Sme alebo nie sme monogamní?

Prečo ale nerozsúdiť to, čo je pre človeka lepšie?

Pre akého človeka? Pre single, ktorý si dlho nevie nájsť nejakú známosť, lebo má problémy s nadväzovaním vzťahov? Pre single, ktorý nechce mať vôbec žiadny vzťah a ježí sa už pri predstave nejakej intimity? Pre človeka v celibáte? Pre človeka sexuálneho maniaka? Pre človeka, ktorý mnohokrát reaguje snáď impulzívnejšie ako by reagovali iní? Pre človeka, ktorý sníva po jednej a nikdy nekončiacej láske? Pre človeka, ktorý túži po dobrodružstve? Pre človeka, ktorý bol mnohokrát svojimi partnermi klamaný a podvádzaný?

Stále chceme niekde od písacieho alebo diskusného stola vytvárať recepty pre druhých?

Prečo nezistiť, čo z toho je pre človeka prirodzenejšie?

Len málo slov v sebe skrýva toľko receptov, ako slovo prirodzenosť. Pre dievča je prirodzená neha. Pre chlapca je prirodzená sila. Morálka, ktorá nás dohromady zväzuje, je prirodzeným zákonom. Homosexualita je proti ľudskej prirodzenosti.

Nechce sa mi pokračovať v ideologickom napúšťaní tohto slova, ani ho udržiavať v obehu, pretože pod maskou niečoho esenciálne ľudského v sebe dokáže s enormnou vervou prepašovať práve tie najsilnejšie kultúrne a spoločenské tlaky.

Nebudem teda používať slovné vytáčky typu či je monogamia pre človeka „prirodzená“ alebo či je pre neho „prirodzená“ nevera alebo či by azda vďaka svojej otvorenosti alebo vykoreneniu žiarlivosti nebola „lepšia“ polyamoria. S ľudským druhom sú spojené rôzne druhy sexuálneho správania a sexuálnych vzťahov, ktoré možno rozdeliť najmä na krátkodobé a dlhodobé vzťahy alebo párové stratégie. Na celý problém pôjdem skôr vecne a od podlahy a vyššie pohľady na zrenie osôb vo vzťahu, dobro detí či morálku ponechám teraz v šuplíku.

Monogamia ako produkt evolúcie

Argumentačne pomerne bohato podloženou interpretáciou monogamie je to, že je to vzťahové správanie, ku ktorého zvýhodňovaniu došlo počas evolúcie nášho druhu, a to napriek tomu, že sme cicavce – pretože cicavce väčšinou s tvorbou trvalých partnerstiev nemajú nič spoločného. Evolučná selekcia zvýhodnila u človeka starostlivosť o mláďatá a podporu partnerky zo strany muža. Tým, že muž rodinu chráni, prináša jej potravu a udržuje ju pri zdrojoch, kým matka sa nutrične i emocionálne venuje potomkom, zvyšuje pravdepodobnosť prežitia mláďat, ktoré vyžadujú mnoho času na to, aby dospeli a dozreli, keďže sú nesamostatné aj niekoľko rokov. Práve kvôli tomu sa vyvinula dlhodobá partnerská väzba. V ľudskom druhu tak odpadlo súperenie mužov o sexuálnu partnerku (intrasexuálna súťaž), pretože žena je schopná pohlavného styku i mimo obdobia párenia. Naopak, muž sa snaží dvoriť nielen potenciálnej partnerke, ale hlavne svojej vlastnej, aby získal jej súhlas a priazeň, ktorý má napokon dlhšiu platnosť než len na okamih párenia (intersexuálna súťaž). A tu vidíme základy monogamie. Muž môže so ženou pohlavne žiť takmer neustále. Takisto sa však neustále o rodinu stará a ochraňuje ju. Sexualita presiahla reprodukčnú funkciu a získala význam sama o sebe, v kontexte ekonómie vzťahu. Ľudská sexualita sa tak evolúciou stala prvým platidlom, avšak na túto výmenu sa navrstvilo toľko psychických etáží, že v dobe civilizovanej spoločnosti znamená takéto konštatovanie buď cynizmus alebo amorálnosť.

Monogamia ako kultúrny produkt

Teoreticky to znie všetko ladne a logicky, ale čo ak je to inak? Čo ak je monogamia len nástrojom ľudskej spoločnosti na reguláciu sexuálneho života jej členov, nástroj v záujme rozvoja rozhodujúcej premennej, ktorou je vyššie dobro výchovy detí (nie pre pár, ani pre deti samotné, ale pre kvalitu, silu a produktivitu onoho veľkého Iného), nástroj, ktorý má zabrániť chaosu a neusporiadanosti, ku ktorej by odviazaná ľudská sexualita zrejme mohla viesť?

Monogamia ako morálny a romantický ideál

I v dnešnej dobe je naša psychika zmietaná a hnaná mnohými mýtmi. Môžu to byť aj plne neuvedomované a nereflektované predstavy o dokonalom partnerovi (hlbinne psychologické konštatovanie: tieto predstavy rozhodne nie sú vyhradené len tínedžerom), ktorý na nás niekde čaká, o ktorom snívame a on na oplátku sníva niekde práve o nás, mýty o skutočnej žene a skutočnom mužovi, ktoré nás neraz rozochvievajú, ale de facto nám skôr škodia, pretože aj my podliehame ich nepísaným predpisom a snažíme sa vtesnať do ich vzorcov, aby sme nimi mohli byť alebo ich boli hodnými, aby nás vôbec mohol niekto milovať, a aby, aby, keby, niekedy….myší kožúštek bol napokon odhalený a aby črievička napokon sadla iba jednej z tisícok.

