Denník N

Parad Pobedy mojimi ruskými očami

Sviatok víťazstva, ako volajú v Rusku oslavy Veľkej vlasteneckej vojny, sú najväčším predstavením v roku. FOTO - TASR/AP
Sviatok víťazstva, ako volajú v Rusku oslavy Veľkej vlasteneckej vojny, sú najväčším predstavením v roku. FOTO – TASR/AP

Neviem, či sa to zdá gýčové len mne alebo sa ukážka moci na deň víťazstvá nad fašizmom vôbec nehodí?

Rusko bolo odjakživa krajinou kde sa vojna stávala ideologickou viac ako kdekoľvek na svete. Z vojny bol už od začiatku dvadsiateho storočia vytváraný kult – kult ochoty zomrieť za vlasť a chuti bojovať. Rusi možno vyzerajú naozaj mierumilovne, ale „Parad Pobedy“, ktorý sa dnes konal na Červenom námestí tvrdí pravý opak.

Neviem, či to príde gýčové len mne, ale myslím si, že uctiť pamiatku padlých vojakov sa dá aj inak ako ukážkou vlastnej moci a zbrojenia krajiny. Príde mi to také všelijaké. Ako keby sa Rusko snažilo ukázať: aha, pozrite, aj po sedemdesiatich rokoch sme stále rovnako mocní a zadupeme do zeme každého, kto sa nás posnaží napadnúť. No a čo, keď je posolstvo sviatku úplne iné. Vojenská prehliadka ako pamiatka víťazstva nad fašizmom je čisto ruská záležitosť a Rusi si ju priam fanatický ochraňujú. Pre Rusov je deviaty máj rovnako veľkým sviatkom ako Nový rok – ľudia idú do ulíc, oslavujú a tešia sa. V niektorom zmysle preto môžem povedať, že sa význam sviatku okresal na nejaký veľmi ľahko straviteľný fastfood pre každého. Nikto sa hlbšie do problematiky nepozerá – stačí, že je voľný deň, že ľudia môžu vyjsť von a niečo sláviť. Zaujímavosťou je napríklad aj ruský znak tohto sviatku – georgijevská stužka s veľkým významom, ktorú Rusi vešajú napríklad na autá. Pozoruhodnými sú napríklad aj nálepky „Ďakujem dedovi za víťazstvo“, ktoré na autách často jazdia aj niekoľko mesiacov deviatom máji, akoby pripomínajúc, že ich majitelia sú veľmi hrdí Rusi.

Mám pocit, že v Rusku deviaty máj stratil svoje prvotné posolstvo. Je to „len“ národnostný sviatok, ktorý Rusko využíva na to, aby sa ukázalo. Neviem prečo, ale absolútne nemám pocit, že sa tým snaží niekoho uctiť. Lebo uctievať treba tak, aby deduškovia, ktorí v tej vojne naozaj bojovali nemuseli žobrať v podchodoch a predávať svoje medaily, lebo nemajú na chleba. A pokiaľ sa táto situácia nezmení (čo pochybujem, lebo čoskoro z tých deduškov nikto nebude nažive) je pre mňa vojenská prehliadka cirkusom.

Ja vojenskú prehliadku nepozerám. A ani pozerať nebudem. A naozaj ma nezaujíma, koľko tankov sa previezlo po Červenom námestí tento rok. Radšej si potichu prečítam denník Anny Frankovej a poďakujem sa celému rozumnému svetu, ktorý v tých ťažkých rokoch stál na strane slobody a ľudskosti. A celému rozumnému a odhodlanému svetu, ktorý vtedy zvíťazil.

Teraz najčítanejšie