Politika ako záhrada

Mohol som to byť ja. Moja partnerka a ja. Bol by som vtedy doma a trávil obyčajný deň. Možno by som práve robil na počítači alebo varil. Najprv by som mohol začuť tupý úder. No nemusel by som mať hneď dôvod na paniku. Pokojne by som mohol nechať prácu a prejsť pár krokov, až kým by sa môj pohľad nestretol s pohľadom cudzinca. Nikdy predtým by som ho nevidel, nevedel by som, že si ho ktosi, kdesi a kvôli mne najal. Nemám čas sa čudovať, čo robí u mňa doma. „Je v poriadku?“ – pomyslím na ňu tesne predtým, než po dvoch guľkách do hrude padnem na zem. Ako zomieram, možno si stihnem uvedomiť, že ju zabil tiež. Jednou guľkou do hlavy.

Mohol som to byť ja. Mohli ste to byť vy.

Keď som sa dopočul o vražde mladého novinára, mal som dojem, že obloha sa temno zatiahla. Počasie sa síce reálne nezmenilo a park, ktorým som práve prechádzal, bol taký istý. A predsa bolo niečo inak. Zdalo sa mi, že táto udalosť kruto osvetľuje, kde to vlastne žijem. Pomyslel som si, že táto vražda rozhýbe sily, ktoré sa ešte dlho nezastavia a že prídu búrlivé časy. Vtedy tomu obloha síce nenapovedala, no schyľovalo sa k búrke.

A búrka prišla. Chvalabohu. Keď som prišiel na prvý protest, bola to smutná a zároveň nádejná udalosť. Bola smutná pochopiteľne preto, lebo zavraždili dvoch mladých ľudí. Mohli ste cítiť tú vraždu vo vzduchu. Akoby sa jej prízrak prechádzal davom. Nevedel som, či mám byť smutný alebo nahnevaný a všade okolo mňa boli ľudia takí istí, smutní, nahnevaní, bez slov. Pamätám si jednu pani, ktorá držala kartón s dvomi slovami, ktoré hovorili všetko: „Som unavená.“

Protest bol aj nádejnou udalosťou. Je to krásna vec, keď sa stretne tak veľa ľudí, ktorí vnímajú to isté, cítia to isté a vedia, že to, čo chcú, je správne. A keď sa tento dav v isté chvíle zjednotil v nahnevanom kriku, radostnom potlesku alebo dojatom speve, prichádzali vlny. Boli neviditeľné, a predsa ťažko popierateľné. Boli to vlny emócie, ktorá v ten okamžik rezonovala. Keď sa jedna zdvihla a prišla až k vám, celkom vami prestúpila. Bola to katarzia.

Keď ten najväčší dav na najväčšom z po-vražedných protestov kričal „Dosť bolo X!“ a „Dosť bolo Y!“, myslel som si, že toto už nemôžu ani X, ani jeho strana Y ustáť. Podobný dojem som mal ešte niekoľkokrát potom a zakaždým som nemohol uveriť, že sa ešte stále držia pri moci. Dnes, vyše pol roka neskôr, stále nie je dobojované. Tí, ktorí boli pri moci a pričinili sa o rozbujnenú, vraždiacu korupciu, sú pri moc stále. Len stratégiu zmenili. Už vo výklade nemajú hromžiaceho muža s kruhmi pod očami, ale usmievavú maškaru. Som presvedčený, že jedného dňa budú aj oni históriou a že príde čas, kedy sa s ich menami nebudeme obťažovať. No ak sa to aj stane, ak sa vyškriabeme z čiernej diery, do ktorej sme spadli, na dlho nám to nepomôže, ak sa nepoučíme z toho, prečo sme do nej spadli.

Takže prečo sme znova spadli do diery? Niekto by mohol povedať, že odpoveď je zrejmá a hneď na povrchu. „Vznikli tu politické strany, ktorých skutočným cieľom je dojiť Slovensko ako kravu. To, že navonok vystupujú ako politické strany, je fasáda. Nie sú to politické strany. V reáli sú to PR firmy zlodejov a primitívov, oligarchov a mafiánov a ich biznis model je vyciciavať peniaze z verejných zdrojov, ako pijavice vyciciavajú krv z tela. Skupina takýchto ‚podnikateľov‘ musí len nájsť spôsob, ako zlúčiť svoje záujmy, aby mali peniaze na úspešnú kampaň. Keďže peniaze vyhrávajú voľby, je to len otázka toho, kto ich nazbiera najviac. Potom už len treba udržovať oblbovačky v chode a vyciciavať dostatočne nenápadne na to, aby si to krotká kravka nevšimla. Nič viac netreba vysvetľovať,“ povedal by tento človek.

