu vplyv rodiny, kultúry a spoločnosti…

V kontexte témy sa hovorí aj o hypotalamickom pohlaví – po 3 mesiaci tehotenstva (61 až 70 deň), sa hypotalamickom centrum riadiace hormonálnu činnosť, stabilizuje mužským alebo ženským smerom. Táto aktivita môže byť narušená napr. užívaním hormonálnych preparátov. Toto obdobie je zavŕšené vytvorením mužského alebo ženského genitálu a pohlavná odlišnosť je tak u konca…

Uvedomenie vlastnej pohlavnej identity sa podľa odborníkov spája s 12 až s 18 mesiacom dieťaťa. Je to uvedomenie vďaka identifikácii s 1 rodičom a dopĺňania s 2 rodičom. Tento proces je v období 1 až 2 roka prakticky u konca. Vedomie vlastnej pohlavnej identity sa upevňuje počas puberty – u dievčat medzi 8 a 14 rokom, u chlapcov medzi 9 a 16 rokom…

.

Intersexualita v hociktorej podobe, je komplexným problémom a preto riešenie nie je jednoduché. Ak sa dieťa ponechá s nejednoznačnými znakmi pohlavia, môže sa stať terčom posmechu (niektoré veci sa jednoducho neutaja). Terčom posmechu sa ľahko stane aj netypickosť v proporciách.

Pre rozvoj pohlavnej identity je zas dobré čím skôr si ujasniť kto som a s kým raz vytvorím pár. Odkladať takéto rozhodnutie na dospelosť. To je už trochu neskoro…

S mnohými chirurgickými zákrokmi sa lepšie vysporiada detský organizmus. A do dospelosti sa rany zahoja…

Vo svete sa ide aj cestou hormonálnej liečby, teda dodanie, prípadne potlačenie určitých hormónov…

Netreba zabudnúť ani na funkčnosť. Ak raz jedinec chce mať deti, bude k tomu potrebovať funkčný orgán, nech je to čokoľvek – to platí pre prípad, že má mužské i ženské orgány.

Akýkoľvek zásah v tejto oblasti je spojený so zásahom do intimity a to je veľmi citlivé. Nehovoriac o tom, že kľúčové slovo tu nemá pocit a rozhodnutie intersexuála, ale za neho zodpovedných osôb.

A nad tým všetkým je individuálny prístup, pretože niekedy riešenie nie je jednoduché. Dôležité je čím skôr na problém prísť. Čas je veľmi dôležitý. Väčšinou sa s „poruchou“ dá pekne pracovať. A dá sa napomôcť k tomu, čo sa nerozvinulo tak, ako malo. Niekedy je to však problém. Hlavne transexualita ostáva veľkou neznámou. Vo všetkých prípadoch je dôležitý individuálny prístup. Jednoduché a rovnaké riešenie tu neexistuje.

Tomáš Hupka

Zdroj fotografie:

www.soulveda.com