Denník N

Československo sa svojej storočnice nedožilo, ale svoju historickú úlohu naplnilo.

Čechom umožnilo nadviazať na svoju štátnosť zo stredovekých českých kráľovstiev a Slovákom vytvoriť si vlastnú.

Československý štát nevznikol po víťaznom národnooslobodzovacom boji „československého národa“ ako mnohé iné štáty, ktoré trvajú do dnes, pretože taký národ nikdy neexistoval. Ale politickým rozhodnutím víťazných mocností po I. sv. vojne na ktoré však mal boj  československých légii po boku spojencov ku koncu I. sv. vojny významný vplyv.  A to ako by predurčilo jeho osud. Závislosť na mocnostiach sa pre neho stala osudová a sprevádzala ho takmer po celú dobu jeho existencie. Československo bolo umelo, ale účelovo a v čase jeho vzniku pragmaticky vytvorený štátny útvar. Podobne ako Juhoslávia resp.  Juhoslovanské kráľovstvo. Nie náhodou oba tieto štátne útvary mali podobný osud. Ak na ne prestali mať vplyv mocnosti rozpadli sa a zanikli. No kým zánik Československa bol „sametový“, zánik Juhoslávie krvavý. Otcovia Československa vedeli, že mocnosti po I. sv. vojne, osobitne USA a najmä Veľká Británia neboli prívrženci vzniku malých národných  štátov  pretože v nich nevideli schopnosť zabezpečenia potrebnej stability v regióne strednej Európy a na Balkáne a mocenskej protiváhy  Nemecka a Ruska. Prišli teda s ponukou stredne veľkého štátu vytvoreného jednotným „československým národom“, ktorý by významne prispel  k  stabilite v strednej Európe a súčasne by dokázal spolu s obnoveným Poľskom, Rumunskom a Juhosláviou vytvoriť hrádzu pre rozpínajúci sa boľševizmus z Ruska.  Bol by teda súčasťou tzv. cordon sanitare. Táto myšlienka bola pretavená aj do praxe vytvorením tzv Malej dohody, ktorej členom však Poľsko nebolo . Jej úlohu však vnímali rozdielne víťazné mocnosti a inak jej členovia. Kým mocnosti v nej videli záruku stability a obrannú  silu proti expanzívnym snahám Nemecka  a Sovietskeho Ruska, jej členovia silu proti obnoveniu Rakúsko Uhorska a najmä maďarským snahám o revíziu Trianonskej dohody. Obom bol účel tej druhej strany zrejmý a keďže si tieto ciele navzájom neodporovali všetko bolo v poriadku.  Dôkazom toho bol aj systém spojeneckých zmlúv, ktorý mal garantovať pomoc mocnosti ak by štátom Malej dohody „hrozili  problémy“.  No jedná vec je podpísať kus papiera a druhá vec poslať vlastných vojakov do  hroziaceho vojnového konfliktu cudzích hoci spojeneckých  štátov. Preto kým vojnový konflikt nehrozil všetko bolo v poriadku a štát sa mohol relatívne slobodne rozvíjať. Keď však vojnový konflikt  začal reálne  hroziť spôsobil jeho kolaps. Druhým problémom Československa však bolo aj to, že  jeho územie obývali okrem „československého“ národa (Česi a Slováci) aj početné enklávy najmä Nemcov a Maďarov, ale aj  Poliakov.  A aby bol tzv. cordon sanitare kompaktný  musel byť súvislý a teda Československo muselo mať hranicu s Rumunskom. Aj preto sa jeho súčasťou stala aj Podkarpatská Rus. Okrem Nemcov, Poliakov a Maďarov  sa tak obyvatelia Podkarpatskej Rusi – Rusíni  stali ďalšou početnou menšinou nového štátu.  Ak teda otcovia Československa prezentovali pred mocnosťami vytvorenie stabilného štátu tvoreného hlavne jedným „československým“ národom v  skutočnosti vznikol mnohonárodnostný štát (Česi, Slováci, Nemci, Maďari a Rusíni). A ak sa otcom štátu podarilo túto skutočnosť pred mocnosťami úspešne utajiť, štát sa s tým nedokázal po celú dobu svojej existencie vysporiadať  a práve z toho dôvodu nakoniec zanikol. Problémom bol už vzťah medzi Čechmi a Slovákmi, ktorý bol už od vzniku štátu poznačený vzájomnými konfliktmi. Clevelandská a neskôr Pittsburská dohoda zaručovali Slovákom v novom štáte politickú autonómiu, ale skutočnosť bola iná.  Teraz je samozrejme jednoduché tvrdiť, že vinu za to nesie česká strana, ktorá Slovákom autonómiu od začiatku odopierala. No pri pohľade na vtedajšie pomery a podmienky je zrejmé, že vytváranie a budovanie úplne nového štátu s autonómnym a teda určitým spôsobom odlišným  vývojom na 1/3 jeho územia a s ďalšími početnými menšinami nebolo možné ani reálne. Priznaním autonómnych práv Slovákom by rovnaké požiadavky vzniesli aj početné menšiny a to najmä nemecká a maďarská. Nehovoriac o tom, že pripravenosť oboch hlavných budúcich štátotvorných národov na riadenie a správu nového štátu bola značne odlišná. Postavenie Čechov vo vtedajšej  Rakúskej časti monarchie nemožno vôbec porovnávať s postavením Slovákov v Uhorsku. Kým Česi mali možnosť samozrejme aj vzhľadom na svoju minulosť na národný vývoj hoci v sťažených podmienkach, nehovoriac o silnej „českej“ ekonomike. Slováci v Uhorsku bojovali o národné prežitie a o nejakej „slovenskej“ ekonomike nemohlo byť ani reči. Preto spojenie týchto národov v značne rozdielnom stupni vývoja v spoločnom štáte muselo nutne viesť k vzájomným konfliktom. Tie prvý krát vyvrcholili v roku 1938 keď  do osudu štátu po 20 rokoch jeho existencie zasiahli Mníchovskou dohodou mocnosti, ktoré stáli pri jeho zrode. Francúzsko a Veľká Británia za asistencie Talianska kapitulovali pred Hitlerovým nátlakom a v presvedčení, že predchádzajú vojnovému konfliktu mu Československo de facto obetovali.  Zánik Československa v marci 1939 bol iba nevyhnutým dôsledkom tohto Mníchovského rozhodnutia. No pretrvávajúci konflikt Čechov a Slovákov o usporiadanie štátu Hitlerovi k tomuto výsledku (rozpadu Československa) výrazne dopomohol. Podpisom Mníchovskej dohody sa však Francúzsko a Veľká Británia konajúce  aj v presvedčení, že si svoj určitý vplyv na strednú a východnú Európu zachovajú  tohto vplyvu nechtiac  vzdali. II. Svetová vojna a jej výsledok totiž znamenal, že mocenskú kontrolu nad týmto priestorom a teda aj nad Československom prevzal Sovietsky zväz. Ak pri vzniku Československa  nebol Slovákom autonómny vývoj dopriaty vzhľadom na rozdielny stupeň vývoja štátotvorných národov a potrebu budovania nového štátu po prevzatí  mocenskej kontroly Sovietskym zväzom  tým dôvodom  bola politika „diktatúry proletariátu“ a štátom úplne riadená ekonomika, ktoré si už zo svojej podstaty vynucovali tvrdé centralisticke riadenie. Dokonca možno tvrdiť, že tzv.  Pražský  centralizmus bol silnejší v 50-tich  než v  30-tich rokoch minulého storočia. Sovietsky  komunisti neváhali prostredníctvom svojich pražských lokajov  tvrdo zasiahnuť ani proti „vlastným“- slovenským komunistom, keď sa tí snažili uplatňovať nejaké politické práva Slovákov v obnovenom štáte po II. sv. vojne.  Uplatňovanie týchto práv nazvali tzv. buržoáznym nacionalizmom. Hlavný  predstaviteľ  tzv. buržoáznych nacionalistov dr. Husák  trestu smrti  za túto činnosť unikol iba vďaka tomu, že svoje násilím vynútené priznania neustále odvolával a tak sa proces s buržoáznymi nacionalistami musel oddialiť a  konal sa až po Stalinovej smrti po ktorej im už tresty smrti neudelili. Clementis, ktorý bol zatknutý spolu s Husákom a ostatnými také šťastie nemal, keďže „jeho“  proces spolu so Slánskym a spol.  prebehol ešte za Stalinovho života.  Aj Husák však napokon pochopil, že bojovať v takom prostredí za politické práva Slovákov je boj s veternými mlynmi. Preto po augustovej okupácií v r. 1968 prešiel na stranu svojich bývalých väzniteľov a stal sa hlavným predstaviteľom tzv. normalizácie, ktorá v sebe obsahovala aj pokračovanie v  politike Pražského centralizmu.  A hoci Sovieti v snahe konsolidovať život v štáte po jeho vojenskom obsadení umožnili v Novembri 1968 prijatie zákona o  Československej federácií, ktorého cieľom bolo „ vzájomný vzťah Čechov a Slovákov vybudovať na nových a spravodlivejších základoch  už v r. 1970 bola prijatá jeho novela, ktorá federáciu v podstate zrušila a vytvorila centralizovanú tzv.  kvázifederáciu, kde obe národné republiky stratili väčšinu svojich pôvodných kompetencií. Pražský centralizmu  trval ďalej. Ďalej sa však prehlbovala aj nespokojnosť Slovákov s daným stavom.  Na otázku  dňa Kto na koho dopláca inak odpovedali Česi a inak Slováci.   Napriek všetkým týmto problémov však štát pokračoval vo svojom vývoji a vyvíjali sa aj jeho štátotvorné národy hoci pod bdelou kontrolou Moskvy.  A keď moc Moskvy nad štátom v r. 1989 padla a štát sa ocitol konečne bez vonkajšieho mocenského vplyvu nedokázal sa udržať nad hladinou. Z minulosti si nevytvoril silu, ktorá by ho nad tou hladinou podržala. Nemal však ani možnosť si ju vytvoriť. Neumožnili mu to podmienky v ktorých vznikol a trval. No zostali tu dva národy z ktorých sa  za 74 rokov spoločnej existencie v jednom štáte so 6 ročnou prestávkou stali plnohodnotné štátoprávne  subjekty schopné spravovať  svoje  vlastné štáty.   Preto bez ohľadu na všetko zlé bolo  Československo pre oba národy dobrý projekt.  Čechom umožnilo nadviazať na svoju štátnosť zo stredovekých českých kráľovstiev a Slovákom vytvoriť si vlastnú. Iný štátny útvar by im takú možnosť  neposkytol.

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie