Denník N

Bola som u Cigánov na hodoch

Pre tých, ktorí si po prečítaní nadpisu brúsia svoje všeobjímajúce ja a svoj jazyk, aby sa za tých Cigánov do mňa pustili (hľa, zas jedna rasistka!), odkazujem, že som naozaj nebola u Rómov, ale u Cigánov. U tých, ktorých sme bez ich vôle premenovali (ešte v Malej Československej Encyklopédii 5. zväzok z roku 1987 sa ako rovnocenné pojmy uvádzajú Rómovia aj Cigáni), aby to „cigánstvo“, že sa naše a ich problémy vo vzťahu jedným k druhým akčne riešia, ba aj nebodaj vyriešili, zahalili parádnou oficiálnou prikrývkou: Rómovia. Tá zakrýva aj skutočnosť, že samozvaní aj inštitucionalizovaní „odborníci“ na rómsku problematiku za tie roky od nežného prevratu prešustrovali milióny a na rozdiel od Cigánov mali celkom slušné príjmy. Hádam by o nejakých viditeľných „úspechoch“ mohli niečo povedať napríklad bývalá splnomocnenkyňa pani Orgovánová alebo pán Oravec z Nadácie Milana Šimečku. Ani nie tak mimochodom: cigán je francúzsky Tsigane, rusky cygan, anglicky v minulosti tiež Tzigane…

S tými mojimi cigánmi (oni sami sa tak identifikujú aj sami seba tak nazývajú) som sa zoznámila prostredníctvom odpadových recyklovateľných surovín. Takto: Jedného dňa sa plazila popred môj dom dodávka s ampliónom na streche, ktorý sa obyvateľom prihováral: „Vážení občania, zbierame staré železo, staré perie, staré obrazy, staré rádiá, staré počítače, staré platne, staré akumulátory…“ Pridávam: staré hocičo, čo sa dá dať do zberu tak, ako je, alebo sa dá rozobrať či rozbúchať na kusy, diely, súčiastky, a tie použiť, predať, vyčachrovať alebo napokon zvyšok tiež dať do zberu.

Dom, čo je mojím obydlím, je bývalý majer. Pri dlhoročnom hospodárení posledného gazdu, sprvu súkromného a potom od združstevnenia záhumienkového, sa nazbieralo množstvo všeličoho, čo pre človeka v onom plaziacom sa aute mohlo byť zaujímavé. A napokon, aj ja nejaké to všeličo roky produkujem.

Z auta s ampliónom po zastavení pri bráne vystúpil nevysoký, počerný chlapík s bystrými, no ako sa ukázalo, aj bezočivými očami: čo by kde vhodné okrem toho, čo som ponúkla, (z)očil, čo by kde vypátral, kam by nazrel, čo by kde vyšparchal… Spolu s tým chlapíkom v aute sedela oveľa bledšia, ale nie „biela“ bezzubá žena, ktorá sa potom zarovno s chlapíkom naťahovala so spomínanými, vôbec nie ľahkými, najmä železnými pozostatkami poľnohospodárskej činnosti (mimochodom, nedala som im iba ručnú „mašinu“ na moržovanie kukurice – je totiž v svojej železnej podstate krásna – doslova výtvarné dielo).

Dali sme sa do reči, tá žena sa zapájala do rozhovoru zarovno s mužom, vecne, inteligentne. Vytváral sa medzi nami vzťah. Keď mali auto plné, odišli a prišli aj s malým prívesom druhýkrát. Neskoršie zase otec – ten chlapík spoza volantu – a dvaja dospelí synovia. Podľa našich meradiel boli slušní, ale nie celkom. Asi takto: otvoríš im jedny dvere, a oni ti postupne vojdú, kam si ich nepozval, nazízajú tam a hentam, drankajú, a predstavte si, pátrajú aj po obrazoch! Ukáže sa, že sa zaujímajú nielen o obrazy Krista či Panny Márie sponad manželských postelí v starých domoch, ale aj o diela súčasného výtvarného umenia, a že poznajú dosť mien našich maliarov i viacerých zahraničných. Jeden zo synov aj maľuje a je skutočne talentovaný, no čo z toho, keď je Cigán. Nie, zas tu nejde o farbu pleti, napokon ani jeden zo štíhlych a o hlavu vyšších synov nie je taký „čierny“ ako otec, sú skôr po mame. A čo je s tým talentovaným? Má dvadsaťjeden rokov a – tri deti. Musí teda žiť a zarábať na cigánsky spôsob, kdeže chodiť do školy. Maľuje zväčša na objednávku kópie starých majstrov, mne daroval jednu kópiu tušom kresby Kolomana Sokola. Tak ekonomicky celkom úspešne márni svoj talent.

