Denník N

Naozaj slovenské školy preťažujú deti a oberajú ich o detstvo?

Zdroj ilustračnej fotografie: www.pexels.com/photo/anger-angry-baby-boy-315308/
Zdroj ilustračnej fotografie: www.pexels.com/photo/anger-angry-baby-boy-315308/

Poukazovať na nekvalitu a problémy, ktoré je možné odstrániť, je v poriadku. Menej v poriadku je však hľadať problém aj tam, kde nie je, prípadne na základe subjektívnych pocitov vyvodzovať mylné závery. Ako by sme sa mali baviť o školách? Koľko času trávia slovenské deti v škole a nad domácimi úlohami v porovnaní so zahraničím?

Rozmohol sa nám tu taký nešvár. Čoraz viac ľudí kritizuje školy a učiteľov za niečo, za čo v skutočnosti nemôžu. V čase všeobecného úpadku dôvery v takmer čokoľvek, to nie je prekvapivé. Je to súčasť módnej vlny, veď každý je odborníkom na všetko a systém (nech je to už hocičo) nám chce škodiť. Napriek tomu ma to ako učiteľa a človeka, ktorý sa zaujíma o vzdelávanie, trochu zaráža.

Začnime od toho, že vyhovieť všetkým je nemožné. Niekomu sa zdá, že po zmenách za ostatné roky kvalita vzdelávania na slovenských školách upadla, lebo sa tam deti už takmer nič neučia. Obsah učiva sa príliš zjednodušil a prispôsobil sa potrebám priemerných, až podpriemerných žiakov. Škola je tak príliš ľahká, deti nudí a nie je výzvou. Ďalší sú zas presvedčení, že deti sú v škole vystavené nadmernému množstvu učiva, učia sa veľa zbytočností a celkovo je toho na ne priveľa. Počuť hlasy, že niekdajší dôraz na učenie sa faktov bol správny. Zároveň je tu skupina rodičov, ktorí si myslia, že sa súčasné vyučovanie len málo venuje rozvíjaniu schopností, zručností a rôznych soft skills. Niekto tvrdí, že je domácich úloh viac, ako kedysi. Iný má zas názor, že dnešné deti sú lenivé, lebo nemajú už žiadne povinnosti. Vo výpočte protirečení by sa dalo pokračovať.

A kdesi medzi tým sú školy a učitelia, ktorí tomu majú rozumieť a mali by vyhovieť všetkým. Lebo názor rodičov je dôležitý a treba ho rešpektovať. Nie je to vôbec jednoduché.

Najskôr sa pristavme pri všeobecnej diskusii o kvalite škôl a učiteľov. Nikto síce vlastne nevie, ako by mala ideálna škola, či ideálny učiteľ vyzerať, všetci však vedia, že to chcú nejako inak. Problémom takejto diskusie býva často to, že jej aktéri používajú hneď niekoľko chybných konštrukcií, až argumentačných faulov.

Prvou chybou je, že dnešnú školu často hodnotíme svojou skúsenosťou z čias vlastnej školskej dochádzky. Je to asi taký nezmysel, akoby sme sa bavili o súčasnom svete a používali tridsať rokov staré demografické a ekonomické ukazovatele. Svet sa zmenil a zmenili sa aj školy. Nie, „derivované funkcie, rozoznávanie hnedozeme od černozeme, alebo rok, kedy umrel Kostra“ (pozri status) sa v škole už ozaj neučí. Rovnako ani hlavné mestá štátov ako Paraguaj, kde je aký priemysel a pod. Obsah toho, čo sa má v jednotlivých vyučovacích predmetoch učiť, udáva inovovaný Štátny vzdelávací program. Ktokoľvek by mal záujem spoznať ho, môže tak urobiť prakticky okamžite. Na stránke Štátneho pedagogického ústavu je rozpísaný pre všetky vyučovacie predmety.

Ďalšou bežnou chybou býva posudzovanie kvality škôl na základe skúsenosti s jednou, alebo len s niekoľkými školami. To, že sa niečo deje na školách XY, nehovorí nič o tom, čo sa deje na školách XZ. Na Slovensku je tisíce škôl, v mestách si medzi nimi môže rodič dokonca vyberať. Asi uznáte, že takáto stereotypizácia vedie k vzniku viacerých predsudkov, ktoré sú škodlivé. Existuje tu množstvo fantastických škôl, na ktorých pôsobia učitelia, ktorí pre deti doslova žijú. Keď sledujem ich prácu, často nevychádzam z údivu a dovolím si tvrdiť, že svoju prácu odvádzajú priam svetovo.

Ak vás sklamal prístup, alebo kvalita odvedenej práce konkrétneho doktora, asi nezačnete kydať na všetkých ľudí v bielych plášťoch. Samozrejme, môžete to robiť, nečudujte sa však, ak budú vaše skratkovité jednanie považovať ostatní za hlúpe. Rovnako je to aj so školami a učiteľmi. Ak s nimi nie ste spokojní, komunikujte s nimi, snažte sa zistiť dôvody ich konania, vysvetlite im svoj postoj, žiadajte zmenu či nápravu. Len prosím nehádžte všetkých do jedného vreca. Topíte tak všetkých, ako mačence.

Problémom, za ktorý sú podľa mnohých zodpovedné slovenské školy, je aj nedostatok voľného času detí. Nemajú vraj čas na to byť deťmi, školy im berú detstvo a rodičia nemajú čas tráviť so svojimi ratolesťami spoločný čas. Skutočne za to môžu školy?

Nedávno vzbudil pozornosť článok na Denníku N, ktorý opisoval situáciu zúfalej slobodnej matky, ktorá by potrebovala materskú školu otvorenú do piatej. Samozrejme, rodičia musia zarábať a chodia do práce. Preto im vyhovujú dlhšie otvorené materské školy a oceňujú školské kluby a družiny. Mnohí zas prihlásia dieťa na viacero voľnočasových krúžkov, v ktorých trávia čas až do večera. Nie je to teda tak, že skôr ako škola, je dôvodom nedostatku spoločného času s deťmi niečo iné?

Podľa viacerých sú to domáce úlohy. Je ich priveľa a vraj sú nezmyselné. Nechajme teraz bokom to, či sú schopní všetci posúdiť primeranosť zadania domácich úloh. Skôr by som povedal, že nie. Jedným vadí precvičovanie pomocou úloh v pracovných zošitoch (ktoré sú mimochodom na oveľa vyššej úrovni ako v minulosti), iným zas tvorivé projektové úlohy, pri ktorých vraj musia deťom asistovať. Množstvo domácich úloh je jedna z urban legend slovenského školstva, venoval som sa im už v samostatnom článku. Podľa štatistík OECD s nimi strávi priemerný 15 ročný žiak na Slovensku 3,2 hodiny týždenne. Ak nimi trávi vaše dieťa dve hodiny denne, kdesi sa stala chyba – u konkrétneho učiteľa, nie je to chyba „systému“. Vo väčšine krajín OECD strávia školáci s domácimi úlohami času oveľa viac. Zároveň má čas, ktorý im slovenskí žiaci venujú klesajúcu tendenciu.

Je zaujímavé, že v diskusii o školstve sa aj vzdelaní ľudia, ktorí inak vyznávajú racionálne debaty založené na faktoch, držia skôr osobných skúseností a pocitov. Ak sa vám napríklad zdá, že slovenské deti trávia v škole priveľa času, opak je pravdou. Dokazujú to aj údaje z výročnej správy OECD s názvom Education at Glance 2018. Pre potreby tohto článku som si ich dovolil preložiť.

Slovenský školák má počas jedného školského roka na základnej škole priemerne 758 vyučovacích hodín. Tento údaj nás zaraďuje medzi krajiny s priemerne najnižším počtom povinne vyučovaných hodín spomedzi všetkých sledovaných krajín.

Ak by sme tieto hodiny rozbili na drobné a pozreli sa na to, koľko je ich v jednotlivých ročníkoch, tabuľka by vyzerala takto:

V porovnaní s rovesníkmi z ostatných krajín trávia slovenské deti v škole menej času. Ak sa vám teda zdá, že ich škola preťažuje, rozhodne to nebude v dĺžke vyučovania ani v počte vyučovacích hodín.

Čo dodať na záver? Každému odporúčam knihu Hansa Roslinga, ktorá vyšla v češtine pod názvom Faktomluva. Je to podnetné čítanie o tom, ako sa baviť o svete pomocou faktov a nie na základe pocitov a zovšeobecňujúcich osobných skúseností. Ak chceme hodnotiť nejaký ukazovateľ (a teda hoci aj kvalitu slovenských škôl), je dôležité poznať aj trendy.

Lebo situácia je možno stále zlá, no zlepšuje sa. A to je podstatné.

Teraz najčítanejšie

Náš život je vo vašich rukách. Ilustračné foto – Paddy O’Sullivan/Unsplash