Romantika večne platných sľubov a navždy trvajúcej lásky už napáchala veľa škôd (ak sa odvíja v našom ideovom a imaginatívnom svete bez spätosti s realitou, nie ak je žitá – lebo aj to sa stáva). Žiť treba tu a teraz. Žiadny vzťah nie je absolútny. Povedané evolučne psychologickým žargónom, naša cena sa na trhu vzťahov neustále mení a mení sa aj vo vzťahu, v ktorom žijeme. Voľba vzťahového partnera sa riadi tým, čo pred sebou vidíme, čo zažívame a cítime, a aké máme reálne možnosti. Preto metafora trhoviska. Ak nemám niečo veľké na výmenu, nemôžem túžiť po tom, čo je najdrahšie (tým veľkým nemyslím penis, páni, ani prsia, dámy, pretože čo jedinec, to uprednostňovanie inej vzťahovej hodnoty, hoci obecne ide o prístup k zdrojom u muža a sviežosť či krásu u ženy). To je jedna vec. Druhá, že sa stretávame s reálnymi ľuďmi, ktorí sa samozrejme s mýtmi nikdy úplne neprekrývajú, iba ak v čase akútnej fyziologickej psychózy, ktorej tak pekne hovoríme zamilovanosť. Tých reálnych nie je až tak veľa, ale omnoho viac ako v minulosti, keď ešte monogamia fungovala (čo je samozrejme teoretický predpoklad retrospektívneho pohľadu). Reálna osoba s disponibilným vzťahovým platidlom sa v čase partnerskej krízy alebo mŕtveho – hoci formálne udržovaného – partnerstva jednoducho stáva „hodná hriechu“.

Prečo kedysi monogamia fungovala?

Odpovede sú podľa mňa veľmi jednoduché. Ponúkam ich vo forme krátkeho zoznamu:

1. Nebol veľký výber. Čím väčší výber, tým väčší problém s rozhodovaním (čo môže znamenať jednak nerozhodnosť alebo paralýzu rozhodovania, alebo naopak premenlivosť v rozhodnutí).
2. Po rozhodnutí neboli veľké možnosti zahnúť. Makrospoločenská i mikrospoločenská regulácia a dohľad nad párom boli nepomerne silnejšie ako dnes. Stačí spomenúť vplyv cirkvi a náboženského ideálu, alebo rodiny a jej jednotlivých členov, z ktorých ako bedlivá ochrankyňa manželskej exkluzivity do popredia vystupuje najmä svokra.
3. Ak by aj bol veľký výber a ak by aj bola možnosť zahnúť, často na to chýbala sila a čas (aké príkre faktory, že?). Rodina vynaložila obrovskú energetickú námahu na to, aby vôbec prežila a udržala sa na istej úrovni. Tvorba nového vzťahu alebo nevera bola v takto energeticky nastavenom systéme niečo, čo si žiaden z partnerov nemohol dovoliť, i keby na to niekedy pomýšľal. No a ľudský život bol možno práve tak dlhý, aby sa podarilo vychovať deti. Ich odlet z hniezda bol korunou života, nie krízou stredného veku, ako je to dnes.

Môžete namietať aristokraciou, obchodníkmi a kráľovskými rodinami, a máte pravdu, tam to bolo iné. Poukazuje to však zase raz iba na to, že naše vzťahové správanie a modely nie sú len jednoducho a priamočiaro biologicky určené, ale že sa menia podľa toho, koľko máme zdrojov, energie a času a v akej spoločnosti žijeme.

Monogamia ako výzva

Ak to premyslíme ešte raz, tak monogamia je stále pre mnohých atraktívna a ideálna možnosť vzťahového správania. Rozhodujúca je tu konštitúcia jedinca (sexualita s vyššími vs s nižšími nárokmi, konzervativizmus vs voľnomyšlienkárstvo, príťažlivosť rizika vs averzia k riziku, potreba vzťahového dobrodružstva, potreba intimity, opory atď) a charakter vzťahu, v ktorom žije (emocionálne vrelý, autentický, chladný, založený na dôvere, umelo udržiavaný, formálny, so ziskom, stratový atď). Monogamia bola zrejme výrazne podporovaná evolučnými silami, ale aby sme sa vyhli onomu „mono“ alebo „poly“, mohli by sme ju nazývať jednoducho ako dlhodobé partnerstvo. To má svoje nesporné psychologické, ale povedzme si otvorene, aj materiálne výhody. Napriek dlhodobému trvaniu (čo je individuálne vlastne značne odlišné trvanie) máme však mnohí tendenciu ukončovať ho, aby sme mohli začať vzťah nový, iný (sériová monogamia).

Zrejme je to tým, že žijeme dlhšie, máme viacej času a energie a nepomerne väčší výber ako kedysi.

(Esej inšpirovaná diskusiou .týždňa na Pohode 2018 s názvom Koniec monogamie, ktorú som si mal možnosť vypočuť pred pár dňami tu)