Denník N

Buržoázna ideológia v sérii Votrelec

Jedným zo základných nepochopení marxistickej teórie a súčasne jedným z najzaujímavejších fenoménov v realite, je vzťah, ktorý má jazyk a vedomie k materiálnej a fenomenologickej realite, ktorá je jej podmienkou, alebo inak povedané, vzťah duše alebo rozumu k “telu”.

Tento vzťah nie je ani typu úplnej determinácie rozumu “telom”, alebo inak povedané vnemami a zmyslovými procesmi, ale ani typu úplnej ľubovoľnosti a slobody rozumu alebo duše. Tento vzťah rovnako nie je symetrický alebo ani asymetrický v pojme, v ktorom porovnávame dve rovnaké substancie k sebe alebo dve rôzne na základe nejakých spoločností, ani to nie je vzťah vyrovnaný, kvantifikovateľný a ani odtrhnutý alebo vzťah čistej dichotómie a nejakého spojenia medzi nimi. Nemôžeme o týchto dvoch častiach ľudského ja rozprávať ako o dvoch oddelených častiach, ale súčasne sú jednoznačne odlišné aspoň v tom ohľade, že nie sú identické a nemožno ich oddeliť.

Najjednoduchší a najprimitívnejší spôsob, akým by sme mohli tento vzťah znázorniť je vzťah základne a nadstavby, pričom toto nie je vôbec deterministický alebo kauzálny či jednosmerný vzťah. Závislosť leži na oboch stranách, avšak “telo” je základňou duše, pretože z nej vychádza a z nej a len v nej sa môže vyvíjať. Na druhej strane má duša určitú zvláštnu nezávislú podstatu, to znamená obmedzenú slobodu, priestor pohyblivosti vrámci toho, v akom “tele” sa nachádza. Bolo by naivné si myslieť, že duša sa vie plne vyvinúť a prežiť v “tele”, v ktorom by mohla realizovať úplnú slobodu, kde by bola jedinou dušou. Základom existencie duše ako aj tela je odlišnosť a pluralita. Táto odlišnosť a pluralita je predpokladom pre existenciu hocijakého “ja” alebo singularity, či materiálnej, alebo duševnej. Bez tejto plurality nie je možná ani existencia singularity. Dialektický vývoj tejto dialektiky by bol možný jedine vtedy, keby existovala predchádzajúca a nadradená logika, teda transcendentálna úroveň, ktorú nie je možné z tejto úrovne dokázať pozitívne a aktívne, jedine pasívne a negatívne. Dialektika samotná nie je dialektická a preto sa nemôže vyvíjať. Ak to môže spraviť, musí sa tak stať jedine vrámci dialektického vývoja, kde sama seba zničí alebo neutralizuje a jedine z podmienok, v ktorých sa jej úroveň vývoja nachádza.

Buržoázna ideológia je založená na veľmi jednoduchom predpoklade: pretože vychádza z dialektického vývoja vo fáze a v konštelácii, v ktorej ho zažíva, a pretože táto fáza je fáza najvyššieho triedneho boja a konštelácia, ktorá je konštelácie neustáleho boja s najviac vyvinutou triedou utlačovaných a pretože túto jej pozícia je pozícia v prvom rade individuálna, teda pozícia, v ktorej vidí ako prvotný a nadradený bod v dialektickom vývoji singularitu a nie pluralitu, musí nevyhnutne viesť k veľmi špecifickej interpretácii dialektického vývoja a samotnej dialektiky. Táto interpretácia je v plnej miere výsledkom jej triednej pozície, teda výsledkom jej základne, jej tela, jej nevyhnutnosti, v ktorej musí buržoázna duša existovať. Ako každá duša, ani u nej nevládne extrémny voluntarizmus, ale je závislá na svojom okolí, na dialektike a na svojej vôli. Všetko jej hovorí, že jej pravda je tá jediná, pretože jej pravda je nevyhnutná pre jej prežitie.

