Denník N

Zmena letného a zimného času a naše biologické hodiny

Téma cirkadiánnych rytmov je v súčasnosti značne nedocenená a možno povedať, že kedysi sa tešila omnoho väčšiemu záujmu ako dnes, čo hovorím napriek tomu, že za objav biologického hodinkového mechanizmu bola tento rok udelená trom americkým vedcom Nobelova cena za fyziológiu a medicínu.

Negatívne následky zmeny času na zdravie

Zo zdravotného hľadiska má opodstatnenie taký denný režim, v ktorom sa ľudské aktivity synchronizujú so svetlou a tmavou časťou dňa, a to tak, aby bol človek činný počas svetlej fázy a aby oddychoval/spal počas tmavej fázy. Možno ale konštatovať, že takáto synchronizácia je vďaka umelému osvetleniu a nášmu životnému štýlu dávnou minulosťou. Napriek tomu môže mať posun času o hodinu dopredu či späť dopad na fungovanie nášho organizmu a našej psychiky.

Existuje fínska štúdia, ktorá potvrdila vyšší výskyt cievnych mozgových príhod práve po posune času. Jedna britská štúdia zas hovorí o zvýšení rizika srdcového infarktu dva dni po zmene času. Nevieme, aká je bezprostredná príčina tohto javu, ale zrejme súvisí s narušením spánkového cyklu, fragmentáciou spánku alebo s desynchronizáciou viacerých biologických rytmov, napríklad kortizolu, stresového hormónu, ktorého najvyššia hladina je ráno, alebo melatonínu, ktorého koncentrácia je zas ráno najnižšia. Najčastejší výskyt cievnej mozgovej príhody alebo infarktu myokardu je pritom v ranných hodinách. Všetky procesy v našom tele, dokonca i choroby, teda podliehajú istým rytmom.

Zmena letného a zimného času je drobnou zmenu, ale aj tej sa naše cirkadiánne (circa – takmer, dies – deň) systémy prispôsobujú iba postupne. I tej najrýchlejšej adaptácii to trvá niekoľko dní. Počítať možno aj s dôsledkami nedostatočného spánku, respektíve únavy – aj keby sme si odmysleli rôzne hormonálne a iné biologické súvislosti – napríklad s autonehodami, pracovnými úrazmi, vplyvom únavy na rozhodovanie a podobne.

Biologické rytmy

René Descartes považoval epifýzu (glandula pinealis) za hlavné sídlo duše, v ktorom sa formujú naše myšlienky.

Biologické hodiny zodpovedajú za synchronizáciu všetkých biologických funkcií v organizme. Biologické funkcie sa opakujú v istých rytmoch, preto hovoríme aj o biologických rytmoch. Zaoberá sa nimi chronobiológia. Či už srdcová činnosť, dýchanie, tvorba hormónov či trávenie, všetko sú to rytmy, ktoré sú riadené hlavným dirigentom v hlave. Tým je suprachiazmatické jadro v hypotalame (nucleus suprachiasmaticus hypothalami), ktoré sa preto nazýva aj pacemaker. Podnety, ktoré prispievajú k vzájomnej synchronizácii biologických rytmov, sa nazývajú synchronizátory. Môžu byť vonkajšie alebo vnútorné. Vnútorné sú napríklad hlad alebo únava, či rôzne telesné parametre, ktoré si neuvedomujeme, vonkajšie môžu byť sociálne – čas nástupu na pracovisko či rozvrh aktivít, ale jeden z najvýznamnejších vonkajších faktorov je svetlo, respektíve striedanie svetla a tmy pri rotácii Zeme. Tradične sa tento synchronizátor nazýva Zeitgeber podľa nemeckého lekára Jürgena Aschoffa, jedného zo zakladateľa chronobiológie a objaviteľa α-kompresieα-expanzie (v konštantných svetelných podmienkach sa nočným organizmom skracuje fáza aktivity a diurnálnym predlžuje). Svetlo a tma výrazne vplývajú na činnosť biologických hodín vďaka neuronálnej dráhe, ktorá priamo spája sietnicu s hypotalamom (tractus retinohypothalamicus), ako aj vďaka súvislosti s epifýzou, o ktorej si kedysi René Descartes myslel, že je stredom duše a o ktorej dnes vieme, že produkuje melatonín. Melatonín je hormón, ktorý sa vylučuje počas tmavej fázy dňa, teda v noci, a táto sekrécia môže byť narušená nedostatočnou tmou počas spánku alebo posunutím jeho fáz. Vedie k zvýšenej únave, respektíve nutkaniu k spánku, má hypotermický efekt, čiže znižuje našu telesnú teplotu, ale jeho účinok je omnoho širší a vplýva zrejme i na náladu a úzkosť, keďže súvisí s metabolizmom sérotonínu, z ktorého sa tvorí.

Individuálna cirkadiánna rytmickosť

Maximum ľudskej aktivity je značne individuálne. Najviac aktívni sme všetci pravdepodobne počas pracovného dňa alebo denného režimu, ktorý si žiada našu pozornosť, hoci svoje maximum máme tendenciu subjektívne umiestňovať do svojho voľného, mimopracovného času. Hovorí sa aj o ranných, večerných a nočných typoch – je však otázne, do akej miery sa na tejto „typológii“ podieľajú samotné synchronizačné mechanizmy a do akej miery ide o naučené a osvojené správanie. Isteže aj pozornosť, koncentrácia, úroveň bdelosti či pamäťový výkon podlieha – ako všetko v našom organizme – istej cirkadiánnej synchronizácii. V rámci nej však existuje výrazná variabilita medzi ľuďmi a o nejakých ideálnych časoch na istý druh aktivít sa zrejme nedá hovoriť. To, čo možno povedať naisto, je to, že z biologického hľadiska je dobré v noci spať, a nie bdieť.

Vyrovnanie sa s posunom času sa týka všetkých profesií, pretože sa mení čas nástupu do práce a v prvé dni od zmeny času aj aktivita v nej. Profesie, ktoré pracujú aj cez noc, ako sú lekári, zdravotné sestry, policajti, dispečeri a tak ďalej, sú samostatnou kapitolou. Pravidelná aktivita a práca v noci zanecháva na cirkadiánnych systémoch človeka nutne nejaký otlačok. My počas nočnej služby pri zmene času vždy riešime, či bude o hodinu kratšia alebo dlhšia, a tomu zodpovedá aj naša nálada:-)

Pôsobenie svetla a tmy

Zo zdravotného hľadiska vyhovuje také usporiadanie aktivít, ktoré čo najviac kopíruje dĺžku svetelnej fázy dňa. Najvhodnejšie by bolo vstávať napríklad vtedy, keď už je vidno. Ako som však už naznačil, predpoklad rozvrhu ľudských aktivít podľa prirodzeného striedania dňa a noci je anticivilizačný. To však neznamená, že to ako žijeme, je zdravé. Najmä fragmentácia spánku a jeho narušenie vďaka svetelnému smogu v noci a používaniu tabletov a mobilov v tme, na nás vplýva viac ako si myslíme (denná únava, stres, podráždenosť).

Dokladom pôsobenia svetla a tmy sú výskumy, ktoré ukazujú, že pôsobenie intenzívneho svetla ráno má antidepresívne účinky, na rozdiel od pôsobenia svetla večer. Naopak, predlžovanie tmavej fázy dňa môže viesť k melancholickým náladám až k depresii, ktorá sa zvykne označovať ako jesenná. Som presvedčený, že ide o relikt adaptačných mechanizmov na dlhšie trvajúcu noc. Tieto mechanizmy sa v našom civilizačnom prostredí, ktoré nás núti ku konštantnému výkonu v každom ročnom období, u niektorých jedincov vyviazali z regulácií a môžu viesť aj k depresii. Adaptácia na dlhotrvajúcu noc totiž pozostáva zo zníženej aktivity (šetrenie energie), zníženia záujmov (aby sa obmedzila aktivita), zvýšenej spavosti a zvýšeného príjmu potravy (v čase, keď už prirodzene nie je k dispozícii tak ako pri dlhšie trvajúcom dni, môže ísť o mechanizmus „natlačenia sa do zásoby“). Samotná depresia je pritom aj poruchou cirkadiánnych rytmov, pri ktorej sa napríklad krivka telesnej teploty posúva dozadu a celkovo je viac plochá (priemerne vyššia telesná teplota), krivka hladiny kortizolu sa posúva dopredu a je vyššia (priemerne vyššia hladiny stresového hormónu kortizolu) a hladina melatonínu počas tmavej fázy dňa je vyslovene nedostatočná.

Téma cirkadiánnych rytmov je v súčasnosti značne nedocenená a možno povedať, že kedysi sa tešila omnoho väčšiemu záujmu ako dnes, čo hovorím napriek tomu, že za objav biologického hodinkového mechanizmu bola tento rok udelená trom americkým vedcom (Jeffrey C. Hall, Michael RosbashMichael W. Young) Nobelova cena za fyziológiu a medicínu.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú duševné poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.