Aj keby sme mali tento opis považovať za pravdivý, je neuspokojivý, lebo neodpovedá na otázku. Že pokrivení ľudia robia pokrivené veci nie je pozoruhodné. Pozoruhodné je to, že im to dovoľujeme a že ich opakovane volíme. Ako sa stalo, že ony politické firmy voľby vyhrali, dostali sa k moci a moc si tak dlho udržali? Tomu by som chcel porozumieť.

Neviem však, aká je odpoveď. Je to ťažká otázka. Občas si hovorím, že je to možno len sila peňazí: bilbordov, reklám a sloganov šitých na mieru cieľovej demografii. V tom prípade musíme zmeniť financovanie volebných kampaní. Niektorí ľudia však majú iné vysvetlenie. Myslia si, že korupcia sa u nás silno zakorenila, pretože my všetci ju tolerujeme a do istej miery vytvárame bezpočtom maličkostí. Každý krát, keď dáme lekárovi alebo policajtovi peniaze, alebo keď obchodujeme načierno, sadíme korupciu. Možno nám to nevadí preto, lebo predošlé generácie boli zvyknuté, že štát je nepriateľ, cudzí a nespravodlivý, sledujúci len vlastný prospech. Pochopiteľne sa proti nemu treba brániť, trebárs aj porušovaním jeho zákonov. Už síce nie je pravda, že by štát bol vysloveným nepriateľom. Už je niečím iným. No asi ešte nemôžeme povedať, že je dobrým priateľom: spravodlivým a chápavým.

„No čo má človek robiť v tom medzi-priestore, keď štát už nie je nepriateľský, ale ešte nie je priateľský, hm?“

Moja partnerka si myslí, že keďže Slováci odjakživa bojovali s chudobou, ostal v nich hlboko zakorenený pocit nedostatku. Nenásytnosť po majetku a zlodejstvo je potom len reakciou na tento vžitý nedostatok. Keď vidím napríklad to, čoho sú ľudia schopní pre zľavy v obchode, hovorím si, že možno aj na tom niečo bude. Je tu tiež možnosť, že celú túto šlamastiku spôsobila zlá reputácia politiky. Že „politika je svinstvo“ je z mojej skúsenosti univerzálny postoj ľudí. Akoby sme všetci vedeli, že v politike sa kradne, klame a podvádza a inštinktívne sa od nej držíme ďalej. Dáva to celkom zmysel. Doteraz boli všetky vlády zlé, a tak majú ľudia dobrý dôvod očakávať, že zlá bude každá ďalšia. Ak by tomu bolo tak, tak neveríme, že veci verejné môžu byť spravované dobre. Možno sme kedysi verili, že niečo lepšie môže prísť. No toľkokrát sme sa popálili, toľkokrát zvolili niekoho, kto sa potom ukázal byť prehnitý, že to už neskúšame. Ak je tomu tak, do jamy sme padli preto, lebo sme stratili nádej.

Často ma však napadne iné vysvetlenie. Možno sme ešte stále nedospeli k uvedomeniu, že žijeme v štáte. Pravda, toto vysvetlenie vychádza len z dojmu, ktorý sa ma zmocňuje pri kontakte s ľuďmi v mojom okolí. Ako sa hovorí, je to taká „dojmológia.“ Keď však pozorujem ich správanie a reakcie, neviem sa ubrániť pocitu, že tak celkom nežijú v štátnom zriadení, ale v  zriadení inom, rodinnom. Všimol som si, že majú celkom prirodzenú a ľudskú tendenciu zaobchádzať so mnou a s druhými ľuďmi nie podľa toho, či sa správam podľa zákonov, predpisov a dobrých mravov, ale podľa toho, či sa vzájomne poznáme, obľubujeme, či sme kamaráti alebo nebodaj rodina. Je bežné, že neformálne väzby tromfnú formálne záväzky aj vtedy, kedy by nemali. Akoby sme boli jedna veľká, anonymná rodina. Má to však ten dôsledok, že občania, ktorí by mali byť rovní, rovní nie sú, pretože sú v rodine a tá sa delí na rodičov a deti. Rodičia vedia, starajú sa, rodičia živia a vďaka tomu rozhodujú. Deti, tie nevedia, starať sa nemusia, živiť sa nedokážu, a rozhodovať preto nemôžu.