Tak sa stáva, že buržoázna ideológia sa udržiava a vo svojich základných premisách nemení, aj keď sa veľmi radikálne menia telesné podmienky jej prežitia. Buržoázna ideológia sa tak stáva, podobne ako buržoázna spoločnosť, prežitkom v tých najabsurdnejších podmienkach. Existuje a žije aj vtedy, keď všetky objektívne podmienky pre jej existenciu zmizli, len preto, že jej vôľa je nasmerovaná na len jeden cieľ: na vlastné prežitie. Táto vôľa však, ako každá vôľa, nie je o samote, nie je a nemôže byť opustená, ale má k dispozícii taký telesný arzenál, že si to máloktorý filozof v 19. storočí vedel predstaviť.

Buržoázna ideológia zostáva a prežíva, zatiaľ čo tie najstaršie a najmohutnejšie výtvory, telesá a vôle sa rozpadajú a menia na prach. Buržoázna ideológia paradoxne prežíva, aj keď kapitalizmus a kapitálová akumulácia nachádza svoj koniec. Buržoázna ideológia prežíva, aj keď voľný trh, tá medúza a najslávnejší výmysel rozumu prestáva existovať aj v tej najfetišizovanejšej forme, v ktorej sa kedy mohol vyvinúť. Buržoázna ideológia prežíva ceny, prežíva výrobu pre nejakú formu zisku, prežíva aj konečný kolaps modernej ľudskej civilizácie a prežíva aj väčšinu druhov života na zemi. Stáva sa z nej to, čím vždy chcela byť, ožíva svoj vlastný fetiš samého seba, svoje vlastné predstavy o sebe, stáva sa z nej suprepredátor, ktorý všetko ničí, všetko pohlcuje a pretvára na svoj obraz. Zástupy jej verných a slepých vojakov sa množia, kým nesiahnu až na posledný koniec sveta a nezaplnia celý povrch zeme.

Buržoázna ideológia napokon vytvára svoj sen, svoj sen, kde môže spraviť to, čo vždy chcela, vytvoriť samú seba, z popola zničených budov, životov a snov, ktoré na svojej výprave zničila. Chce seba samú porodiť, tak veľmi, že na svoju pomoc prináša všetky sily sveta, že vytvára celý svet, v ktorom má seba samú porodiť. Tento svet, jej sen, je simulácia sveta, ktorý nikdy neexistoval, svet, ktorý nikdy nebude a ktorý nemôže byť. Tento svet je jej predstava sveta, jediný svet, v ktorom by mohla existovať a tento svet je svet, v ktorom všetko pohltí a všetko zničí, v ktorom sa stane jediným ja, jedinou dušou a v ktorom seba samú bude požierať a požerie, až kým nič nezostane. Tento svet je tento svet. Nie je viac reálny než chiméry jej duše, jej vôle. Je nemožný. Je ničím.

Ten svet je svet v tom starom, z ktorého vzišla a ktorý zničila. Na ruinách starého sveta, na ruinách svojich otcov a matiek, ktoré požrala a ktoré prežula, bez potravy a opustená, si vytvorila vlastný, kde môže väzniť všetky duše, ktoré si pod seba podradila, ktoré stoja v jej šíkoch, aby jedných mučila a tým iným, ktorí sú jej služobníci, dávala svoje ovocie. Jedine v tomto svete môže realizovať to, čo vždy chcela, svoj sen, svoj obraz, svoje slovo. Jedine tu má jej vôľa telo, je telom celého sveta a jedine tu môže predstierať, že môže prežiť a porodiť samú seba. Nič nechce viac, než porodiť samú seba a k tomuto účelu si tento svet vytvorila.

Tento svet má mnoho názvov. Môžeme ho nazvať peklo, Matrix, sféru, Solaris, Truman Show alebo iné predstavy, iné fikcie, ktoré si vytvorila a ktoré zrealizovala. Na názve veľmi nezáleži, záleži na tom, že vieme, že existuje. Existuje preto, lebo to ona chce. Je to jej dieťa, ktoré ju má porodiť. A tak ešte predtým, než samú seba porodí, vytvorila pre seba a pre všetkých, ktorých nenávidí, obraz seba samej. Tento obraz je séria Votrelca. Tu sa pozerá do zrkadla.

