Rozprávka Ružové kráľovstvo je dielo na libreto Jozefa Slováka, ktoré vychádza zo známeho príbehu o Šípkovej Ruženke. Aj v banskobystrickej inscenácii teda nachádzame základnú líniu tejto rozprávky- čarodejnica uvrhne na kráľovskú rodinu kliatbu, podľa ktorej sa Ruženka pichne do prsta tŕňom z ruže a celé kráľovstvo zaspí. Jediným riešením tejto situácie je, ako to už býva, bozk z pravej lásky. V Slovákovej adaptácii, ktorú pre banskobystrickú scénu zrežíroval Peter Oravec, však nachádzame ešte oveľa viac. Ústredným motívom totiž je v podstate ukážková muzikálová „love story“. Ruženka sa zamiluje do obyčajného hudobníka, chce si ho vziať, matka je však proti a tak mladá princezná hľadá riešenie situácie: jedným z nich je napríklad útek. Okrem toho má dielo aj komediálny rozmer, určený sčasti aj pre dospelých, jeho nositeľmi sú často akýsi „dvorní šašovia“, drzý Papagáj a Mačka. 

Niečo z muzikálu a populárnej hudby mala aj hudba Vladislava Slnka Šarišského, v ktorej boli zakomponované motívy tvorcu libreta Slováka. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že štýl hudby Šarišský trochu prispôsoboval charakteru postáv. Despotická kráľovná tak má často predpísané výkriky v podobe dramatických vysokých tónov, Ruženkinho hudobníka Juraja počujeme v melódiách oveľa bližších dnešnej populárnej produkcii. Najzaujímavejšie nápady boli z môjho pohľadu určite v orchestri, Šarišský nápadito využíva zvukovosť nástrojov pre dokreslenie atmosféry a práve motívy predpísané inštrumentalistom sú v celom diele hudobne azda najnosnejšie. Čo mi chýbalo boli jasnejšie, možno jednoduchšie melodické línie spevákov. Páčilo by sa mi napríklad, keby bolo viac „klasických“ čísel podobných áriám. Z tohto hľadiska bola výborne vypracovaná postava Ruženky, ktorá si takmer v zmysle leitmotívu niesla celým príbehom tému, v ktorej sa pýta, prečo každý chce a hľadá čosi iné. 

Najvýraznejšou a najvydarenejšou zložkou celej inscenácie bola pre mňa zložka výtvarná. Tak nádherné a dokonca relatívne funkčné kostýmy som na doskách banskobystrickej a v podstate ani inej opernej scény nevidela už dávno. Ľudmila Várossová ich vytvorila naozaj s vkusom, zvolila jednotný, „barokový“ dizajn s vyčesanými parochňami a výrazným líčením. V tom najlepšom zmysle mi to trochu pripomenulo vizuál filmov režiséra Tima Burtona – najmä už spomínaná trochu hysterická Kráľovná. Dobré bolo tiež prosté riešenie scény Pavla Andraška. Vytvorená bola pomocou viacerých vrstiev akýchsi takpovediac horizontov, ktoré dokopy vytvárali tvar kvetu ruže a podľa potreby sa vysúvali, zatvárali. Zbytočnými mi prišli len video projekcie, ktoré napríklad zobrazovali vodu. Choreografom bol Ladislav Cmorej, jeho citlivý prístup takisto prispel k vizuálne pôsobivému charakteru rozprávky. 

Ružové kráľovstvo v banskobystrickej Štátnej opere, foto: Jozef Lomnický

Režisérom bol už spomínaný Peter Oravec. Tvorca má už s predstaveniami pre deti skúsenosti a na spracovaní to bolo vidieť. Občas som si totiž vravela, že niektorá scéna už bola azda zbytočná (povedzme príchod Ruženkinho pytača, princa Augusta v podaní Mateja Bartka), vzápätí sa však celá detská časť publika začala smiať. Napriek tomu si myslím, že by sa dielo celkom zaobišlo bez scény, v ktorej Mačka s Papagájom hrajú kráľovskému páru do tanca country či ľudovky, naopak sa mi celkom páčila časť, v ktorej Kráľ s Papagájom hrajú na gitaru a akordeón a spievajú o tom, že ich politická dráha je v troskách. Niektoré z režisérových riešení pokladám za veľmi dôvtipné. Hľadanie Ruženky koncipoval ako tlačovú besedu, papagájovu klietku využil raz ako symbol Ruženkinej neslobody, inokedy doslova ako mreže, za ktoré uväznili Strigu. Celkom zrozumiteľne boli vystavané vzťahy medzi postavami; bolo jasné, že matka je skutočnou hlavou rodiny a Kráľ skôr popleteným dobrákom, ktorý chce pre svoju dcéru to najlepšie, ale nie vždy sa dokáže vzoprieť manželke. Myslím však, že celému libretu by, napriek údajne mnohým škrtom, prospelo ešte viac „vzdušnosti“. Občas sa aj mne stalo, že som sa musela naozaj sústrediť, aby som presne zachytila, čo sa deje – neviem, ako všetky tieto zvraty zvládali deti. Až na trochu zdĺhavý záver bol však dej pútavo vystavaný.