Eva: „Ale tie základné princípy demokracie…“

Igor: „Eva, pozri sa, základný princíp demokracie je v tom: chcete výplatu dostávať?“

Možno si to len predstavujem. Neviem, ktoré vysvetlenie je správne. Nemusí byť ani jedno a môže ich byť správnych viacero zároveň. Aj keď neviem, čo zapríčinilo náš úpadok, musel som urobiť nejaký záver a spraviť si nejaký názor na to, čím som k nemu sám prispel. Keď som prišiel na prvý po-vražedný protest, dopočul som sa, že organizátori sú mladí ľudia. Keď potom na tribúnu prišla maturantka (!), zacítil som ešte niečo iné, než len hnev a smútok, ktorý som vám spomínal. Zacítil som hanbu, že stredoškoláci musia organizovať protest, že oni musia zachraňovať spravodlivosť v tomto štáte. A tá hanba ma neopúšťala. Do ucha mi šepkala: „No to si posral. Prečo tam musí stáť ona? Prečo tam nie si ty? Kde si bol doteraz, ty starý cap?“ Nuž, riešil som svoj život a z veľkej časti kašlal na politiku, ktorá sa mi zdala nielen nudná a otravná, ale aj odporná. Vyzeralo to, že to celé dobre funguje aj bezo mňa. Lenže, pravda, nefungovalo. Zrejme nejak tak som dospel k presvedčeniu, že mojou chybou bola pasivita. Ak ste dospeli k rovnakému presvedčeniu a myslíte si, že problémom je pasivita, potom riešením musí byť väčšia aktivita.

Nedávno som si spomenul na slávny citát filozofov: „Demokracia je spôsob života.“ Keď sa nám ho raz učiteľ snažil vysvetliť, veľmi som mu nerozumel. „Ako by mohol byť spôsob vlády, vlády ľudu, spôsobom života? To nedáva zmysel,“ pomyslel som si. Vtedy som to zobral za zlý koniec, ale dnes už snáď rozumiem lepšie. Demokracia nie je len spôsob vlády. Je to aj spôsob života, ktorý tento spôsob vlády vyžaduje od tých, ktorí vládnu. Aby demokracia fungovala dobre, nemožno ju nechať bez dozoru a pristupovať k nej ako k automatu. Vyžaduje robotu; aktívnu účasť, protest ak treba, konštantnú bdelosť a informovanie sa. Možno ešte podstatnejšie vyžaduje, aby jej bolo prispôsobené cítenie a myslenie ľudí. Aby sme druhého človeka považovali za rovného a aby sme zvažovali názory nie z hľadiska toho, či je nám sympatický ten, kto ich vyslovuje, alebo či by sa nám páčilo, keby boli pravdivé, ale z hľadiska toho, či ide o názory skutočne pravdivé a dobré. („A kde sa naučím niečo také rozlišovať?“) Demokracia vyžaduje tak veľa, že do istej miery formuje životy tých, ktorí podľa nej žijú. Preto je spôsobom života. Ak ním nie je, nefunguje.

Že „demokracia je spôsob života,“ je možno málo zrozumiteľné. Možno by sme mali radšej povedať, že politika je ako záhrada. Záhrada bez dozoru a opatery zarastie burinou a spustne. Nikomu sa nepáči, nikomu neposlúži. Ak ju chceme mať peknú, musíme na ňu dozerať a keď nevyhnutne príde k tomu, že sa zjaví burina, musíme proste urobiť tú otravnú robotu a vytrhať ju. Znova a znova, lebo záhrada bude znova a znova zarastať. Jej čistenie nemôže byť len jednorazový akt, musí to byť zvyk. A ak si človek zvykne venovať sa politike, napríklad čítaním novín (ideálne viacerých a rôznych), môže sa menej báť, že dá hlas nejakej burine. Je pravda, že jeden človek nemôže záhradu vyčistiť sám. Ale čím viac bude tých, čo čistia, tým menej práce pre každého.

Hádam, že to, čo som práve povedal, nebude veľmi ľúbivé. („Kto chce MNE hovoriť, ako mám žiť? Mne NIKTO nebude hovoriť, ako mám žiť.“) Človek chce riešiť sto iných vecí, len nie politiku. Je paradoxné, že spôsob vlády, ktorý by mal ľuďom zaručiť najväčšiu slobodu – demokracia, si ako svoju daň trochu tej slobody berie. No, žiaľ, neviem o tom, že by sme mali lepší spôsob vlády. Okrem toho, politika nemusí byť otravná a odporná úplne. Na všetkom sa dá nájsť niečo pozitívne, a teda aj na sledovaní vecí verejných. Prinajmenšom je to pobavenie sa na ľudskej hlúposti a (žiaľ aj) veľa drámy.

Toto je moje ponaučenie z vraždy dvoch mladých ľudí. Chcem len zdôrazniť, že na fungujúcu demokraciu podľa mňa netreba, aby sme boli všetci a neustále zamestnaní politikou. No nestačí, ak ju berieme ako automat. Je to živá vec a vyžaduje našu starosť. A tak, keď sa nám nebude chcieť trhať burinu, spomeňme si, že ak to neurobíme, my všetci ideme späť do diery a niektorých z nás čaká jedna, dve, tri guľky.