Denník N

Poďme si pohovoriť o samovražde

Hlava ako väzenie. Obr.: www.harrietleemerrion.com/
Hlava ako väzenie. Obr.: www.harrietleemerrion.com/

Už dávnejšie vyšla v Kalligrame kniha s názvom Poznámky k samovražde. Jej autor, anglický filozof Simon Critchley, sa v nej nad týmto činom zamýšľa z rôznych uhlov pohľadu. Sám si totiž prechádzal depresiami, myšlienky na ukončenie života boli jej súčasťou.

Týmto príspevkom by som rada prispela do diskusie o samovražde svojím pohľadom a osobnou skúsenosťou s týmto javom.

Na začiatok by som vás chcela poprosiť o čítanie bez prchkého hodnotenia a vynášania súdov nad mojimi činmi. Viem, že mnohí z vás sa možno nevedia úplne stotožniť s ľuďmi, ktorí sa rozhodnú pre dobrovoľnú smrť.

Ako sa dostanem von? Obr.: www.harrietleemerrion.com

Spoločnosť nás zvyčajne považuje za sebeckých. A čo rodina a priatelia? Ako sa asi budú cítiť oni? Tlačí sa mnohým na jazyk. No v bolestnom rozpoložení mysle nie sme schopní myslieť takýmto spôsobom. Dôvod? Našu myseľ pohlcuje temnota, ktorá tomuto úkonu bráni.

Pamätám si ako som v osemnástich rokoch sedela na terase nášho bytu. V mysli sa mi zrazu zjavila neodbytná myšlienka vraziť si do hrude nôž. Ktovie, či mi k tejto úvahe dopomohol film Pianistka, ktorý sa končí navlas rovnakou dobrovoľnou smrťou (pardon za spojler).

Každopádne, od tohto dňa sa všetko zmenilo.

O niekoľko mesiacov som sa nachádzala v bezútešnom depresívnom stave. Chcela som sa utopiť, tento spôsob ukončenia života sa mi zdal zvláštne romantický. Premýšľala som nad skokom z výšky, pozerala z okna a obdivovala slobodu vtákov vznášajúcich sa na oblohe.

Plachtenie…Obr.: www.harrietleemerrion.com

Lieky sú nevinne pôsobiacim spôsobom smrti. Prvýkrát mi bolo iba nevoľno. Na pohotovosti ma poslali domov. Bol sviatok, asi sa im nechcelo pracovať. Druhý raz som skončila v nemocnici. Tri dni som ležala v posteli a čítala Žo Langerovú.

Vlastne som sa mala vcelku dobre. Teda až na to, že na záchodoch chýbal toaleťák a z domu mi museli priniesť dokonca príbor.

A potom sa vo mne čosi zmenilo. Stačila jedna veta: Váš stav je vážny. Prišlo mi zle. V tom okamihu som si uvedomila dve veci.

Po prvé, nechcela som sa zabiť.

Po druhé, chcela som žiť.

Personál sa ma opakovane spytoval na moje rozhodnutie vziať si život. Nenachádzala som slová. Ako aj? Problém je, že takéto konanie sa nedá verbalizovať. Slová nestačia. Stav absolútneho dna, na ktorom sa zrazu ocitá duša človeka treba pocítiť.

Nuž a tak som stála pred jedným z najzávažnejších rozhodnutí v mojom živote: Moje prežívanie je z veľkej časti o opakovanom utrpení, na ktoré neexistuje liek. Ako z toho von?

Mám tri možnosti: bolesť viem prijať. Môžem sa tiež odvrátiť a svoj život ukončiť. Alebo zatrpknúť, celý život sa ľutovať a svojou nevrlosťou obťažovať okolie.

Nakoniec som sa rozhodla pre prvú možnosť.

Odlišné svety. Obr.: www.harrietleemerrion.com

Z tohto obdobia sa mi zachovalo niekoľko zápiskov. Snažila som sa v nich opísať stav prázdnoty a temného dna, na ktorom som sa ocitla. Myslím, že nič lepšie nevystihuje ono zúfalstvo a bolesť.

Moje telo ako batoh tehál, ťaží mi chrbát. Nervová sústava sa mi odpája od tela, niečie nohy si len tak vykračujú po zasnežených chodníkoch naplnených šťastím. Ľudia sa usmievajú, zdvíhajú pohľady, upierajú ich na mňa, akoby mi dovideli na samé dno mojej nenávratne prehnitej duše.

Ničivá sila trhá mi organizmus na malé fragmenty látky bezcieľne hľadajúce svoje miesto v želatínovej konzistencii môjho tela. A srdce, bez akéhokoľvek citu, mení sa na obyčajný sval bojujúci o prežitie.

Pocit vlastnej neschopnosti paralyzuje mi celé telo. Snaha o odstránenie sa z povrchu zemského bez suicidálnych pohnútok. Predstava vlastnej neexistencie ako blahodarne pôsobiaca masť na ubolené rany blízkych ľudí.

Verím, že po tomto príspevku o trošku viac rozumiete môjmu prežívaniu vo chvíľach najväčšej temnoty. Zároveň by som rada dodala: tieto ťažké chvíle mi veľa dali. Na to, aby človek dospel si musí zakúsiť bolesť. Jedine tak rastie, dospieva, stáva sa z neho plnohodnotná ľudská bytosť.

◊Do našej pozitívne naladenej komunity sa môžete pridať tu. Sledovať moje myšlienkové pochody môžete aj na Instagrame.◊ 

Viac o samovražedných pocitoch z pera hudobníčky St. Vincent o kúsok nižšie ↓

Teraz najčítanejšie

Klára Kusá

Som človek, druh kultúrno-umelecký, dve nohy, dve ruky, vlasov tak akurát, myšlienok priveľa, racionality primálo. Cieľom môjho blogu je šírenie osvety v oblasti duševného zdravia. Svoje ťažkosti sa zároveň snažím ukazovať vo svetle pozitívnom, svetle inakosti a daru. Občas si odskočím aj do kultúrno-umeleckých vôd či tém, ktoré sa ma bytostne dotýkajú.