Rozpočet – makro pohľad
Rozpočet nie je ideálne nastavený z pohľadu ekonomického cyklu. Napriek poklesu deficitu sa budúci rok de facto veľmi nešetrí. A rozrastá sa verejná zamestnanosť, napriek tomu, že súkromný sektor je hladný po novej pracovnej sile, ktorú by vedel dlhodobo lepšie zaplatiť.
Deficit v tomto roku bude nižší o 0,2% HDP a v budúcom roku dosiahne takmer vyrovnanú bilanciu. Robí Slovensko ideálnu hospodársku politiku, tj, dostatočne šetrí v dobrých časoch a nezabúda ani na budúcnosť? Odpoveď je zložitejšia, ako by sa zdalo na prvý pohľad. Nie je totiž správne len jednoducho medziročne porovnávať výšku deficitov a zároveň štruktúra príjmov a výdavkov je kľúčová.
Momentálne ešte stále zažívame dobré časy v svetovej a európskej ekonomike, aj keď vyhliadky dva roky dopredu majú svoje riziká[1]. To produkuje výrazné nadpríjmy do nášho rozpočtu, ktoré dovoľujú automaticky zlepšovať deficit bez akéhokoľvek šetrenia. Navyše najmä vďaka menovej politike ECB[2] Slovensko míňa rekordne málo za splátky dlhu, čo opätovne automaticky a bezbolestne znižuje aj mandatórne výdavky[3].
Moderná fiskálna politika, bez ohľadu či je ľavicová alebo pravicová, by takéto časy mala využiť na kombináciu:
1> zníženia dlhu, aby štát mohol ochraňovať svojich občanov, keď prídu tažšie ekonomické časy a zároveň zbytočne neprilievať olej do ohňa prehrievajúcej sa ekonomiky[4] (“makro pohľad”),
2>a zásadného zmodernizovania ekonomiky (vrátane vzdelávania a infraštruktúry) a teda prípravy na urýchlené znovu-dobiehania životnej úrovne Nemecka a Rakúska, ktoré sa v posledných rokoch takmer zastavilo (“mikro pohľad”).
V tomto prvom komentári sa sústredím na jednoduchší makro pohľad.
Vysoká expanzívnosť súčasných verejných financií sa najlepšie dá ukázať v očakávaných výsledkoch tohto roka. Vláda očakáva nižší deficit o 200 mil eur, keď má vyše 700 mil eur navyše voči rozpočtu[5]. Na výdavkoch dochádza k nárastu výrazne nad rámec tzv. výdavkového pravidla. Pravidlo zabezpečuje “rozumné míňanie” podľa momentálnej ekonomickej situácie[6]. Výsledok nám hovorí, že tento rok výdavky narastú o 740 mil eur viac ako je “zdravé”[7]. Alternatívny spôsob vyhodnotenia tohto roku je, že vláda konsolidovala[8] o 0,0% HDP, zatiaľ čo požadovaná úroveň je 0,5% , tj, 450 mil. eur.
Ako plánuje vláda šetriť budúci rok ? Zrejme nijako. Najlepšie je si to ukázať na medzinárodnom koncepte tzv. scenára nezmenených politík, ktorý som na IFP zaviedol v roku 2011[9]. Keby si vláda založila ruky a výdavky zvyšovala neutrálnym rastom bez aktívnych expanzívnych ale aj šetriacich zásahov, rozpočet v budúcom roku by takto “bezbolestne” dosiahol prebytok 0,15% HDP[10]. Nakoľko ekonomika sa prehrieva, moderné zodpovedné verejné financie by mali mať vyšší prebytok ako v tomto scenári[11]. Neplní sa teda základné pravidlo modernej fiskálnej politiky.
Prehrievanie ekonomiky má aj ďalšie konzekvencie. Je správne, že platy vo verejnej sfére sa zvyšujú (napr. učiteľov, či sestričiek)[12]. Nakoľko sa však ekonomika prehrieva a produktívnejší (a lepšie platený) súkromný sektor nemá dostatok pracovnej sily, ideálne by bolo v týchto časoch uvoľniť časť pracovnej sily, ktorá je zamrznutá v neefektívnych a štátom slabo platených miestach. Produktivita a dlhodobý rast ekonomiky by sa zvýšil, čo by znamenalo zrýchlenie dobiehania životnej úrovne našich západných susedov. Ako aj ochranu dlhodobo vyšších platov vo verejnej správe, nakoľko celkový menší mzdový balík by bol viac imúnny voči “zmrazovaniam” v ťažších ekonomických časoch. Rozpočet naopak predpokladá, že (po odrátaní asistentov učiteľov) administratíva stúpne o viac ako 6000 miest …
V dobrých časoch má štát znižovať dlh, aby v ťažkých časoch vedel pomôcť[13]. Ale trajektória dlhu načrtnutá v rozpočte neponecháva dostatok priestoru, aby sa zlé časy prežili bez prekročenia dlhových sankčných pásiem[14]. Napriek tomu, že je to už siedmy rozpočet od prijatia Ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti, stále nie sú prijaté v legislative výdavkové limity, ktoré by mali disciplinujúci vplyv na fiskálnu politiku a ktorých existenciu tento ústavný zákon predpokladá.
