Denník N

V koži Andreja Danka

Už sme si tak nejak zvykli, že slovenskú politiku sprevádzajú pričasté škandály. V posledných týždňoch okrem iného rezonuje vo verejnosti aj kauza rigoróznej práce JUDr? Danka. Zdanlivo nedôležitá kauza však skoro každý deň zapĺňa mediálny priestor, sociálne siete, krčmové debaty. Pravidelne sa dozvedáme stále nové a nové zarážajúce skutočnosti.

Sám som sa už tejto kauze venoval v blogu. Pokúsil sa však niekto z nás, ktorí to komentujeme, vžiť do kože hlavného protagonistu tejto kauzy? Skúsme to, nie je to ťažké, stačí iba trocha predstavivosti.

Takže si predstav, že si súčasný predseda NR SR. Pred približne štyrmi rokmi si však bol len mladý ambiciózny začínajúci politik, ktorého meno takmer nikto nepoznal. Nejako sa z teba stal predseda síce historicky úspešnej, no v danej dobe kontroverznej politickej strany. Tú naoko zreformuješ, rozhádaš sa s bývalým predsedom (to celé by bolo na dlhšie rozprávanie) a neprimerane častým výskytom vo vysielaní nemenovanej súkromnej spravodajskej televízie dostaneš svoju stranu zo srač…, z mimoparlamentnej sféry do NR SR, a to rovno so ziskom 15-ich mandátov. Zatiaľ celkom fajn. Raketový štart do najvyššej politiky. Musím sa priznať, že vtedy som aj sám zvažoval možnosť voliť spomínanú stranu, aj keď to bolo skôr kvôli slabej konkurencii a nie kvôli identifikovaniu sa s nimi (našťastie som ich nevolil, a teraz sa nemusím hanbiť).

Vráťme sa však znova do kože JUDr? Danka, do roku 2016.

Si úspešný a okrem dotiahnutia strany s dobrým výsledkom späť do parlamentu sa ti podarí ešte čosi viac. Po nečakanej dohode, okrem iného napr. s odvekým menšinovým nepriateľom, zrazu zostavuješ vládu. Strane vybavíš tri silné ministerstvá. Svoje osobné ambície sa rozhodneš naplniť získaním miesta druhého najvyššieho ústavného činiteľa. Verejnosť už síce troška spozornie, hlavne pri sledovaní kreovania vládnej koalície, stále však je to asi najlepší možný raketový štart a ty si žiješ svoj politický sen. Niečo sa však vtedy náhle zmení. Zrazu už nie si len na očiach divákov súkromnej spravodajskej televízie s moderátorom, ktorý kladie vždy iba správne otázky. Musíš už čeliť aj „protivládnym“ novinárom, ktorí sú stále viac a viac otravní. Keď niečo povieš, hneď sa ti všetci smejú, keď z teba spravia kapitána, nikto ti neverí, hoci máš výložky pekne v škatuľke, pre istotu vždy očistené, ak by ich bolo treba napríklad pobozkať. Robíš čo môžeš, no ľud ťa už nezbožňuje tak, ako by si chcel. Tvoj krásny politický sen už nie je až taký ružový.

Povieš si teda, že to skúsiš po starom. V strane máte predsa ľudí, ktorí sú už v politike skúsení matadori a sám si sa tiež učil od „najlepších.“ A stále platí, čo sa za mlada naučíš, ako keby si neskôr našiel. Popri žabomyších vojnách v parlamente sa preto začneš orientovať na svoje tri ministerstvá, veď práve tu sa skrýva potenciál. Ale zrazu sa začne sa na teba valiť kauza za kauzou. Na každom z tvojich ministerstiev podozrievajú tvojich ľudí z nekalých praktík. Obviňujú ťa až z takých neuveriteľných vecí, ako že otváraš listy opozičným poslancom. Musíš dokonca obetovať jedného ministra. Stále si však v pohode. Veď napokon, ty máš stále ruky čisté, vinník je vždy iný alebo žiadny. Skutok sa jednoducho nestal. Radšej sa snažíš budovať dobré meno v zahraničí, špeciálne v Rusku. Občas tam zaletíš za kamošmi spraviť selfie. To predsedovanie predsa len nie je až také zlé. Ľudia okolo teba sa menia, dokonca aj premiér a jeho pravá ruka (myslím ministra, nie štátnu radkyňu) museli odísť. No ty si stále v pohode, tvoje meno nikto nekričí na námestiach, nikto ťa neodvoláva, preferencie neklesajú. V jednej chvíli dokonca začneš rozmýšľať, či by si neskúsil aj prezidentovanie.

A potom príde čosi nečakané. Niekto si chce prečítať tvoju rigoróznu prácu. Najprv začneš rozmýšľať, čo to vôbec je. Potom spozornieš. Veď keď sa o to zaujímajú novinári, tak ti to asi môže nejako uškodiť. Urobíš teda všetko preto, aby sa k práci nedostali. Síce to hraničí so zázrakom, ale práca je utajená. Môžeš byť spokojný, už bude ticho. Ale nie je, zrazu sa zapojí aj verejnosť, zrazu prídu protestovať už aj pod tvoje okno. A ty tŕpneš. Nie kvôli výzvam, petíciám, protestom. Veď takých tu už bolo. Tŕpneš, lebo vieš, že sa môže nájsť niekto, kto tvoju prácu zverejní. Síce to urobí protizákonne, no to na veci nič nezmení. Zrazu bude tvojím problémom niečo, na čo si už ani poriadne nepamätáš. 20 rokov stará záležitosť. Bez ujmy si prežil obrovské kauzy a táto „banalita“ ti teraz môže zlomiť väz. Ukončiť tvoj politický sen.

Ako sa teda asi cíti JUDr? Danko? My sme pohoršení, nahnevaní, zvedaví. On je však  pravdepodobne vystrašený. Kauza nie a nie vyšumieť, a on každý deň čaká, či sa jeho práca objaví na titulke všetkých médií. Stále však ešte môže z tejto kauzy vyjsť bez hanby a so cťou. Stačí, aby zverejnil svoju vlastnú rigoróznu prácu. Tú, na ktorú by mal byť hrdý. Neprestávajme preto v našom verejnom tlaku, nenechajme túto kauzu vyfučať a dajme mu šancu ukázať nám, že to my sa mýlime.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Ján Viselka

Hrdý východniar, Slovák a Európan (nie nutne v tomto poradí). Vo voľnom čase politológ.