Denník N

Všetci tam idete kradnúť

Aj takúto hlášku som počul pri zbieraní podpisov do komunálnych volieb.

Politické strany si v parlamente schválili znenie zákona, podľa ktorého stranícki kandidáti nepotrebujú žiadne podpisy na svoju kandidatúru do komunálnych volieb. Nezávislý kandidát je ale oproti straníckym znevýhodnený. Na svoju kandidatúru v Bratislave musí vyzbierať 1000 podpisov obyvateľov. Tak som sa vybral do ulíc, kde som sa stretol niekedy až s úsmevnými príhodami.

„Jehovistom nič nepodpisujem a nechcem nič.“, kričí na mňa už zďaleka pán v zrelom veku a pred seba dáva ruku. Len mu kývnem hlavou, že je to úplne v poriadku a nechávam ho prejsť.

„Čo to máte, mladý pán?“, prihovorila sa mi milá pani v seniorskom veku. „Potrebujem pomôcť s kandidatúrou na poslanca, milá pani. Musím nazbierať 1000 podpisov. Ste z Bratislavy?“ Odpovedám a ona na to:  „Nie som, ale moja vnučka je. Ona tu študuje a ja som prišla sem cez prázdniny za ňou, len teraz išla s kamarátkami von, tak som išla niečo kúpiť. Vraj je tu na Štrkovci trh, neviete kde? …a dajte, ja Vám to podpíšem.“ Podpísať som jej to nemohol dať, pretože to musia byť občania Bratislavy. Ukázal som jej smer trh, kde moja babka kedysi predávala, a maďarčinu ste tam počuli rovnako často ako slovenčinu.

„Viem, čo chceš, ale mňa neoblafneš.“ Hovorí už aj tak riadne namosúrený pán v rockerskom oblečení. „Všetci tam idete kradnúť. Ty tak síce nevyzeráš, ale aj tak ti to nepodpíšem… a na čo to vlastne potrebuješ?“

„Nezávislí kandidáti musia nazbierať 1000 podpisov, straníckí žiadne. Tak tu oslovujem ľudí, či nepomôžu.“ Pán v rockerskom zvážnel. „Fakt? To je ale svinstvo! Daj sem, kde to mám podpísať?“. Podpísal pán, ktorý sa vzápätí rozčúlil, že aká nespravodlivosť je toto a ešte aj keď odchádzal, krútil nad tým hlavou.

„Dobrý deň, nepodpísali by ste mi prosím kandidátnu listinu….?“ oslovujem mladú ženu s kočíkom. „Viem čo to je, podpíšem Vám. Len sa snažte, aby tie chodníky boli v lepšom stave, lebo sa tu nedá ani ten kočík tlačiť.“ Na kočíku jej malé kolieska zapadávali do štrbín a jám s vybitým asfaltom.

„Vy ste taký podvodník, že? To máte nejakú zmluvu na elektriku alebo tak, že? Keď to podpíšem, tak mi odstavia elektrinu alebo plyn, že?“, nedôverčivo si ma premeriava staršia pani o paličke. Po dvoch minútach vysvetľovania podpísala a sľúbila, že ma určite bude voliť.

Večer v hostinci u Deda na Štrkovci: „Ukážete, čo to je? Aha, to je zaujímavé. A čo chcete ako poslanec spraviť?“, skúša ma pán s pivom (asi už niekoľkým). Dve-tri minúty mu sumarizujem, čo je v Ružinove a v Bratislave potrebné spraviť, čo nedopustiť, kde ušetriť a kde pomôcť. Zakončím to otázkou „vy ste z Bratislavy?“. „Nie, z Levíc, ale kľudne ti to podpíšem“. Keď mu vysvetľujem, že to sa nedá, že musí byť z Bratislavy, kývne rukou a povie „škoda v Leviciach je to podobné, treba tam takých ako vy.“

Od druhého stola sa ozve: „Poď sem, čo predávaš?“. „Nič, zbieram podpisy na moju kandidatúru, ste z Bratislavy?“, pýtam sa radšej vopred. „Jáj, tak to nič. Ja sa o politiku nezaujímam a voliť nepôjdem.“ Po troch minútach nadávania na vládu a prezidenta svoj názor nezmenil, ani keď som mu povedal, že je ťažko s tým niečo spraviť, keď by všetci boli takí a nešli voliť.“

Zážitkov bolo omnoho viac. Stretol som sa s kamarátom z detstva, s ktorým sme spolu na Štrkovci chodili do škôlky a do školy, s ľuďmi, ktorí ani nevedeli poriadne čo podpisujú, s apatickými ľuďmi, s cudzincami, čo žijú v Bratislave.

Za hodinu som vyzbieral v priemere 10-12 podpisov. Boli to hodiny strávené s ľuďmi z rôznych kútov Bratislavy aj mimo nej. Boli to rozhovory o tom, čo ich trápi a z čoho majú radosť. Všetko si to nesiem so sebou a cítim sa o to bohatší oproti „straníckym kandidátom“, ktorí sedeli pri televízore, alebo na straníckych podujatiach.

Som naozaj nezávislý, nikto mi nebude nanucovať ako mám hlasovať a čo mám robiť… A som rád.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie