Odomknem ho, síce na tretí krát, ale odomknem. Zázrak, v ktorý som nedúfala. Úzku sukňu si musím vyhrnúť až tak, že ju vlastne nemám. Ešteže som si pri odchode z domu, hodila na seba ľahký plášť.
Sadám teda vo svetri s vyhrnutou sukňou až po pás a zľahka prehodeným kabátom na mohutný bicykel a spúšťam sa dolu námestím. Kľučkujem medzi ľuďmi, chytám zelenú stopu, ktorá mizne hneď na prvej križovatke pod Manderlákom. Ó, áno, aj tu sa asfaltuje, cesta je vyznačená ako zúžená, drzo trvám na zipsovom zaraďovaní sa: auto – ja – mercedes. Pomaly sa sunieme k prvej prekážke – prechod pre chodcov. Kľučkujeme navzájom, zatiaľ som vo výhode. Zrazu sa na Štúrovej zjavia tie najkrajšie zelené, musím povedať, že dosť uzučké, ale predsa len, skutočné dráhy cyklotrasy.
Mesta-znalí borci na svojich – popri mojom slovnafťáčiku – ultraľahkých dopravných prostriedkoch ma s helmami na hlavách predbiehajú, ja sa však veziem elegantne vzpriamene na bicykli, ktorý nespadne so mnou ani keď takmer stojím. Tu naozaj oceňujem jeho robustnosť. Ale len chvíľu, keďže sa zrazu moja práve najobľúbenejšia cyklotrasa hrozivo zužuje ….a zužuje až mizne a vy neuveríte, ale končí. V strede ulice.
Pozorujem športovcov na normálnych bicykloch, predierajú sa pomedzi autá, tvária sa, že trasa pokračuje. No nepokračuje. Žiadna značka, aspoň ja som si ju nevšimla, ma neupozorní na to, že mám prejsť na druhú stranu, cez prechod pre chodcov a vybehnúť na inú cyklodráhu posunutú ďalej ako moja obľúbená skončila. Motám sa medzi autami, keby len, aj medzi električkami a koľajnicami. Hrozí, že sa šmyknem a spadnem. Sukňu mám už určite pod pazuchou, šoféri decentne odvracajú zrak od mojich nahých nôh, vytŕčajúcich spod plášťa. Ešteže sa mi sveter nevyhŕňa. Fakt som takmer spadla, nie kvôli sukni, ale kvôli koľajniciam.
Pre istotu zostupujem z môjho bicykla a pešo dokráčam na zhromaždenie „Danko ukáž svoju prácu“. Zdravím sa s Martinom Kvetkom, je sklamaný, že ich je tak málo. Na to, že to je len taký fórik a na viac sa asi ako republika nezmôžeme, je pre mňa aj tých 30-40 ľudí dosť. Eugen Korda mi máva a opäť s úsmevom vyčíta, prečo nenahrávam vlogy. Vravím mu, že asi ešte nenastal ten čas.
Pofotíme sa a ja sa koncentrujem na to, čo mám pred sebou. Za pol hodiny zvládnuť na tomto žltom hebede cestu zo Šafka do Novej Cvernovky na Račianskej. Odhodlane sadám na bicykel a len nostalgicky spomínam na cyklistu, na ktorého som sa nalepila minulý týždeň, keď som sa z critical-mass potrebovala rýchlo dostať z Dulovho námestia na námestie SNP. Poznal všetky finty, chodníky, zjazdy a nájazdy a ja som ešte vtedy na mojom vlastnom športovom bicykli fičala naozaj cez celé mesto, raz po chodníku, raz po ceste, jak ďábel. Dala som to za 10 minút. Na Dunajskej som ho stratila, ale to už som bola skoro na mieste. Dnes takéto niečo nehrozí.
Prvý fail, vletím, no, vletím, skôr pomaly vojdem do jednosmerky. Opačnej ako idem ja. Rozmyšľam, že to risknem, ale keď sa zjavia prvé svetlá oproti mne, poslušne sa otočím a motám sa okolo Modrého kostolíka jednosmerkami vpred, poctivo ukazujem rukami odbočovanie, vystieram ich ako najviac viem, dufajúc, že to šoféri lepšie uvidia, autá čakajú, kým tento náročný úkon zrealizujem, zatiaľ nikto netrúbi. Stále jazdím po cestách a nedovolím im predbehnúť ma.
Prekrižujem Dunajskú a nastáva hodina pravdy – vyraziť na rušnú Špitálsku: autá, električky, žiadna cyklotrasa, kde tu takmer neviditeľne ftáčnikove piktogramy. Zavesím sa na ostrieľaného borca, červená. On stojí elegantne predo mnou na bicykli tak, že vlastne na ňom sedí a len jednou nohou sa opiera o chodník. Keď zasvieti zelená, len sa zľahka odrazí a ide.
V plnej kráse vyznieva moja povrchnosť, neupravila som si sedadlo, úprimne, ani som netušila, že to je možné, a tak namiesto elegantnej pózy, pri každej červenej zoskakujem ze žluťáska, sťahujem sukňu, keď naskočí červená, musím ju znova vykasať, aby som poskakujúc zaujala opäť elegantnú vzpriamenú polohu. Stále sa bránim jazde po chodníku, ale akonáhle sa dostávame k Avionu, všetky srandičky končia. Autá, električka, červená so zelenou v jednom smere naraz. Moja predstava je, dostať sa nejako do tichej štvrte v okolí Blumentálu a nejako sa preštrikovať na Račiansku. Cyklotrasa – teda vyblednuté ftáčnikove piktogramy sa strácajú úplne, stojím uprostred cesty, chystám sa odbočiť okolo Avionu, ako ostatné autá. V diaľke sa však opäť čosi zazelená – hurá. Cyklotrasa, neviem odkiaľ sa vzala, napája sa na prechod pre chodcov a pokračuje PO CHODNÍKU. Ako sa však k nej dostať? Motám sa cez vyšrafovaný ostrovček  a tvárim sa, že tam nie som, plazím sa k prechodu zo stredu cesty, stále ešte nikto netrúbi. Vydýchnem si na zelenej farbe, vyhrniem sukňu a keď zasvieti zelená aj pre chodcov, s odhodlaním vyrážam po SVOJEJ cykloceste. Pre mňa z nepochopiteľných dôvodov nielenže má nakreslené šipky presne v opačnom smere jazdy ako idem ja, ale po 30 metroch končí. Chce sa mi plakať, inštrukcie, kam sa mám presunúť k najbližšej cyklotrase, nikde. Zatočím do Blumentálskej, vyznačená cyklotrasa má piktogramy preškrtnuté svietivou oranžovou. Každý jeden. Asi 15 krížov na mňa kričia, tu sa nesmie bicyklovať. Vydržím to a zatočím popri intráku na Radlinského, kde už ma nič horšie ako smrť nečaká. Električka, dva pruhy áut a moja utkvelá predstava, že po chodníkoch sa nejazdí. No aj keby sa jazdilo, nedá sa, lebo na ňom parkujú autá – po celej šírke. Račianske mýto radšej prekráčam ako normálny chodec, sukňu stiahnutú v riadej polohe. Vystresovaná sa rozhodujem, že iné východisko ako chodník už dnes neexistuje a vyzývam Račiansku na súboj. No čo vám poviem. Ide to, aj keď chodníky sú zúfalo rozbité a výfuky z automobilov ma začínajú dusiť. Na horizonte sa opäť zjaví cyklistická zelená a ja mám chuť ďakovať Pente za krásne nové sídlisko aj s cyklochodníkom. Unáhlila som sa, na jeho konci sa črtá plot a ešte pred tým, ako doň stihnem naraziť, traja manažéri dvoch robotníkov na mňa kričia, že som v slepej uličke. Keď sa opýtam, kde to mali vyznačené, dostávam odpoveď, nech sa idem pozrieť na začiatok keď som taká múdra.
Idem, nič tam nemajú, iba na bielom papieri neviditeľnou žltou fixkou v euroobale zastrčené Zákaz vstupu na stavenisko. Aspoň som si novučičký 20 metrový úsek cyklotrasy užila. Tam a späť. Pomaly ukrajujem z Račianskej ulice ďalej, ako opúšťam centrum, ľudí je menej, niektoré zjazdy sú bez barierové – asi dva – ostatné buď vytriasam z tela dušu, alebo zoskakujem a naskakujem a zhŕňam a vyhŕňam sukňu. Hore dolu, hore dolu.
Navyše, na niektorých úsekoch naozaj parkujú autá tak, že sa nedá prejsť ani pešo, nie to na bicykli. Ďalšia nebezpečná vec je nepozametané chodníky, lístie ako stvorené na cyklistický šmyk. Kvôli opatrnosti a nepriedyšnému pláštu sa potím. Pot ma oblieva aj z predstavy, ako budem smrdieť na vernisáži.
Do Cvernovky dorazím práve včas. Začnem hľadať doky na môj žltučký bicyklík.
Vedela som, že som rýchla, ale že až tak?  Nepozrela som si, keď som si bicykel brala, že smerom na Raču nie je ani jedno, fakt ani jedno stanovište pre bicykle. Sandra si práve vychádza von zafajčiť, vyobjímame sa a ja velebím cevrnovkárov, že myslia aj na nás, handicapovaných. Rampy a rampičky všade, na krst do krčmy v Cvernovke vkráčam hrdo s bicyklom. Krst dopadne na výbornú, o fašistoch v minulostí, o utrpení a pomoci, o tom ako nám je dobre, niekedy inokedy. 
Keď sa chcem dostať domov, musím sa zbaviť bicykla. Odchádzam pred koncom, aby ma Zuzu mohla zobrať autom domov. Už po tme spoznávam nové možnosti bicykla na opačnej strane Račianskej. Idem stále po chodníku a mám šťastie, že je už večer a ľudia sú doma. Dokonca aj zjazdy a nájazdy sú na tejto strane cesty akési hustejšie. Páči sa mi, že môj žltý priateľ sám od seba začal svietiť a blikať. Zdravíme tak maličkých pudlíkov, pobehujúcich okolo mňa s blikajúcimi obojkami, mysliac si, že sme parťáci. Skoro ma nechcú pustiť.
Zistila som, že hoci neviem, kde sa ešte vyrába, vo vzduchu na bývalej „Februárke“ stále cítiť vôňu čokolády. Nakoniec parkujem v doku na Račanskom mýte, kde potrebujem pomôcť so zamknutím. 
Presadám k Zuzana Suchová a Tamke do auta a dohadujeme sa, či ten bicykel je elektro alebo nie? To je však úplne jedno, pretože toto mesto nemá žiadne súvislé cyklotrasy, ani žiadne značenie pre bicyklistov, ani na takej úrovni ako sú označené chodníky v lesoch. Je to zúfalé a žiaden bikeshering nám nepomôže, pokiaľ nebudeme mať kadiaľ jazdiť. Množstvo ľudí v Bratislave by vytiahlo svoje vlastné bicykle a opustilo by autá, ak by mali kadiaľ BEZPEČNE NEPRERUŠOVANE jazdiť. Smútok v duši znásobuje spomienka na nedávnu návštevu vo švédskej Upsale, kde takmer vôbec nejazdia autá, pretože funguje sopľahlivá hromadná doprava a existuje funkčná sieť pre cyklodopravu.