K serióznemu poškodeniu zdravia verejných financií by došlo, keby sa schválil strop pre dôchodkový vek. Túto obrovskú ranu pre verejné financie odhaduje MF SR na úrovni 1,3 mld eur, každoročne[15].
Z pohľadu makroparametrov teda rozpočet nereaguje úplne ideálne na súčasnú ekonomickú situáciu.
V ďalšom komentári skúsim naznačiť, nakoľko rozpočet v svojej štruktúre dáva dobré vyhliadky pre dlhodobo udržateľný rast do budúcnosti (mikro pohľad).
[1] Bohužiaľ kvôli nekompetentným politikom, ako je Trumpov útok na globálny obchod, alebo plány novej talianskej vlády.
[2] Ako aj faktu, že slovenská vláda sa nespráva tak, ako napr. nová talianska vláda.
[3] Tzv. efekt snehovej gule, kedy ekonomika produkuje dane cez vyšší rast HDP a výdavky benefitujú z nízkych úrokov. Aj preto nie je správne len jednoducho medziročne porovnávať deficity.
[4] Budúci rok MF SR odhaduje prehrievanie na úrovni 1,2% HDP. Najvyššie prehrievanie, tzv. „dobré obdobie“ definuje EK ako úroveň od 1,5% HDP, kedy sa sprísňujú pravidlá pre konsolidáciu.
[5] Z toho 427 mil eur kvôli lepšej ekonomike a 301 mil. eur kvôli lepšiemu výberu daní.
[6] Aby výdavky nerástli výraznejšie, ako na čo ekonomika dlhodobo má (tzv. potenciálny rast).
[7] Odchýlka od výdavkového pravidla je 2,3%. V roku 2018 sa teda jednalo o nezdravú pro-cyklickú fiskálnu expanziu, ktorá je v rozpore s moderným riadením verejných financií.
[8] Čítaj dlhodobo udržateľne ušetrila.
[9] Do roku 2011 sa zvyklo vykazovať ako šetrenie napr. v povolebnom roku neexistencia výdavkov na voľby. A naopak zmrazovanie miezd sa pokladalo za nulové šetrenie (len pokles miezd by predstavoval šetrenie). Takýto účtovný pohľad nie je správny. Treba identifikovať jednorázové výdavky. Ak sa zmrazia mzdy vo verejnej správe, dochádza k šetreniu, ktoré sa vypočíta tak, že inak by vláda musela platiť mzdový nárast, aký v danom roku dosahuje súkromný sektor. V tomto neutrálnom scenári nezmenených politík investície nie sú zmrazené ale rastú podľa rastu ekonomiky a bežné výdavky sú indexované o infláciu. Samotný scenár nezmenených politík teda definuje fiskálnu politiku, ktorá aktívne nešetrí ani nemíňa. Ak je deficit vyšší, znamená to teda, že nedochádza k šetreniu. Konceptuálne je to asi najlepší spôsob, ako vypočítať objem šetrenia, resp. expanzie. Aj keď treba upozorniť na relatívne veľkú volatilitu v číslach v tomto roku (pozri Box 8 tu). Alternatívne sa dá pozrieť na tzv. konsolidačné úsielie, ktoré dosahuje 0,2% HDP (234 mil eur), namiesto vyžadovaných 0,5% HDP (483 mil eur). Pre výpočet konsolidačného úsilia je však lepšie si počkať na národnú metodiku, ktorú používa NBS a RRZ a ktorá vernejšie zohľadňuje slovenské špecifiká.
[10] Prebytok sa nedosiahne, nakoľko vláda minie skoro o 900 mil viac (najmä v bežných výdavkoch) ako v neutrálnom scenári a to si financuje čiastočne cez vyššie príjmy takmer o 700 mil eur.
[11] A naopak, počas krízy by deficit mal byť vyšší ako naznačuje tento neutrálny scenár.
[12] Špeciálny argument pre navýšenie platov v post-komunistickej krajine, ktorá nie vždy úspešne bojuje s korupciou je, že oligarchické skupiny sa ťažšie obohatia z platu sestričky, ako z obstarávania.
[14] Čiastočne aj kvôli tomu, že sa dlhová brzda sprísňuje o 1% HDP každoročne až dosiahne pôvodnú úroveň 40% HDP. Na konci rozpočtovaného obdobia v roku 2021 je vankúš na úrovni len 1,2% HDP. A pritom nám dlh stúpol za prvých 5 rokov od prepuknutia krízy o viac ako 25% HDP.
[15] Tzv. ukazovateľ S2 sa zhorší o 1,3% HDP.