Predstavme si ich ako rodinný celok. Už známa zrobená bezzubá matka (ostatne, hádam všetci majú do hĺbky a do čierna ohlodané a asi aj boľavé zuby – vravia, že je to dedičné. Možno aj, no ja si myslím, že na tom má podiel sporá či vôbec nijaká ústna hygiena a najmä bieda, čo ich po stáročia sprevádzala po odchode z Indie na všetky strany sveta kedysi dávno koncom 1. tisícročia n. l.) Otec postonkáva „má práve platničku“ lebo dvíhal niečo veľmi ťažké. To sa uňho opakuje čoraz častejšie, hoci má neveľa nad štyridsať rokov (mnohí Cigáni drú, ibaže /spozornite, prosím!/ podľa svojho rozvrhu hodín a mentality – cvikačky by ich určite pobavili). Ďalej rodinu tvoria už spomínaní štyria synovia, štyri nevesty, dve dcéry, dvaja zaťovia a trinásť vnúčat. Tu mi napadá, prečo sa naša spoločnosť vyhýba verejnému diskurzu o sexe a o antikoncepcii u Rómov a rozhovorom priamo s nimi? Že sa to nepáči katolíckej cirkvi? Nuž, žiaľ, ako vždy v dejinách, keď išlo o pokrok v myslení. Lenže my sme predsa sekulárny štát a to je téma pre štát. Vlastne fundamentálna téma pri riešení „rómskej otázky“. S tými mojimi mladšími Cigánmi sa dá o sexe i o antikoncepcii hovoriť; tešia sa zo svojich detí, tuľkajú sa s nimi, ale už sami nechcú také veľké hniezdo, do akého sa narodili, uvedomujú si, že len ťažko možno nielen uživiť, ale k lepšiemu životu doviesť priveľa detí.

Všetci potomkovia až na Kristiána sa už osamostatnili, v cigánskej kolónii u otca ešte býva dcéra s bielym modrookým manželom Benediktom, po ktorom má jedna z krásnych dcérušiek belasé oči. Benedikt je zamestnaný, vykladá tovar v Metre, no zároveň „podniká“ v rovnakých „odboroch“ ako svokor a švagrovia, ale nie s nimi. Hoci nie je ktovieako urastený, skôr na pohľad krehký, berie vo voľnom čase akúkoľvek, aj tú najťažšiu robotu: zbiera všetky speňažiteľné suroviny (od mňa z vydavateľstva odviezol hádam tonu papiera a to už mal v dodávke dvestokilovú pec, ktorú bohvieako sám naložil). Vyplatia sa mu búracie práce, vypratávanie bytov, skladov, pivníc, a chodí pravidelne, tuším v piatok či v sobotu, predávať na Pasienky na burzu rôzne použiteľné úlovky zo zberu či vypratávania… Dokonca aj knihy z pozostalostí alebo darované. Ako som videla i zažila, pracuje usilovne, sústredene, rýchlo, až prirýchlo a sám. Štýl svojich cigánskych príbuzných „veď to urobíme“, mu nevyhovuje. Riešiť pri tom nemusí veľa, spomenuté deštrukčné roboty (a to platí všeobecne) nevyžadujú tvorivosť, kreativitu. V kolónii, aspoň v tej časti, kde u svokrovcov býva, podobne žijú viacerí Cigáni, avšak on je biela vrana, biely medzi čiernymi. V rodine akceptujú, že nechodí s nimi a sám sa pretĺka, no zdalo sa mi, že ho prijali. Ako to berie okolie, neviem.

Najmladší Kristián ma štrnásť rokov a chodí do základnej školy, lepšie povedané, mal by chodiť. Škola však spútava, cigánska kolónia je voľnosť, kamaráti sú porozumenie, zábava, zážitky. (Že by zážitkové učenie v teréne?) Lenže pán riaditeľ školy nemá pre záškoláctvo porozumenie a otec, možno mysliac na seba, keď mal toľko rokov ako Kristián, si len povzdychne: „Neskoršie bude ľutovať…“ A doma sa učí? V tom obmedzenom priestore, kde je mnoho ľudí, stály ruch, zhon a huriavk? Ani veľmi nie. Cigánske deti to však majú ťažké aj v tom, že doma hovoria po cigánsky, na vyučovaní majú zvládnuť slovenčinu (prípadne maďarčinu) a prostredníctvom nej všetky predmety. A ak to nie je osobitná (či špeciálna?) škola, kam často pedagógovia a psychológovia posudzujúci schopnosti budúcich žiakov posielajú cigánske deti, tak aj angličtinu. Myslím, že je scestné presadzovať, aby sa učili po cigánsky aj v škole – na čo?

Syn, ktorý po otcovi, a ako hrdo prehlásil aj po francúzskom kráľovi Ľudovítovi 16. (!), nosí meno Ľudovít, z kolónie vykročil rázne a očividne. S bratrancom podniká a jeho dom, na rozdiel od otcovského domca, čo má so susedmi spoločnú nevábnu sprchu a toaletu, stojí mimo kolónie, zvonku i zdnuka výstavný ako päťhviezdičkový hotel alebo chrám. Ten dojem vytvárajú lustre, krištáľové alebo filigránske, vyhotovené z jemných kovových halúzok a krehkých sklených lístočkov, takisto ako nadýchané záclony, nábytok aj elektronika. Domáca počerná pani nie je zamestnaná, venuje sa iba udržiavaniu čistoty a poriadku, zatiaľ s jednou (!) bystrou štvorročnou dcérkou Natálkou. Rada pečie, môžem povedať, že chutne aj zdravo, aspoň jahodová torta s ľahkým jemným krémom bola vynikajúca. Aj teraz, na tieto hody, kam ma moji Cigáni pozvali, upiekla dve veľké torty a fúru fajnových zákuskov, z ktorých mi zabalila výslužku.

Ja som všetkým deťom (nevedela som, aké sú veľké) mojich Cigánov doniesla zopár detských kníh z môjho vydavateľstva. Ľudovít mladší si ich prelistoval a odložil ich do hornej skrinky skriňovej steny. Azda preto, aby sa nezafúľali, azda preto, aby voľne položené na stolíku nenarúšali ten úzkostlivý poriadok v hale. Ani hračky som tam nevidela, ale možno boli inde. Niekedy začiatkom sedemdesiatych rokov vyšla knižka Ohňové kone, pôsobivo ilustrovaná stará cigánska rozprávka. Uvažovala som, či by ju nebolo dobré opäť vydať s tým, že by Fond na podporu umenia podporil moju dávnu myšlienku: každý rómsky prváčik dostane hodnotnú, možno v živote jedinú knižku.

„Nie,“ povedal Ľudovít mladší, „u Cigánov s knihami nepochodíte.“

Nuž áno, v obydliach v kolónii nie sú podmienky, nie je poriadne miesto ani na napísanie úloh, nie je tradícia, nie sú vzory, a tak nie je ani potreba…(A predsa, ten talentovaný „maliar“ vraj číta.) Dúfala som v dlhší rozhovor a nielen o knihách, no u otca, teda Ľudovíta staršieho, ktorý moju návštevu neveľmi zručne režíroval, ma čakala jeho žena s obedom, a boli už dve hodiny! Škoda. Tak trochu s obojstrannými rozpakmi sme sa rozlúčili. Azda na budúce.

Ako som už povedala, doma u rodičov je iba štrnásťročný Kristián. Práve som si pochutnávala na kačici, ktorá na hodoch nesmie chýbať, keď dobehol – volali naňho kamaráti, kolotoče, strelnica a desiatky stánkov so stovkami gýčov na zemi i vo vzduchu. Kristiánovi však chýbali peniaze. Stál tam chvíľu a očami žadonil. Mama mu dala desať eur, veď hody sú iba raz do roka. Na dané pomery rodiny dosť, na ponuku atrakcií asi málo.

Kristián odbehol a ja som pokračovala v obhrýzaní stehna. Ku stehnu bol veľmi chutný zemiakový šalát s majonézou alebo ryža s hráškom, ktorou sa práve dalo radostne kŕmiť chlapčiatko – mäso údajne nemá rado. Ten hrášok v ryži ma zaujal, čosi znamená. Keď totiž chlapi u mňa likvidovali starý vinohrad, samozrejme obedovali klobásu s horčicou a rožkami.

Sedím ešte pri stole, no pomaly sa chystám odísť, mám veľmi súrnu prácu. Väčšia časť rodiny sa postupne rozpŕchla, kedy-tedy sa vo dverách objaví mne neznáma tvár, prehodí cigánsky slovo dve a odíde. Je to zrejme bežné, dvere aj ľudia sú otvorení. Rozlúčim sa s tými, čo zostali a vyjdem von.

Na plôtikom ohradenom, ale voľne prístupnom dvorčeku pobehuje kŕdeľ detí, najmä dievčatiek. Sú vyparádené, o chvíľu pôjdu k srdcu hodov – ku kolotočom. Usmievajú sa, okukujú ma a keď nastúpim do auta, obkolesia ho, dotýkajú sa ho, ich dlane s roztiahnutými prstami na skle vyzerajú ako pavúčiky, ich čierne ligotavé oči sú ako malé skúmavé reflektory. Doviezol i odváža ma otec, moje auto by budilo priveľkú pozornosť, aj takých tých nežiadúcich, lebo v kolónii, najmä v tej časti za cestou, sú aj zlodeji. Ľudovít starší nahodí motor, deti odskáču a mávajú, mávajú. Predsa len by som rada skúsila, či by ich nezaujalo, keby som im čítala a učila ich básničky z mojich knižiek. Veď ak si ich praprarodičia pri vatre rozprávali staré príbehy, nezobudila by som v nich spiaci pramienok vzájomného zdieľania príbehov? Ostatne, aj nečítanie bielych detí nás tlačí ako skalka v topánke.

Prosím Ľudovíta staršieho, nech ideme pomaly, aby som čosi videla z tej druhej, zúfalej časti kolónie. Šíri sa odtiaľ smrad, cítiť ho aj v aute, podstlané je tam smeťami, kypia i zo smetných nádob, čo dala obec, aj okolo nich, všade. Odpadkami sa prehŕňa špinavá postava. Oficiálne Róm. V čom asi býva? V niektorej z pozliepaných chatrčí, búd. Čím kúri? Ak tam nejaké stromy kedysi rástli, dávno zhoreli. Predstavujem si tamojšiu jeseň, zimu, pľušť, choroby, smrť v tej neľudskej časti rómskej kolónie patriacej k obci Zlaté Klasy.

Naliehavý dôvetok: Rómovia nie sú homogénna masa! Sú v mnohom iní ako Nerómovia, ale ako biologický druh aj v mnohom rovnakí. Už dávno sme im mali premyslenými, povedala by som vedeckými metódami a nie iba pochybnou empíriou pomôcť vyhľadať spomedzi nich nadaných lídrov a vzdelať ich. Nie bieli takzvaní dobrodinci a spasitelia s batohmi obnoseného šatstva a slzami v očiach, nie sociálni pracovníci, ktorí odbor sociálna práca študovali, lebo sa tam údajne ľahko študuje, ale konečne aj vlastní lídri.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie