Hudba síce môže byť nesmrteľná, ale skladatelia nesmrteľní nie sú.
Julian Barnes na pozadí životného príbehu Dmitrija Šostakoviča napísal beletrizovanú esej o tom, ako funguje strach a ako totalitná moc pokrivuje myslenie človeka. Čo už môže lepšie poukázať na absurdnosť sovietskeho režimu než človek, ktorý každú noc stojí s kufrom pri výťahu? Je to muž ako stovky iných, ktorí každú noc čakajú na zatknutie.
Oni vás totiž vždy prišli zobrať uprostred noci a tak Šostakovič radšej trávil noci zbalený na medziposchodí pri výťahu, než aby sa nechal vytiahnuť z postele v pyžame, alebo sa ponižujúco obliekať pred príslušníkom NKVD. Šostakovič mal tú smolu, že svoj tvorivý život žil za Stalina, a že sa znepáčil. Náhodou. A v Sovietskom zväze je človek nemohol ani kúpiť notový papier, ak nebol členom Zväzu skladateľov.
„Lenin považoval hudbu za depresívnu. Stalin si namýšľal, že hudbe rozumie a že ju doceňuje. Chruščov hudbou pohŕdal. Čo je pre skladateľa najhoršie?“
Šostakovič chcel len to, aby ho nechali na pokoji s jeho hudbou, lenže keď si Stalin niekoho všimol, bolo to oveľa nebezpečnejšie ako byť anonymným neznámym človekom. Keď sa ho vyšetrovateľ začal pýtať, čo počul o sprisahaní proti Stalinovi, vedel, že je mŕtvy muž, že jeho vlastná nevina je nepodstatná, že nielenže už nebude existovať, že ani nikdy neexistoval, že jeho tvár bude vyretušovaná z fotografií, jeho meno a hudba budú zničené. No a potom mal pre zmenu šťastie. Z vyšetrovateľa sa stal vyšetrovaný a on využil príležitosť a sklonil sa pred systémom.
„Čo za človeka si kúpi zápisník a zaplní ho urážlivými článkami na adresu svojej maličkosti? Blázon? Uštipačník? Rus?“
Obdivoval tých, čo sa moci postavili, ale – bolo to zložité. Ak ste sa moci postavili, zasiahlo to aj ostatných okolo vás. Ak ste sa sklonili, mohli ste tých okolo seba chrániť. Rozdiel medzi vnútorným a vonkajším svetom bol ubíjajúci. Ako ho budú súdiť ďalšie generácie? Ako by mohli zistiť, kto to myslel vážne a kto len predstieral? Podľa akého kľúča?
„Byť ruský znamenalo byť pesimistický; byť sovietsky znamenalo byť optimistický. Preto bolo v slovách sovietske Rusko protirečenie. Moc to nikdy nepochopila. Predpokladala, že ak vyvraždíte dostatočne veľkú časť obyvateľstva a nakŕmite jeho zvyšok diétnym pokrmom z propagandy a teroru, výsledkom bude optimizmus. No akú to malo logiku? Presne tak, ako mu jednostaj prízvukovali, rôznymi spôsobmi a slovami, prostredníctvom hudobných byrokratov a novinových úvodníkov, že to, čo si želajú, je optimistický Šostakovič. Ďalšie protirečivé slovné spojenie.“
Po rokoch sa už prestal báť, že ho zabijú. Zabitie nebolo to najhoršie. Život pod dohľadom moci bol ako hrôza bez konca. Oni nechceli, aby predstieral oddanosť, oni chceli, aby tomu naozaj veril. Musel žiť v neustálej neistote. Proletárska čistota bola pre sovietsku moc rovnako dôležitá ako tá árijská pre nacistov. A on správny pôvod nemal. Netušil, prečo práve jeho ušetrili, keď toľkých okolo neho uväznili.
„Nemôže sám seba vystáť.“ Bola to len obyčajná fráza, ale bola výstižná. Pod nátlakom moci sa vnútro láme a rozpolťuje sa. Verejný zbabelec žije so súkromným hrdinom. Alebo vice versa. Alebo, oveľa častejšie, verejný zbabelec žije so súkromným zbabelcom. To však bolo príliš prostoduché: predstava človeka rozpolteného vo dvoje. Skôr šlo o človeka, čo sa roztrieštil na sto drobných úlomkov a márne sa pokúša rozpamätať, ako kedysi tie čiastočky – on – pasovali k sebe.“
Napriek tomu všetkému ho život v cudzine nelákal. Bol ruský skladateľ, ktorý žije v Rusku a žiadna iná alternatíva nebola prípustná. Aké ľahké bolo stať sa komunistom, ak ste sami v komunizme nežili! Ako Picasso, ktorý si mohol dovoliť hovoriť pravdu, ale napriek tomu strávil svoj život na juhu Francúzska velebením sovietskej moci a nikdy sa nezastal tých, ktorí pravdu hovoriť nemohli.
„Poburovali ho preslávení západní filantropi, ktorí pricestovali do Ruska a vykladali, že jeho obyvateľstvo žije v raji. Malraux, ten velebil Bielomorský kanál bez toho, aby čo len spomenul, že jeho zhotovitelia kapali od driny. Feuchtwanger, ten sa službičkársky líškal Stalinovi a „rozumel“, že zinscenované procesy boli nevyhnutnou súčasťou pri rozvoji demokracie. Spevák Robeson divoko tlieskal politickému vraždeniu. Romain Rolland a Bernard Shaw, tí ho maximálne znechucovali, pretože mali tú drzosť obdivovať jeho hudbu, zatiaľ čo ignorovali, ako s ním a so všetkými ostatnými umelcami moc zaobchádza.“
Vstúpil do strany, na stranícke schôdze chodil podľa pokynov, bol hrdinom socialistickej práce. Stal sa z neho konformista. Mal prístup do vyhradených obchodov a stále bol najslávnejším skladateľom v Rusku. Ale teraz, keď už vstúpil do strany, ako by sa javil tým, ktorý ho nepoznali? Ktorí nevnímali jeho hudbu, ale snažili sa pochopiť svet okolo seba? Ako by sa javil svojmu mladšiemu ja? „Azda je to jedna z tragédií, ktoré nám život pripravil: je to náš osud – stať sa na staré kolená človekom, akým sme zamladi najväčšmi opovrhovali.“
Keď podpisoval verejné odsúdenia ľudí, ktorých si v skutočnosti vážil, jedna jeho časť dúfala, že tomu nikto naozaj neuverí. Nikto by predsa neveril, že naozaj súhlasí s tým, čo je v tých verejných listoch popísané, že odsudzuje Solženicyna, ktorého v skutočnosti obdivoval, že odsudzuje Sacharova, Čechova…
Ale ľudia tomu verili, pretože aj irónia mala svoje medze. Môžete síce veriť, že ostatní uhádnu, že ste to nemysleli vážne, ale na staré kolená sa začal obávať, že tá irónia, na ktorú sa pri podpisovaní spoliehal, ho nakoniec na staré kolená zradila. Celý život sa na ňu mohol spoliehať, dovoľovala mu deň za dňom dýchať, ale nikto si to nebude pamätať, lebo históriu si ľudia pamätajú zjednodušene, a tak ostane v pamäti navždy zapísaný ako ten, čo podpisoval udania.
—
Julian Barnes – Šum času (Artforum, 2016). Z anglického originálu Noise of Time preložil Ján Litvák (na konci knihy je poznámka nielen o autorovi, ale aj o prekladateľovi, a za to má Artforum veľké plus).
