Denník N

Kozákova tlačovka bola Mečiar a Trump v jednom – ale pri umelcovi je to v poriadku

Reprofoto – Facebook
Reprofoto – Facebook

Nie je autokrat ako autokrat. V politike predstavujú takí ľudia všeobecné ohrozenie – no niečo iné je umenie, a futbal je druh umenia.

Obsah článku
  1. Čo to bol za žáner?
  2. Liberálny autokrat
  3. To najľudovejšie umenie
  4. Génius a šialenec – najlepší kamaráti
  5. Temné stránky géniov
  6. Dilema (ne)predpojatosti

Včera som mal znova náročný deň – pre nadmieru práce som nestihol ani raňajkovať, ani obedovať. No čiastočne som to nestihol aj preto, lebo som zase raz podľahol nástrahe modernej doby: okolo jedenástej ma vyrušila mobilná notifikácia z Denníka N, avizujúca priamy prenos z tlačovej konferencie Jána Kozáka, ktorý pred pár dňami prekvapujúco odstúpil z funkcie trénera slovenskej futbalovej reprezentácie.

Povedal som si: „Dobre, pozriem si prvých 5 minút, aby som zhruba vedel, o čo ide, a pokračujem v práci“ – a ťukol som na mobilnú notifikáciu. Tým sa spečatilo, že som včera už obed nestihol – nedokázal som už totiž tlačovú konferenciu vypnúť, a celých 90 minút som so spadnutými sánkami strávil civením na displej. Bolo to fascinujúce predstavenie z bližšie nešpecifikovateľného žánru.

1. Čo to bol za žáner?

Keď sa tlačová konferencia (takmer by sa dalo povedať, ako aj Ján Kozák viackrát skromne naznačil, „konečne“) skončila, s úžasom som sa seba samého spýtal: „Čo som to práve pozeral?“ Rozhodne jednu z najpozoruhodnejších tlačoviek, aké som kedy videl (a nemyslím „pozoruhodnú“ v štýle Kozákovho predchodcu Vlada Weissa: „Ešte si ma užiješ, ty k***t!“). A každému fanúšikovi – teraz ani presne neviem čoho – by som odporučil, aby si záznam z tlačovky pozrel.

Mám (zlo)zvyk zaznamenávať si priebeh každého svojho dňa vo švédskom koláčovom softvéri ATracker (a potom úspešný deň u mňa vyzerá približne takto). Roky používania softvéru ma naučili, že v podstate každá študijná nezárobková činnosť sa dá priradiť do jednej z dvoch rubrík: veda alebo umenie.

Po konci tlačovky som sa sám seba spýtal: „Čo som to, prepánajána, práve pozeral? Bola to veda? Bolo to umenie?“ Mám dojem, že to bolo oboje naraz. Keďže koláčový softvér zatiaľ neumožňuje priradiť jednu činnosť k dvom kategóriám súčasne (hoci mi švédsky vývojár potvrdil, že túto funkciu do softvéru čoskoro pridá), voľky-nevoľky som tlačovku Jána Kozáka nakoniec musel v koláčovom softvéri zaevidovať ako vedu, keďže som sa počas tlačovky veľa dozvedel. Rozhodne však bola tlačovka zároveň aj umeleckým zážitkom!

2. Liberálny autokrat

Isteže bolo to, čo som sa na tlačovke dozvedel, podané „skrivenou subjektívnou optikou“ Jána Kozáka. Kto z nás však nemá svoju vlastnú skrivenú subjektívnu optiku? No zároveň dávala tlačovka všetkým divákom (okrem toho negatívneho, čo zmienim nižšie) príklad toho, ako by mala vyzerať civilizovaná debata v duchu príslovečného anglického „agree to disagree“ („zhodneme sa na tom, že sa nezhodneme“). Divákom tlačovky bolo nad slnko jasné, že vedľa Jána Kozáka sediaci prezident Slovenského futbalového zväzu Ján Kováčik (ako píše Pavel Branko v Úkladoch jazyka na strane 87n, v prirodzenej slovenčine by to mal byť predseda) z duše nesúhlasil s mnohým (a najmä s invektívou voči novinárovi), čo počas tlačovky Ján Kozák vyslovil – no obaja muži sa zhodli, a viackrát to počas tlačovky explicitne zdôraznili, že sa napriek rozličnosti názorov na mnohé otázky vzájomne rešpektujú, a po ukončení tlačovky sa na rozlúčku objali. Nie je toto vrchol civilizovanej diskusie, ktorá je pýchou liberálnej demokracie?

A keď už sme pri slobode: Ján Kozák má nie nezaslúžene imidž autokrata. Počas Kozákovej tlačovky bolo nemožné nespomenúť si na podobné mediálne výstupy expremiéra Mečiara alebo dnešného oranžového indivídua z Bieleho domu a ich výpady proti novinárom podobné tým Kozákovým. No zároveň čo opakovane, nefalšovane a pôsobivo v priebehu celej tlačovky signalizoval Ján Kozák? „Som slobodný človek, sloboda je pre mňa najvyššia hodnota, žiadnym obchodným tlakom ja nepodľahnem, a kašlem ja vám na kráľovský plat 15-tisíc eur mesačne, ak by som preto, aby som ho mohol ďalej poberať, musel ‚držať zobák‘, ustúpiť od svojich morálnych zásad a tváriť sa, že nevidím to, čo je neprijateľné.“ Sotva sa dá vyjadriť pozitívnejší odkaz a príklad či vzor slovenskému národu a hlavne najmladším generáciám, než ako to včera počas tlačovky urobil Ján Kozák – že dôležitejšie než peniaze sú etické a morálne zásady.

3. To najľudovejšie umenie

Jedno je isté: Ján Kozák je vo svojom fachu génius. A génius s charizmou. Počúvať Kozáka zanietene rozprávať o svojej celoživotnej láske – o futbale (ktorej podriaďuje hádam všetko ostatné vo svojom živote) – bolo podobne strhujúce, ako keby sme počúvali Michelangela rozprávať o svojich maľbách či Hemingwaya o svojom písaní.

Áno, viem: (pseudo)intelektuáli hneď začnú ohŕňať nosy, vraj ako môže niekto futbal (či šport) porovnávať s maľovaním či písaním. Ale ja môžem a musím. Futbalista nie som, ale zopár rokov som si privyrábal ako rozhodca v inom športe a každého, kto dokáže pred ostatnými vo svojom odvetví vyniknúť (nech je to futbal, hokej, tenis, sochárstvo, spev, film či písanie) a potešiť tým oko diváka, čitateľa či ucho poslucháča, úprimne obdivujem. Sú to pre mňa všetko rovnocenné druhy umenia, hoci uznávam, že nie všetky sú v rovnakej miere „intelektuálne“ či „duchovne obohacujúce“, no v konečnom dôsledku podľa mňa na týchto rozlíšeniach nezáleží. Hoci si (subjektívne) zo všetkých druhov umenia najviac vážim literatúru a film a spomedzi športových umení najviac hokej, neznamená to, že nedokážem vzdať maximálnu úctu aj skladateľom či maliarom, futbalovým, golfovým či šachovým umelcom.

4. Génius a šialenec – najlepší kamaráti

O geniálnych umelcoch sa právom hovorí, že ich geniálnosť neraz hraničí so šialenstvom. Aj ľudská inteligencia by sa dala znázorniť ako koláčový graf v podobe kruhu: na vrchole koláča/kruhu je aj inteligencia 0 % (šialenstvo), aj inteligencia 100 % (genialita).

Preto už mnohí filozofi postrehli, že géniovia si lepšie rozumejú so šialencami než s (pod)priemerne inteligentnými ľuďmi. Niet divu: géniovia a šialenci sú „susedia“ na vrchole koláčového grafu ľudskej inteligencie. Zato (pod)priemerne inteligentní ľudia (40 – 60 %) sú rovnako vzdialení aj géniom, aj šialencom, a nemajú pochopenie ani voči jedným, ani voči druhým, keďže sú vo svojej (pod)priemernej inteligencii usadení na spodku koláčového grafu ľudskej inteligencie.

Geniálny umelec musí byť celý čas v strehu, aby tenkú hranicu medzi genialitou a šialenstvom neprekročil. To nepochybne platí aj o Jánovi Kozákovi – spomeňme si na jeho mnohé trénerské extempore najmä z predreprezentačnej minulosti. Dalo by sa povedať, že génius neustále osciluje niekde medzi 99 % až 100 % inteligencie, a tak neustále „naráža“ na virtuálnu stenu oddeľujúcu – a spájajúcu – 100-percentnú s 0-percentnou inteligenciou, genialitu so šialenstvom. Génius si musí neustále dávať na seba pozor, aby krehkú stenu medzi oboma neprelomil, lebo sa môže stať, že cesta naspäť od 0 % k 100 % už bude zarúbaná. (A tu môžem len zaplakať nad mnohými svojimi idolmi z oblasti umenia – či už je to Ernest Hemingway, alebo Chester Bennington.)

Preto je nebezpečné, keď sa z umelcov stávajú politici – je to priveľké riziko. Čo ak politikovi, bývalému umelcovi, „rupne v debne“ práve vtedy, keď zastáva najvyššiu štátnu funkciu? Mohol by na to kruto doplatiť celý národ, ak nie dokonca celá EÚ či celý svet. V Taliansku vyhral posledné parlamentné voľby komik Beppe so svojou pseudostranou a Taliansko sa odvtedy zmieta v ešte väčšom politickom chaose, než je pre Taliansko bežné – a negatívne dôsledky môže pocítiť celá EÚ vrátane Slovenska. Je Trump v Bielom dome ešte stále geniálnym marketingovým stratégom z reality šou – alebo sa už načisto zošalel? Mnohé dni a „utajené vzbury“ v Trumpovom vlastnom tíme spolupracovníkov by nasvedčovali, že už nastal druhý scenár. Pričom tento človek má moc pomocou jadrového tlačidla zničiť celú planétu.

5. Temné stránky géniov

Ak by sa Ján Kozák rozhodol pôsobiť v politike, bol by som rovnako vehementne proti, ako som vždy bol proti Trumpovi ako politikovi. Skončilo by sa to zrejme podobnou tragikomédiou ako pôsobenie Vinca Lukáča v politike, ktorý sa domnieval, že len zato, že sedí v parlamente, je tým automaticky aj členom slovenskej vlády. Už v blogočlánku z augusta 2017 som označil Trumpa za umelca a vyjadril som názor, že ako umelec by mal Trump zostať pôsobiť vo sfére umenia a nepliesť sa do politiky. Pravda, Trumpov umelecký žáner je ešte otáznejší než Kozákov – pri Kozákovi je aspoň jasné, že je to futbal, kým pri Trumpovi je to hmlistejšie. Jeho preferovaný žáner je zrejme reality šou (aj mnohí politickí analytici tvrdia, že Trump premenil každodenné dianie v Bielom dome na reality šou) a Trump samotný by sa zrejme najvýstižnejšie dal opísať ako bullshit artist.

To najnepríjemnejšie, čo spája Kozáka s Trumpom a Mečiarom, sú ich výpady proti novinárom. Vari by sme aj každému z nich uznali, že občas aj mali právo hnevať sa na toho či onoho neobjektívneho novinára… no predsa len: nedalo by sa brániť slušnejšie, civilizovanejšie? Hraničný (?) psychopat Trump si vo výpadoch voči novinárom v posledných mesiacoch už rutinne pomáha Stalinovým slovníkom a novinárov opakovane označuje za „nepriateľov ľudu“ – a odtiaľ je už len krôčik k násiliu voči novinárom, k vraždám novinárov a k celonárodnej traume, akou trpí Slovensko od vraždy Jána Kuciaka.

6. Dilema (ne)predpojatosti

No svet nie je čierno-biely. Akokoľvek treba odsúdiť výpady autokratov voči novinárom, ešte počas Kozákovej tlačovky som si vygúglil redaktora Miroslava Hašana z denníka Šport, ktorý sa včera stal opakovanou obeťou Kozákových invektív. Denník Šport som naposledy zvykol čítať na základnej škole, a tak mi redaktorovo meno dovčera známe nebolo. Je to len povrchný prvý dojem, ale z výpisu redaktorových článkov, ktorý mi behom sekundy vypľul Google, bol ich trend viac ako zreteľný: „Reprezentácia fuj – Žilina hurá!“ Ako nezaujatému pozorovateľovi by sa mi teda zdalo, že niečo by na Kozákových námietkach voči redaktorovej údajnej predpojatosti mohlo byť – námietky však treba formulovať bez osobných invektív.

Ale dokonca aj uprostred Kozákovho hnevu a invektív bolo cítiť určitý „etický pátos“ (avšak nevhodnými, prehnanými prostriedkami vyjadrený): Kozákovi očividne záleží na nastupujúcej generácii športových/futbalových žurnalistov, a očividne považoval za svoju povinnosť na svojej „tlačovke na rozlúčku“ varovať nastupujúcu generáciu športových/futbalových žurnalistov, aby nepísali tak ako spomínaný redaktor: podľa Kozáka programovo predpojato, bez východiska v odborných argumentoch.

V športovej/futbalovej žurnalistike sa nevyznám, a preto nedokážem tento spor rozsúdiť – či Kozákove výčitky (hoci neprijateľne formulované) predsa len nemajú istý racionálny podklad. Čo však potvrdiť môžem, ako čitateľ slovenských spravodajských médií za zopár slobodných desaťročí, je, že slovenskí žurnalisti vo všeobecnosti skutočne majú problém písať nepredpojato – a venoval som tejto otázke v minulosti už veľa svojich blogočlánkov (prvý, druhý, tretí, štvrtý, piaty, šiesty…). Štúdium amerických a západonemeckých učebníc žurnalistiky ma naučilo, že v žurnalistike treba dôsledne dbať na oddeľovanie spravodajstva od komentovania udalostí, od vyjadrovania svojich postojov (akokoľvek eticky chvályhodných) k dianiu. V slovenskej žurnalistike sa, žiaľ, toto kľúčové oddeľovanie spravodajstva od komentovania chronicky zanedbáva – a nepochybne ide čiastočne o dedičstvo (aj po desaťročiach slobody pretrvávajúce) komunistického režimu, v ktorom sa od každého novinára automaticky očakávalo a mal to v opise práce, že bude zďaleka nie nezaujatý a neutrálny, ale práve naopak: že bude zanietený „bojovník za správnu vec“ komunizmu.

Teraz najčítanejšie

Alexander Avenarius

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, grafoman, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.top. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu AveKritik.com.