Denník N

Izrael neporušuje medzinárodné právo

Danielle Ravitzki https://www.facebook.com/photo.php?fbid=10154932732340501&set=a.10150294366750501&type=3&theater
Danielle Ravitzki https://www.facebook.com/photo.php?fbid=10154932732340501&set=a.10150294366750501&type=3&theater

Rozhovor s izraelskou umelkyňou a ľudskoprávnou aktivistkou Danielle Ravitzki nielen o Dankovej definícii antisemitizmu

Hudobníčka Danielle Ravitzki hovorí o živote v Izraeli, o aktivizme a aj o tom, kde bude Eurovízia na budúci rok.

Porozprávala mi o vplyve palestínskeho hnutia BDS (bojkot, stiahnutie investícii a sankcie) na izraelskú kultúrnu scénu.

Fotky a video uverejňujem s jej súhlasom.

Upozornenie:

Slovo sionizmus sa na Slovensku príliš často vyskytuje v konšpiračných teóriách a nenávistných rečiach fašistov, ktoré – logicky – odmietame.

Sionizmus v skutočnosti treba chápať ako politické a nacionalistické hnutie, usilujúce sa o vytvorenie a udržiavanie židovského štátu v historickej Palestíne. Podobne ako iné politické či nacionalistické hnutia môžeme aj sionizmus podrobovať racionálnej kritike. 

(B.W.)

Žiješ striedavo medzi Izraelom a Francúzskom. Odkiaľ pochádza tvoja rodina?

Áno, svoj čas delím medzi Izrael a Francúzsko. Môj otec je Francúz, moja mama Izraelčanka. Dnes žijú v Paríži a v Dordogne na juhu Francúzska.

Čo ťa ako izraelskú Židovku viedlo k tomu, že si sa stala aktivistkou hnutia BDS a podporuješ práva Palestínčanov?

Sformovať si názory a aktívne sa pridať k BDS mi trvalo určitý čas. Myslím, že som túto cestu objavovala postupne celý život. V prvom rade by som poukázala na prostredie, v ktorom som vyrastala. Rodina mi umožnila vytvárať si názory, ktoré mám dnes. Naša domácnosť nebola izraelska alebo sionistická. Dokonca ani židovská. Vyrástla som v kresťanskej domácnosti, so silnou humanistickou, intelektuálnou a umeleckou výchovou. Najskôr som ani veľmi necítila puto s Izraelom, nemala som pocit, že tam nejako patrím. Keď som vyrástla, rozhodla som sa, že nevstúpim do IDF. Nebola som v tej dobe aktivistkou BDS, ale už vo mne niečo klíčilo. Ako hudobníčka som sa vtedy ešte nevedela stotožniť s výzvou na bojkot kultúrnych podujatí. Prikláňala som sa k tým, čo tvrdia, že nie je správne odopierať ľuďom kultúru a umenie. Teraz rozumiem, aký pomýlený bol tento uhol pohľadu.

Môj politický aktivizmus sa zrodil, keď som začala pracovať s utečencami. Každý týždeň som robila ako dobrovoľníčka v škôlke v Tel Avive a jazdievala som aj na juh do detenčného centra Holot. Z praktického hľadiska vlastne ide o koncentračný tábor. Čím viac som sa zapájala do aktivít a čím viac som prichádzala do styku s politikou, tým viac som vystupovala zo svojej „bubliny“. A to mi otvorilo oči. Čoskoro som si uvedomila, ako veľmi izraelská spoločnosť vymýva ľuďom mozgy a ako ich indoktrinuje, až do takej miery, že spoločnosť nie je schopná sama zvnútra zmeniť apartheidný režim. Židovskí obyvatelia Izraela sú príliš zaslepení sionistickou ideológiou, ktorá vehementne vytvára falošnú realitu: v nej sú nadradení ostatným (čiže sú rasisti) a nadôvažok sa pokladajú za najväčšie obete, ktorým neustále hrozí nebezpečenstvo, lebo ich – ako sú presvedčení – všetci ostatní chcú zničiť. Toto nešlo dohromady s mojimi vlastnými ideálmi a etikou. Keď som tomu začínala rozumieť, premýšľala som nad svojimi vlastnými skúsenosťami. Od veľmi útleho veku som cestovala s rodinou po svete. Videla som rozličné kultúry a spoločenstvá – pochopila som, že poznám málo spoločností, ktoré by boli také slepé, rasistické a indoktrinované ako tá izraelská.