Z hľadiska interpretácie myslím prebehol premiérový večer úspešne. Orchester Štátnej opery viedol Ján Procházka a hoci prišlo viacero intonačných nepresností, hráči boli sólistom celkom dobrou oporou. Avšak je škoda, že zaujímavosti partitúry nie vždy vyzneli úplne naplno.

Zbor opery, ktorý pripravila Iveta Popovičová nemal veľa príležitostí sa prejaviť, miesta, ktoré mu v partitúre patria, sa navyše neradia k najatraktívnejším. 

Všetky hlavné postavy možno rozčleniť do troch párov. Azda najviac priestoru dostal Kráľ a Kráľovná v podaní sólistov Štátnej opery Martina Popoviča a Patrície Solotrukovej. Popovičovi podobné role celkom svedčia, herecky bol presvedčivý, spevácky jeho part nebol príliš vďačný, ale okrem nižších tónov bolo mu vždy dobre rozumieť, čo je vzhľadom na žáner azda najdôležitejšie. Celkovo si myslím, že obsadiť ho do tejto roly bola dobrá voľba. Uchvacujúcou bola Patrícia Solotruková, rola Kráľovnej jej podľa môjho názoru veľmi sedela a vždy, keď stála na scéne som od nej nemohla odrhnúť oči. Aj hlasovo bola na úlohu dobre vybavená, až na niekoľko prílišných vibrát boli v jej podaní Kráľovnine „výbuchy“ naozaj efektné. 

Ruženka a Juraj boli obsadení mladými predstaviteľmi Miriam Trembáčovou a Tomášom Dedičom. Svojim zjavom obaja zvýrazňovali muzikálovú rovinu rozprávky, hrali veľmi sviežo, najmä Trembáčová dobre vystihla Ruženkinu nekonvenčnú, vzdorovitú stránku. Jej jemnému, lyrickému hlasu sa rola tiež celkom hodila, niekedy však príliš zanikal a nemal potrebnú prieraznosť. Jej partner nemal veľa priestoru spevácky sa prejaviť: paradoxne, veď predstavoval hudobníka. Ako pár však pôsobili príjemne a ocenila som, že okrem romantických vyznaní sa do dialógov dostal napríklad aj spor ich záujmov. Treťou, nezvyčajnejšou dvojicou boli Papagáj (Dušan Šimo) a Mačka (Katarína Procházková). Myslím, že práve im dvom úlohy pristali najviac. Asi by som vynechala bábky, s ktorými obaja svoje postavy dopĺňali, inak však boli skvelými komentátormi, ktorí svojimi poznámkami spestrovali dej aj dospelým divákom. 

Ružové kráľovstvo v banskobystrickej Štátnej opere, foto: Jozef Lomnický

Trochu nedotiahnuté sa mi javili najmä záporné, nadprirodzené postavy. Striga Jarmily Balážovej bola akási nevýrazná, Čert banskobystrického basu Ivana Zvaríka (ktorý stvárnil aj drobnú rolu Kráľa Mrcinu) bol zvládnutý lepšie a spevák na ňu určite dispozície mal. Táto postava však na mňa pôsobila už trochu nadbytočne: v deji nemala žiadny naozaj dôležitý vplyv. Až päť rolí (Veliteľ, Kat, Záhradník, Tajomník a Trubač) stvárnil Peter Račko a s každou z nich si charakterovo aj spevácky originálne poradil. Zoznam účinkujúcich dopĺňajú tri sudičky, Voda, Vietor a Zem. Predstavili sa v nich mladé členky zboru Štátnej opery – Barbora Kršiaková, Lenka Ruriková a Ivana Kurtulíková. Scéna sudičiek pri kolíske podľa mňa patrila k hudobne najkrajším miestam opery, k čomu tieto speváčky určite veľmi prispeli: dokonca som si vravela, že v roli Ruženky by sa mohla predstaviť práve niektorá z nich.   

Ružové kráľovstvo je tak pre mňa celkom vydareným počinom. Som presvedčená, že si cestu najmä k detským divákom nájde, a Štátna opera v Banskej Bystrici si tak zabezpečí publikum aj do ďalších období. Ja sama som pri tomto diele prežila celkom príjemný, oddychový večer.

Lucia Maloveská 

Diskusia k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix