Ako som diskutoval s Václavom – bratislavským bájkarom Ezopom

Riadenie mesta však nie je o marketingu, o reality show a rozprávkach. To možno funguje pri príprave Farmy, Mojsejovcov a iných zábavných relácií – ale nie v komunálnej politike. Tá je o skutočnej realite, o faktoch a dobre spracovaných dátach. Škoda, že ani médiá, ani kritická verejnosť, zahltená dennodenne prívallom stále nových informácií, nemá kapacity konfrontovať vyjadrenia kandidátov na primátora Bratislavy s faktami.

Takže, ako som diskutoval s Václavom?

Začalo to diskusiou v Zichyho paláci. Tam ma obvinil, že mestská kampaň na trvalý pobyt vraj stála 58 tisíc eur, že sú to neefektívne vynaložené peniaze, a že sa tu reálne na trvalý pobyt nik neprihlásil. Aká je skutočnosť? Kampaň stála nie 58 tisíc, ale 1000 (slovom tisíc) eur. Kreatíva bola vykonaná internými kapacitami hlavného mesta a bola umiestnená na reklamné plochy, ktoré patria hlavnému mestu. Celý náklad teda pozostával iba z tlače plagátov. A koľko ľudí sa na základe kampane na trvalý pobyt prihlásilo – to v tejto chvíli ešte nemá ako vedieť, pretože to zatiaľ nevie nikto. Pánovi Václavovi som sa to snažil viackrát vysvetliť a vlastne neviem, či si povedzme poplietol kampaň na trvalý pobyt a bezpečnostnú kampaň k bikesharingu, alebo sa rozhodol vedome klamať. V podstate je to aj tak jedno: všetko je to len dôsledok toho, že sa bratislavským témam začal venovať približne pred mesiacom – teda presne v deň, keď sa rozhodol kandidovať.

Václav a jeho partia takto vedú aj svoju „skromnú“ predvolebnú kampaň. Možno ste už v ich programe narazili na bombasticky znejúce pasáže o boji proti vizuálnemu smogu. Zdá sa, že tento nemilosrdný boj asi bude musieť ešte chvíľu počkať: stačí totiž zájsť do podchodu na Hodžovom námestí a Václav sa na vás v tom neveľkom priestore pozrie naraz z ôsmich citylightov. A podobné Václavove aleje plagátov nájdete na každom cestnom ťahu v meste a jeho okolí. Napriek tomu sa nerozpakuje označiť svoju kampaň za „skromnú“ – a vraj pozostávajúcu len zo 140 reklamných plôch, k tomu 10 – 15 % pod finančným limitom kampane.

Vo viacerých ďalších debatách Václavovi zas vadilo, že „do električky sa vojdú iba dva kočíky“. Čo na tom, že podobné moderné električky jazdia po Rige, Helsinkách či Prahe, ale aj v blízkom Brne a Wroclawi. Všetky majú štandardné kapacity 52 miest na sedenie a 190 miest na státie, a pri troche ohľaduplnosti sa tam kočíkov vojde viac ako dva. Potvrdili mi to viaceré mamičky, ktoré ich využívajú a žiaden problém nevidia. Neprišiel ešte ani jeden návrh, že by bolo treba odmontovať ďalšie sedačky – ale to by zas kandidát Václav určite kritizoval, že si ľudia nemajú kde sadnúť…

Na záver ešte jedna perlička. V spomenutej diskusii v Zichyho paláci na mňa kandidát Václav vytiahol zjavne vopred svedomito nachystaný „zničujúci tromf“: môj šofér ma mal podľa jeho slov údajne čakať na Račianskom vinobraní v služobnom aute, ktoré bolo vraj celé dve hodiny naštartované a šofér v ňom mal pozerať akési videá. Kto uhádne, ako to naozaj bolo? Správne! Na Račianskom vinobraní som bol cez víkend, pán vodič mal teda voľno. Netuším, aké auto tam Václav videl (alebo aj nevidel), ja som tam každopádne bol súkromne, teda bez služobného auta i bez šoféra. V kontexte jeho doterajšieho správania potom už neprekvapuje, že zo strany Václava neprišlo za toto vymyslené obvinenie doteraz žiadne ospravedlnenie.

Je zrejmé, že Václavovi na faktoch nezáleží. Napriek tomu musím povedať: som úprimne rád, že po mojich štyroch rokoch práce v úrade primátora oponuje rozhodnutiam, ktoré som urobil, iba nepodloženými bulvárnymi provokáciami – pretože nič iné nemá k dispozícii. Lebo každému z nás stačia sily na niečo. Napríklad ja sa usilujem o reálne riešenia pre Bratislavčanov, zatiaľ čo kandidátovi Václavovi zase lepšie idú bájky.

Koho chcú mať Bratislavčania vo vedení Bratislavy nasledujúce 4 roky, o tom rozhodnete vy v sobotu 10. novembra.