Preto som šla hlbšie, hľadala som vysvetlenie.  S každým som sa rozprávala, skúmala som všetky stránky politického spektra, aby som si mohla vyjasniť svoj názor a rozhodnúť sa, čo podniknem. Zistila som, napríklad, že v Izraeli neexistuje politická ľavica. Ani nikdy neexistovala. V Izraeli vlastne ľavicu predstavuje liberálne, sionistické, rasistické zoskupenie nazývané „mierový tábor“ (Peace Camp), ktoré presadzuje „progresívny“ druh apartheidu. Títo ľudia veria v „zlepšenie“ práv Palestínčanov v rámci zachovania izraelského apartheidu. Napríklad podpora dvojštátneho riešenia je jedným zo spôsobov, ako sa tento tábor usiluje uväzniť Palestínčanov. Chcú ich vtesnať do nových hraníc, ktoré im sami určia. Skutočná, dôsledná ľavica jednoducho nemôže byť sionistická, pretože sionizmus sa riadi svojou rasistickou, genocídnou ideológiou. Väčšina izraelskej spoločnosti sú sionisti, a patria buď k extrémnym fašistom, alebo k týmto liberálnym fašistom, čo si hovoria ľavičiari. Je tu však aj zopár disidentov, ako ja, čo sú antisionisti. Ale sme v takej menšine, že nás takmer nepočuť.

Keď som úplne pochopila túto politickú realitu, začalo mi byť jasné, že z izraelskej spoločnosti žiadna zmena vzísť nemôže, musí prísť zvonku. Čo je pre mňa ešte dôležitejšie, je fakt, že BDS je výzva palestínskej občianskej spoločnosti, takže predstavuje vôľu utláčaných. To najmenej, čo môžem ako izraelská Židovka – z definície príslušníčka utláčajúcej skupiny – urobiť, je riadiť sa ich požiadavkou, podporovať ju a aktívne im preukazovať svoju solidaritu.

Malý Ahmed Dawabsheh pri podpaľačskom útoku izraelských osadníkov prišiel o rodičov a brata. Danielle s ním pravidelne trávila čas, keď sa zotavoval z ťažkých zranení

 

Palestínčania vyzývajú izraelských Židov, aby sa pridali k hnutiu za ich práva – čo to znamená pre bežných ľudí, čo by mali urobiť?

Okrem pridania sa k hnutiu BDS a vyzvania na bojkot, stiahnutie investícií a sankcie proti apartheidnému Izraelu, nemajú veľa možností. Snáď len bojkot osád. Podľa mňa je dôležité, aby Izraelčania prejavili solidaritu s týmto hnutím, aj keď nepatria medzi jeho aktivistov. Je potrebné, aby ako tá silnejšia, utláčajúca skupina izraelskej spoločnosti podriadili svoje vlastné túžby a ambície túžbam a ambíciám Palestínčanov.

Zásadné je pochopiť, že BDS žiada ľudské práva pre nás všetkých, od rieky Jordán až po Stredozemné more. Toto je kľúčový aspekt, ktorý nás môže všetkých spojiť a to je oveľa dôležitejšie ako rušenie koncertov. Izraelčania by mali rozšíriť svoju perspektívu o toto hľadisko, namiesto sťažovania sa, keď sa v dôsledku aktivít BDS zruší nejaký koncert.

Na akých aktivitách sa zúčastňuješ?

Ako aktivistka robím mnoho vecí, nielen BDS. Pre BDS píšem súkromné aj verejné listy, patrím k skupine Boycott from Within, ktorej členovia z Izraela vyjadrujú solidaritu s Palestínčanmi v kritickej situácii. Myslím si, že náš hlas je veľmi dôležitý. Jednak zaznieva proti našej vláde – prostredníctvom nášho hlasu a našich privilégií posilňujeme hlas utláčaných. Na druhej strane vystupujeme proti ľudom, ktorí sionizmus spolu s hrozným izraelským porušovaním ľudských práv a apartheidným režimom zneužívajú na to, aby útočili na Židov všeobecne. Náš hlas týmto ľuďom ukazuje, že niektorí z nás v izraelskej spoločnosti sú židovskí disidenti izraelského režimu, ktorí otvorene nesúhlasia s jeho konaním.

Robím veľa aj na sociálnych sieťach, som aktivistka strany Balad (to je palestínska strana) a pracujem ako dobrovoľníčka s utečencami a ich deťmi.   

Ako reaguje na tvoju činnosť tvoje okolie?

Za otvorenosť sa vždy platí. Kvôli aktivizmu som stratila veľa kamarátov, najmä kvôli BDS. Je smiešne, že sionistický režim dehumanizuje hnutie BDS tým, že ho vykresľuje ako teroristickú organizáciu. Pre mnohých Izraelčanov je aktivizmus BDS za hranicou toho, čo sú ochotní na seba vziať. Čiastočne ma bojkotujú hudobníci a rádiá. Niektoré stanice zvykli nonstop púšťať moje pesničky, ale keď som sa stala aktivistkou BDS, prestali.

Zdá sa mi, že môj aktivizmus zmenil aj mňa. Začala som citlivejšie vnímať, čo ľudia okolo mňa robia a hovoria. A znížil moju toleranciu voči akýmkoľvek rasistickým vyjadreniam.

Spolu s piatimi ďalšími Izraelčanmi si nedávno podpísala výzvu umelcov na bojkot Eurovízie 2019. Prečo by sa Eurovízia nemala konať v Izraeli?

Nie je žiadnym prekvapením, že Izrael otvorene využíva kultúru na odvádzanie pozornosti od svojich zločinov. Eurovíziu, ako svetové kultúrne podujatie, Izrael využije na prekrývanie svojich zločinov proti ľudskosti,tak ako to robí mnohými inými spôsobmi. Bude sa nepravdivo prezentovať ako „demokracia“, ktorou ani náhodou nie je.

Treba tiež povedať, že Eurovízia do Izraela priláka veľa turistov. A ja som proti tomu, lebo peniaze od nich pomôžu ekonomike militantného štátu, ktorý ich s najväčšou pravdepodobnosťou  použije na zbrane, aby pokračoval v masovom vraždení detí v Gaze.

 

Ako umelkyňa, môžeš vysvetliť ciele a pravidlá kultúrneho bojkotu Izraela?

Hnutie za bojkot, stiahnutie investícii a sankcie (BDS) je nenásilná výzva palestínskej občianskej spoločnosti. Úmyselne necieli na jednotlivcov, ale výlučne na ministerstvá a inštitúcie prepojené so štátom a na podujatia sponzorované Štátom Izrael. Toto hnutie žiada akademický, kultúrny a ekonomický bojkot Izraela, kým štát neukončí svoj režim apartheidu, kolonializmus a okupáciu, a kým neumožní pôvodným obyvateľom – Palestínčanom – návrat do vlasti. Ako som už povedala, izraelská spoločnosť je príliš indoktrinovaná, príliš ľahostajná k ťažkej situácii Palestínčanov, na to aby zmena prišla zvnútra izraelskej spoločnosti. Preto musí prísť zvonku, prostredníctvom medzinárodného tlaku na apartheidný režim.  BDS núti Izrael dodržiavať medzinárodné právo.

Bojkot pomohol ukončiť štátny režim apartheidu v Južnej Afrike a dokáže to aj v prípade apartheidného Izraela.

Často sa stretávame s argumentáciou – moji izraelskí priatelia sú kritickí voči vláde, oni si bojkot nezaslúžia. Ako na to odpovedáš?

Predovšetkým treba pochopiť, že izraelský režim sleduje sionizmus, teda rasistickú ideológiu. Jeho jadro, jeho základy sú rasistické a diskriminačné, keďže kladie bielych Židov nad všetkých ostatných. Izrael vznikol a bol vybudovaný ako apartheidný štát, uprednostňujúci nadvládu bielych Židov. Tá štát formovala od jeho prvých rokov. Väčšina Izraelčanov kritických voči vláde nie sú disidenti, patria k tzv. „mierovému táboru“, ktorý je rasistický, lebo chce apartheid znormalizovať prostredníctvom svojho liberalizmu. Ich cieľom je vytvoriť ilúziu slobody a „spolunažívania“, zatiaľ čo izraelskú spoločnosť ovláda diskriminácia, rasizmus a apartheid.

Nestačí kritizovať vládu a žiadať, aby ju nahradila nejaká iná. Výmenou jedného sionistického, rasistického režimu za druhý sa nič nezmení. Chyba spočíva v sionizme a kritika vlády nepostačuje. Je nevyhnutné kritizovať sionistický režim – samotný základ Štátu Izrael a pochopiť, že je protizákonný. Izrael neporušuje medzinárodné právo. Izrael samotný je porušením medzinárodného práva.  

Si blízkou priateľkou Dareen Tatour, palestínskej poetky, ktorá bola roky vo väzení resp. domácom väzení za to, že napísala báseň proti okupácii. Mohla by si opísať jej prípad?

Jej prípad vystihuje apartheidný režim. Je úplne kafkovský. Prípad poetky, čo musela tri roky stráviť v domácom väzení a potom išla do väzenia, kvôli tomu, že básňou vyzvala svoj ľud, aby nepodliehal otrasnému útlaku zo strany Izraela. Na jej prípade sa naplno ukazuje  fakt, že Izrael – na rozdiel od rozšírenej mienky – nie je demokracia. Nikdy ňou ani nebol. Práve pracujem na albume, pre ktorý som zhudobnila Dareenine básne. Myslím, že môžem pokojne povedať, že ma zaň nebudú perzekvovať. Nezatknú ma a nepošlú do väzenia, keď poviem to isté, čo ona. Prečo? Lebo som biela, som Židovka a som Izraelčanka.

Ohromuje ma, že moju priateľku Dareen, najmiernejšiu a najmilšiu osobu, akú poznám, považujú za teroristku. Myslím, že jej kauza by mala zahanbiť každého Izraelčana, ktorý má svedomie.

Dareen Tatour (vľavo) a Danielle Ravitzki

Ako hnutie BDS ovplyvňuje Izrael? Zaznamenala si v spoločnosti alebo v politike nejaké zmeny?

Myslím, že sa izraelská vláda aj izraelská spoločnosť hnutia BDS boja. Skutočnosť, že Izrael dosadil do funkcie ministra pre verejnú bezpečnosť Gilada Erdana, naznačuje, že sa obáva BDS. Jeho úrad neumožňuje medzinárodným aktivistom BDS vstup do Izraela a zašiel už tak ďaleko, že zavádza drakonické zákony proti BDS. To dokazuje, aký strach má Izrael z činnosti BDS – pretože BDS funguje. Keby kampaň BDS nebola úspešná, nevynakladali by toľko energie na boj proti nej.

Pokladám to však za proces, ktorý potrebuje čas. Predovšetkým v krajine ako je Izrael, kde je rasizmus tak hlboko zakorenený. Napriek tomu vidím, že dochádza k zmenám. Stále viac umelcov ruší svoje vystúpenia v Izraeli. Napríklad z posledného festivalu Meteor odstúpilo mnoho umelcov, vrátane Lany del Rey. Niektorí pri tej príležitosti dokonca vydali aj úžasné solidárne vyhlásenia. Podľa môjho názoru si medzinárodné spoločenstvo stále viac uvedomuje strašné zločiny páchané Izraelom. Ľudia ich už nebudú chcieť podporovať alebo sa na nich podieľať, čo len tým, že by sem pricestovali. Dúfajme, že to postupom času prinesie spravodlivosť a rovnosť pre všetkých. Celým svojím srdcom verím v BDS, som jeho hrdou aktivistkou. Podľa mňa je hnutie BDS jediný spôsob, ako priniesť trvalú zmenu a skutočnú spravodlivosť pre Palestínčanov.

Izrael má zákon „proti BDS“. Ako v praxi funguje?

Podľa súčasného zákona ľudia môžu zažalovať jednotlivcov alebo organizácie, o ktorých si myslia, že ich poškodili výzvou na bojkot.  Neexistuje obmedzenie výšky odškodného. To závisí od výšky škody uvedenej žalujúcou stranou.

Izraelský súd nedávno rozhodol v prospech troch mladých Izraelčaniek, ktoré si kúpili lístky na koncert Lorde predtým, ako ho speváčka na základe výzvy BDS odriekla. Mladé Izraelčanky zažalovali Justine Sachs a Nadiu Abu Shanab. Tieto Novozélanďanky požiadali Lorde o zrušenie vystúpenia  v apartheidnom Izraeli. Súd rozhodol o kompenzácii vo výške 45 000 šekelov (10 600 eur). Sú snahy rozšíriť tento, sám o sebe nedemokratický zákon o represívne náhrady škody. Znamenalo by to navýšenie požadovaného odškodného o 100 000 až 500 000 šekelov (približne 23 000 až 118 000 eur) .

Zažila si nejaké perzekúcie za svoju podporu bojkotu?

Trošku. Ako som už spomínala, bojkotujú ma ako hudobníčku a stratila som nejakých priateľov. Okrem toho neustále dostávam vyhrážky znásilnením a zabitím. No to je nič v porovnaní s tým, čo zažívajú palestínski aktivisti BDS.

Izraelské médiá hovoria aj o „tichom bojkote“ – to znamená, že niektorí umelci nevyjadria verejne podporu BDS, ale ani si nenaplánujú vystúpenia v Izraeli. Myslíš si, že vynechávanie podujatí (hlasné lebo tiché) vedie ku konštruktívnej diskusii a vytvára potrebný tlak?

Začnem tým, že podľa mňa všetky spôsoby bojkotu sú vítané – verejné alebo súkromné. Na druhej strane, umelci, ktorí sa vyjadria verejne, majú veľký vplyv, pretože nenechávajú izraelskej spoločnosti priestor na špekulácie, prečo svoje vystúpenia zrušili.

V prípade verejného zrušenia vystúpenia sa umelec podelí o svoj humanistický postoj, ale nielen to. Splní si aj svoju základnú povinnosť umelca, ako ju ja vnímam – každý umelec by mal počúvať utláčaných. A ak žiadajú bojkot, má bojkotovať. Neverejné rušenie vystúpení je dôležité, no v porovnaní s tým verejným nevytvára až takú konštruktívnu debatu.

Izraelský veľvyslanec na Slovensku v rozhovore povedal, že skutočným cieľom Palestínčanov na Veľkom pochode návratu v Gaze bolo dostať sa k Židom, aby im mohli vytrhnúť z hrudí srdcia. Ako hovoria izraelskí politici o Palestínčanoch resp. o palestínskych občanoch Izraela?

Izraelskí politici a väčšina izraelských Židov rozpráva presne tak ako izraelský veľvyslanec. Neustále démonizujú a dehumanizujú Palestínčanov a podnecujú voči nim nenávisť. Majú „radi“ iba tých Palestínčanov, ktorí sa podriadia izraelským rasistickým pravidlám, vážia si sionizmus a sú súčasťou apartheidu. Palestínčanov ako Dareen, ktorí kritizujú režim, vyjadrujú sa proti nemu a volajú po odpore voči nemu,považujú za teroristov a trestajú ich podľa svojich zákonov ako nepriateľov štátu. Asi si postrehla, že nerozlišujem medzi izraelskými politikmi a izraelskou verejnosťou – a robím to úmyselne.

Nepoznám veľa krajín, kde ľudia reprezentujú názor vlády tak súdržne, ako to robia izraelskí Židia. Pri kritike aktivít BDS sa zvykne tvrdiť, že ľudia v Izraeli nie sú totožní s vládou a nereprezentujú ju. No na základe pohľadu zvnútra môžem zodpovedne prehlásiť, že je to omyl. Veľká väčšina izraelských Židov sú sionisti do takej miery, že vôbec nespochybňujú legitimitu alebo kroky izraelskej vlády, a teda ich prístup a správanie sa skutočne reprezentuje vládu. Súčasnú vládu, alebo budúcu, ktorá takisto bude sionistická. Výsledkom toho je, že väčšina židovských Izraelčanov podporuje apartheid. Preto rozlišovanie medzi izraelskými Židmi a izraelskou vládou vnímam ako chybu.

Slovenský parlament sa chystá prijať definíciu antisemitizmu podľa organizácie IHRA. Čo si myslíš o tomto dokumente?

Myslím si, že samotný tento dokument je antisemitský, pretože pojednáva aj o ochrane sionizmu. A sionizmus, v širšom zmysle svojej definície, môže byť chápaný ako antisemitský, pretože Židov vyčleňuje zo spoločnosti [v ich domovských európskych krajinách poznámka B.W.] a kladie ich nad iných ľudí [v krajine, do ktorej im udeľuje nárok na prisťahovanie poznámka B.W.]. Sionizmus vytvára ilúziu, že Židia sú na základe neznámej vlastnosti, ktorú majú iba oni, mimoriadni či nadradení iným – a to živí antisemitskú atmosféru.

Potenciálne označenie každej kritiky smerovanej na Izrael za antisemitizmus nielen umlčiava legitímny názor, ale aj prehlbuje extrémne nacionalistickú atmosféru.

Ak sa človek chce zorientovať v téme Palestína/Izrael, kde by mal začať?

Navrhla by som začať pochopením pojmov a definícii, ktoré sa tak často používajú pri opise izraelskej politiky. Napríklad apartheid. Nie je to len slovo, ktorým sa len tak naverímboha šermuje v konverzácii, ale medzinárodným právom jasne definovaný zločin. Definícia sa netýka iba oddelených lavičiek pre ľudí rôzneho etnického či rasového pôvodu. Vzťahuje sa na štátom vytvorené pravidlá. Ak sa dva rôzne systémy pravidiel uplatňujú na dve rôzne skupiny ľudí v jednom štáte, je to apartheid.

Rovnako je dobré pozorne si prečítať definíciu zločinu genocídy a uvedomiť si, že Izrael sa dopúšťa minimálne troch z piatich činov, vymenovaných v článku II Dohovoru o zabránení a trestaní zločinu genocídy.

Keď vezmeme do úvahy fakt, že sa Palestínčania považujú za národnostnú skupinu, a úmysel zničiť ju alebo jej časť, konanie Izraela sa môže rovnať genocíde.

Oplatí sa tiež prečítať si stránku hnutia BDS, pravidlá PACBI (Palestínskej kampane za akademický a kultúrny bojkot Izraela) a našu stránku – Boycott from Within.

Môžeš odporučiť kvalitné zdroje informácii o dianí v Palestíne/v Izraeli?

Odporúčam pozrieť sa na B´Tselem, Middle East Monitor, Mondoweiss a knihy Why a Jewish State Is a Bad Idea od Ofry Lyth a Freedom Is a Constant Struggle Angely Davis.

Aké by mali podľa tvojho názoru byť prvé kroky na ceste k spravodlivej budúcnosti pre Palestínčanov a izraelských Židov?

Podľa môjho názoru by sme sa mali najprv zbaviť  výrazu „Izraelčan“ v spojení so slovom „Žid“. „Izraelčan/Izraelčanka“ je kolonialistická identita. Keď to spravíme, potrebujeme pochopiť, že štát založený iba na náboženstve je automaticky nehumánny a nelegálny. V ďalšom kroku by sme sa teda mali byť zbaviť  sionizmu. Ale najdôležitejšie je pochopiť, že spravodlivosť nenastane, kým sa Palestínčanom odopiera právo na návrat do svojej krajiny. V treťom kroku budú Židia a nežidia žiť spoločne  v jednom sekulárnom, demokratickom štáte medzi riekou Jordán a Stredozemným morom.

Teraz najčítanejšie