A čo tam vidí? Vidí samú seba ako votrelca. Vidí samú seba ako jediné, ktoré existuje, ako votrelec všetkých, ako votrelec sveta, votrelec samej seba, jediný, ktorý nie je a nemôže byť votrelec, pretože nikdy nie je a nemôže byť.

Pre ňu je každé ja votrelec. Pre ňu je každý votrelec, len nie ona sama. Ona je jediná na svete. Chce byť jediná na svete. Toto je jej cieľ. Byť votrelcom, ktorým ešte nie je.

Votrelec je svet videný jej očami. Čo tu vidíme? Vidíme len jedno: boj o prežitie. Nemilosrdný, neprestajný, bez konca, bez začiatku. Ona tento boj miluje, je to jej život. Jej život, ktorý si vytvorila, je súčasne život, ktorý nemá a ktorý musí zobrazovať, aby ho zrealizovala.

Táto séria filmov, ťahajúca sa od roku 1979 až do budúcnosti, kde skončí, má jeden rozhodujúci hlavný motív: Tento motív je Votrelec ako ty, ako to, čo nie som ja, ako to, čím sa chcem, ale nemôžem nikdy stať, ako to, čo chcem zničiť, aby som videl, či existuje. Votrelec je symbolom pre všetky ostatné subjekty okrem mňa. Tieto subjekty sú pre ňu všetky len znepriatelené. Všetky ju chcú zabiť. Ona všetky chce zabiť. Vražda je jej jedinou túžbou, jej formou reprodukcie, jej životom, jej prežitím. Jej najväčšou túžbou je zavraždiť každého okrem samej seba. Len takto vie dokázať, že naozaj existuje a že len ona existuje.

Votrelec napriek tomu, čím by sa mohol javiť, nesofistikovaným a lacným hororom, je najdialektickejšou filmovou sériou, ktorú poznám. Je to Hegel, stvárnený, vo vlastnom obraze, ktorý sa chce len stať.

Votrelca stretávame v prvej časti ako to, čím je, ako niečo nepoznané, neočakávané, nemožné. Jeho jediným chcením je nás zabiť a my ho musíme zabiť, aby sme prežili. Toto vyjadruje tiež prvotné stretnutie subjektu s iným subjektom alebo vrhnutie subjektu do sveta. Prvotný vzťah subjektu medzi subjektom, ktorý buržoázna ideológia pozná a pozná len to, je stretnutie nepriateľské, stretnutie boja na život a na smrť. Tento vzťah je vzťah požívania potravy, požívania druhého tela pre prežitie vlastného tela. Súčasne ale už aj tento prvý film znázorňuje druhý možný vzťah, ktorý je možno originálnym, možno posledným vzťahom. Toto je vzťah priateľský, vzťah rodiča s dieťaťom. Toto je vzťah tvorby potravy. U Votrelca sú tieto dva vzťahy spojené v jednom. Jej hosť Votrelca porodí súčasne s tým, že je ňou zabitý. Dáva potravu, aj je potravou. Votrelec zato je porodený tým, že zabije svojho rodiča.

Votrelec sa potom stáva niečím, čo poznáme a čo sa neustále snažíme zabiť. Nemôžem však od neho utiecť, aj keď chceme, aj keď sa snažíme ho zabiť, aj keď nasadzujeme logiku a dialektiku. Nechce odísť, nechce nás nechať na pokoji. Chce nás stále zabiť, stále stať sa našim dieťaťom. Toto je jeho láska. A táto láska porodí v treťom dieli svoje dieťa, ktorým je dar svojej duše. Kráľovná vovnútri Ripleyovej je duša Votrelca v jej tele. Tým, že ho a seba zabíja, v akte lásky a nenávisti, porodí napokon niečo, čo ukončuje túto dialektiku bez toho, že by ju zrušilo, ale súčasne s tým, že ju zničí.

V štvrtom dieli je Ripleyová znovuzrodená, porodená vedcami, ľudstvom, korporáciou, kapitalizmom, ktorá tým seba samú zničí. Toto zrodenie vytvára nový druh, ten druh, na ktorého všetci čakali, Votrelca, vládcu sveta, všetkých svetov.

Tento druh je Ripleyová a súčasne dieťa jej dieťaťa, kráľovnej. Kráľovná porodí votrelca, ktorý je skutočným votrelcom celej série, práve preto, že je zabitý, ale neumiera. Tento votrelec je jediným votrelcom, ktorý nevznikol zo syntézy smrti a porodenia, z požívania a tvorby potravy, napriek tomu je jediný, ktorý miluje a nie je milovaný. Tento votrelec, ako jediný, pretože bol porodený svojou kráľovnou, ju zabíja, pričom zabíja votrelca a prerušuje doterajšiu dialektiku, povyšuje na novú úroveň, tým, že preňho je jedinou matkou Ripleyová. Ripleyová, ako skutočný votrelec, ho však neuznáva a napokon zabíja, aby zachránila svoje skutočné deti, ľudstvo. Tento skutočný votrelec, ktorý vo filme umiera, je konečným víťazom, pretože po tom všetkom je jediný, ktorý je milovaný, ktorého diváci ľutujú, ktorý bol zabitý vlastnou matkou, v láske, jej láskou.

Ľudstvo je zabité nie votrelcom, ale skutočným votrelcom, ktorý je posledným robotom vo vesmíre, tento robot, negatív človeka a súčasne jeho predstava o sebe samom, v akte sebanenávisti, zabíja svojho rodiča, ľudstvo. Skutoční votrelci, survivors, stoja sami na zničenej zemi, bez potravy, jediné, čo im zostáva, je požrať samých seba.

Ale pozor, pretože film sa nekončí tak, ako skutočnosť. V skutočnosti je skutočným votrelcom dieťa Ripleyovej, ktorý nezomrel, pretože ostatní sa udusili. Je jediným preživším na zemi, tým skutočným votrelcom, jedinou verziou buržoáznej ideológie, ktorá môže existovať. Je jediným na zemi a preto musí požrať sám seba, tým, že sám seba porodí a sám seba bude požierať, z čistej sebalásky. Pre lepšie znázornenie Rick and Morty – little king Tommy, the king of Froopy Land

Buržoázna ideológia tak prišla k svojmu jedinému koncu, v ktorom seba samú porodí, tým, že sa stáva Bohom ako jediným, ako tým, ktorý sám seba porodí a požerie svoje deti. Tento Boh je jediný Boh, ktorého si vie predstaviť a preto ho tiež stvorí, pretože chce dosiahnuť to, čo si myslela, že vždy bola – Boh.

Prequely prvých štyroch častí Votrelca sa snažia zaplniť diery, ktoré ostávajú a dávajú celej sérii konečný obsah. Koniec má byť začiatkom, tak, ako by si to otec prial. Nezáleží na chybách, dokonca striedajú rôzne logické možnosti boja a konštelácie s Votrelcom, aby dokázali, že dokáže prežiť za kždých okolností a že ona je nad logikou a dokáže vládnuť aj nad ňou. Prometheus je ten diel, v ktorom sa až ukazuje pomaly, že celá séria bola celý čas o pôvode a teleológii bytia. Pre ňu je pôvod koniec a tento pôvod je smrť. Prometheus ale súčasne ukazuje, ako sa buržoázna ideológia vyvinula od čias kapitalizmu a ako sama pohŕda nad svojim starým ja. Osoby ako Weyland a jej dcéra, teda prototypický Baťa a Ford kapitalista, kapitalista s “dobrou stranou tváre” a dcéra, nezaslúžený kapitalista, ktorý len zdedil a nič si nezaslúžil, obaja sú nemilosrdne ušliapaní svojimi tvorcami. Láskuplní ľudia, ako skutočný votrelec, sú potrestaní a pohrdaní kvôli svojej slabosti, láske. Láska je znázornená ako samotná zmluva, ako jednoduchý obchod. A zmysel názvu druhej prequelovej časti, Covenant, sa tu odhaľuje. Pôvodná zmluva medzi bohom a človekom, rodičom a dieťaťom, je zmluva o živote a smrti, právo kedykoľvek vziať život, ktorý bol darovaný, jedine, ak by dieťa bolo v stave, zabiť svojho rodiča. Zo stvorenia sa stáva tak pôvodná zmluva, ktorej koniec je stvorenie skutočného votrelca. V Prometheovi tiež dochádza k jedinému znázorneniu nepriateľskej ideológie v celej sérii, tým, že znázorňuje údiv, vďačnosť a lásku ku svetu, v ktorom bol človek narodený. Tento údiv a láska je však hneď odsúdená ako viera v Boha, ilúzia v nejakú inštanciu, ktorá človeka zachráni od područia, kontroly a tela buržoáznej ideológie, z tejto simulácie reality a realizácie predstavy.

Až po pozretí Alien: Covenant, v ktorom buržoázna ideológia vytvára svojho duševného brata v predstave, najmúdrejšieho a najmocnejšieho človeka – robota, ktorý je otcom skutočného votrelca zo začiatku série, sa stáva aj Prometheus zrozumiteľný. David je konečné dieťa pred konečným otcom, je to otec konca, je to gigant nemožného, ktorý vlastnoručne privedie zázraky, ktoré porodia Boha, syn Boha, Ježiš, jeho rodič. David je najvyššia úroveň fetišu pred tou najvyššou úrovňou v tomto svete, ktorý je najvyššia reálna úroveň fetišu.

David je predstava buržoáznej ideológie o samej sebe stelesnená v jej najväčšom strachu, v otrokovi, o ktorého sa bojí, že ju premôže a zničí, je to umelá inteligencia, jediné, čoho sa bojí, pretože ona je jej telo. David je mesiáš, ktorý privedie skutočného mesiáša, skutočného votrelca, ktorý privedie svet ku koncu. Tento mesiáš je skutočný votrelec, je to One, Neo, Godot, ten, na ktorého všetci čakajú, posledný preživší, posledný človek, posledné ja, víťaz Hunger Games, ktorým je tento svet, nemožný.

David je stelesnením hnacieho motoru buržoáznej ideológie, nenávisti, nenávisti ku všetkému, ku svetu, no zo všetkého najviac k láske a k svojim rodičom. Preto zabíja David stvoriteľov svojich stvoriteľov, aby stvoril niečo, čo zabije každého a všetkých. David zabíja svojho otca a svoju matku a seba svojim dieťaťom.

Prometheus nám napokon na začiatku ukazuje celú dialektiku, celý vývoj až do konca. Tento začiatok je počiatočný akt, dedičný hriech, ktorý každý z nás nosí, hriech Promethea, to, čo tak v sebe nenávidíme a milujeme, to je akt lásky. Tento akt je aktom skutočne ľudským a skutočne božským, jediným, čo buržoázna ideológia nikdy nepochopí a kvôli čomu nemôže nikdy dosiahnuť to, čo je nemožné a čo je jej smrťou a narodením. Tento akt je akt pochopenia dialektiky a jej uznanie, pokora pred ňou, sebaponíženie pred jej mocou. Prometheus je súčasne akt nenávisti, pretože ničí túto predstavu, ničí ju tým, že nám ukazuje svoju, ktorá je sebanenávisť a nenávisť ku všetkému, pretože si myslí, že Bohovia nás chcú zabiť, naši rodičia, zato, že sme takí zlí, takí zlí votrelci, že nie sme skutoční votrelci, slabí a neschopní.

Buržoázna ideológia verí a má vôľu, jej vôľa je telo tohto sveta. Jej viera je viera v smrť. Jej nenávisť je nenávisť proti všetkému a proti sebe. Jej cieľ je zničenie sveta a dialektiky. Jej metóda je táto aréna, táto aréna je dialektika Boha. Víťaz tejto arény bude skutočný votrelec, ktorý má vládnuť svetu a zožrať ho. Toto je jej ideál a jej náboženstvo.

Po stovkách a tisíckach rokov sa nič nenaučila. Chce prežiť, chce zabíjať, chce zomrieť. Nenávidí seba, nenávidí svet, nenávidí lásku. Po tom všetkom, jej prežitok, jej dar pre tento svet je jej duša. Táto duša je Hegel. A Hegel je nepochopený Hegel a nepochopený Darwin. Jej nepochopenie tela a duše, jej nepochopenie sveta a zmyslu života, nepochopenie ja, jej samej seba, bude jej smrť. A možno bude smrťou nás všetkých.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie