Denník N

Pravdivý opis viacnásobnej vraždy a jej dôsledkov

Kniha Chladnokrvne od Trumana Capota založila žáner true crime. Je o obyčajnom ľudskom živote a štvornásobnej vražde. Teraz vychádza v slovenskom preklade.

Niekde na farme v Kansase stojí muž a pozerá na prériu. Robí to zhruba prvých 30 strán. Volá sa Herbert Clutter. Ako každé ráno si dá jablko. Potom ho zavraždia. Vlastne vyvraždia celú rodinu: manželku, dcéru a syna.

Urobia to Perry Smith a Dick Hickock, dvaja drobní kriminálnici. S Clutterovcami sa nikdy nestretli, vôbec sa nepoznali. Boli iní, žili inak, nemali absolútne nič spoločné. A predsa.

Nie je to spoiler; o štvornásobnej vražde na kansaskom vidieku sa písalo, naozaj sa v roku 1959 odohrala. Truman Capote niekoľko rokov zbieral materiál, potom o nej napísal knihu Chladnokrvne a vlastne tak založil žáner true crime. Je to dokonca priamo v podtitule: Pravdivý opis viacnásobnej vraždy a jej dôsledkov.

Vravím, nie je to spoiler. Od začiatku viete, kto koho zabil, aj ako to dopadne. Môžete si to vygoogliť a za dve minúty sa všetko dozvedieť, alebo si môžete prečítať celú knihu a dozvedieť sa, aké komplikované a zároveň triviálne to môže byť. Mal by som povedať, že som ju preložil.

Taká úplne bežná rodina

Chladnokrvne nie je kniha o udalosti, ale o jej pozadí.

Je to príbeh obyčajnej rodiny: Herbert Clutter je pomerne bohatý farmár, ktorý žije v kansaskom Holcombe. Holcomb je maličký, nikdy o ňom nepočula nielen väčšina Američanov, ale ani väčšina obyvateľov Kansasu. Okrem tejto štvornásobnej vraždy sa v jeho dejinách nič dôležité nestalo.

Herbert Clutter má manželku Bonnie. Bonnie má vážne psychické problémy, ale vyhovára sa na zaseknutý nerv a je s tým spokojná. Herbert je spokojný, keď je spokojná ona, napriek všetkému ju oddane a pekne miluje. Keď ešte bolo dobre, v nedeľu chodievali na prechádzky k rieke Kansas, rozložili si deky, posedeli. Teraz nie je dobre, ale snažia sa. Herbert a Bonnie vedia, čo je vernosť.

Vychovali deti a vychovali ich dobre: syn Kenyon je domáci majster; po večeroch sa preháňa prériou na prvom aute, ktoré si práve kúpil, a loví kojoty. Dcéru Nancy celé mestečko (skôr dedina) miluje: o každého sa stará, každému pomáha. Obaja sa dobre učia. No a potom ich zavraždia.

Vravím, nie je to spoiler.

Rodina Clutterovcov. Zdroj: The Kansas City Star

Čo dokáže vražda

V Holcombe sa na noc dvere nezamykajú. Načo aj? Všetci sa poznajú, všetci si dôverujú. Všetci sa stretávajú na rovnakých miestach, sú na seba odkázaní. Teda až kým sa to nestane. Zrazu na seba pozerajú s nedôverou, na povrch vychádzajú staré konflikty. Farmy sú roztrúsené po okolí, préria je zrazu po nociach tmavá a v tme sa môže skrývať hocičo.

Je to príbeh o malej, úzko previazanej komunite a o tom, aký vplyv na ňu štvornásobná vražda má. Zdesenie je ozajstné. Obyvatelia Holcombu sa každú nedeľu stretávali v kostole, spolu vyrastali a vedeli, že spolu aj zomrú. Vedeli, že v ich živote sa nič nezmení, že takto pôjde ďalej a keď sa skončí, takto pôjde ďalej aj život ich detí. Takto to chcú, takto sa im to páči.

A zrazu niekto vyvraždí celú rodinu Herberta Cluttera, o ktorom všetci vedeli, že je to dobrý človek a rovný chlap. Toho Herberta Cluttera, ktorý robotníkom platil viac ako musel, ktorý sa zapájal do verejného života, bol zarytý abstinent a makal, makal, makal.

The house that Herbert built: Zdroj: roadtrippers.com

Kronika pravidelného života

Je to príbeh z hranice, za ktorou je divočina. Píše sa rok 1959, ale v Holcombe sa nosia vysoké čižmy a zbrane. Tvrdo sa celý život pracuje, pretože pôda nikomu nič nedá zadarmo. Platia jasné zákony aj nepísané pravidlá. 

Herbert má radosť, že jeho dcéra Nancy je zdržanlivá a slušná, tak ju predsa vychoval. Teší sa, že už tri roky má priateľa a že spolu plánujú budúcnosť, lebo vie, že takto to má byť. Zároveň však vie, že z toho nič nebude. Ako by aj mohlo, keď oni sú metodisti a jej priateľ katolík?

Tak išiel život v 50. rokoch v Kansase: pomaly, pravidelne, vypočítateľne, podľa ročných období. Na jar sa zasialo, na jeseň bola žatva. Všetko do seba zapadalo, až kým to nerozbili dvaja muži, Perry Smith a Dick Hickock.

Do Holcombu vtrhli bez opýtania, z úplne iného sveta, v ktorom sa kradlo a pilo a chodilo do bordelov a zákony boli dobré iba na to, aby sa porušovali. Nikto ich nepozýval, lenže, zase, nepýtali sa.

Železničná stanica v Holcombe. Foto: Jonathan Berry

Príbeh z druhej strany

A to je ďalší rozmer. Čo s vrahmi?

Dick Hickock je syn chudobných farmárov. Má dvadsaťosem rokov, za sebou dve maželstvá a tri deti a pred sebou nie bohvieakú budúcnosť. Je nafúkaný, surový a dominantný; hádam aj pedofil, aj keď iba v náznakoch. Zlý, zvrátený človek.

Perry Smith je polovičný Indián. Rodičia jazdili rodeo, mama pila a opustila rodinu, otec sa veľmi nestaral, alebo sa možo aj postarať chcel, ale nevedel ako. Perry strávil detstvo v sirotincoch, kde ho týrali. 

Z troch súrodencov dvaja spáchali samovraždu, aj keď o sestre si Perry radšej myslí, že z okna nevyskočila, ale vypadla. Je submisívny, poverčivý a sentimentálny; chcel by byť slávnym spevákom, ale, no, bohužaľ mu chýba talent. Ak by neodvisol, celý život by sa vznášal v nenaplnených snoch.

Neprezrádzam pointu a neprezradil som ju, ani keď viete, že ich chytili. Je to predsa true crime. Truman Capote oboch vrahov navštevoval, kým čakali na popravu. Rozprával sa s nimi, s Perrym sa dokonca tak tochu spriatelil.

A tak mohol napísať text, z ktorého ide nesmierny smútok. Ľútosť nad vrahmi nie je na mieste, ale je z neho čitateľná tá nevyhnutnosť, s ktorou sa dostali práve na šibenicu. Deti z chudobných rodín, bez vzdelania, bez zázemnia, bez budúcnosti. Teda Perry. Dick si ani kúsok pochopenia nezaslúži.

Stále nevyzrádzam, toto všetko si môžete vygoogliť.

Dick Hickock vľavo, Perry Smith vpravo

Radosti a strasti prekladu

Keď som odišiel z reklamky, povedal som si, že by som mohol občas robiť aj niečo pekné. Mohol by som napríklad prekladať knihy — keď som to už teda študoval. Minulý rok som sa na Bibliotéke stretol s chalanmi z Absyntu, ktorí mi oznámili, že už pre mňa majú prvú knihu. In Cold Blood, Samo, povedali mi, akoby o nič nešlo.

Mal som zimomriavky. In Cold Blood som čítal prvýkrát na gymnáziu, potom na vysokej škole a potom hocikedy inokedy. Je to biblia žánru, kniha rangu Hlavy 22 alebo Kto chytá v žite. Toto mám prekladať? Ja si tú zodpovednosť uvedomujem, ale uvedomujú si ju aj oni?

Spoznal som všetky druhy obilnín a hospodárskych zvierat; používal som slová, o ktorých som netušil, že ich mám v slovnej zásobe. Precestoval som Ameriku, bol som v jej najzapadnutejších kútoch, zblížil som sa s rodinou Clutterovcov, ich vrahmi aj všetkými ostatnými postavy. Pri opise vraždenia — dobrých desať strán — som mal pocit, že som pri tom. Bolo mi zle, svet sa mi zdal beznádejný, dva dni som mal zlú náladu.

Vravím, prvých 30 strán hlavný hrdina pozerá na prériu, ako každé ráno si dá jablko a potom zomrie. Truman Capote vedel písať a písal. Niekedy som vo vete päť minút hľadal podmet, potom som to nejako vyskladal — a ďalšia veta bola rovnaká. Moja najobľúbenejšia znie takto:

Zachovalo sa zopár pamiatok: fádny rad obchodov sa dodnes volá Buffalo Block a času odoláva aj kedysi honosný hotel Windsor s nádhernou vstupnou halou s vysokým stropom, atmosférou pľuvadiel a paliem v kvetináčoch, ktorý stojí na hlavnej ulici zasadený medzi množstvom obchodov a supermarketov ako nejaká pamätihodnosť − pamätihodnosť však pomerne zanedbaná, lebo čo ako jeho obrovské tmavé izby a sály pripomínajú minulosť, nemôžu konkurovať klimatizovaným vymoženostiam, ktoré ponúka malý úhľadný hotel Warren, alebo izbám s televízorom a vyhrievanému bazénu motela Wheat Lands.

Bola to krásna práca. Bola to hrozná práca. Ale krásna. Ale hrozná. Tešil som sa, nadával, občas som bol zo seba mierne nadšený. Rozprával som o tom všetkým, ktorí boli ochotní počúvať, rozprával som im o tom, aj keď už počúvať nechceli. Utešoval som sa tým, že všetky ďalšie preklady budú jednoduchšie. 

Mohol by som pokračovať (aj hodinu), namiesto toho s trochu zle skrývanou hrdosťou oznamujem, že kniha vyšla. A je skvelá.

Truman Capote na mieste činu. Zdroj: CBS News

Napriek všetkému ideme ďalej

Hoci je Chladnokrvne o štvornásobnej vražde, je to v prvom rade dokument obyčajnej ľudskej existencie a obyčajnej snahy. Je rušivá, lebo ukazuje banalitu a márnosť: budujeme, snažíme sa vniesť do života systém, dať mu pevnú podobu. Zbytočne. Čo zlé urobili Clutterovci? Nič. Zaslúžili si to? Nie. Malo to zmysel? Aspoň nejaký? Nie.

Nakoniec však predsa len existuje nádej. Existuje spravodlivosť, vrahovia sú potrestaní. Posledná scéna je o tom, že cyklus života je napriek všetkému nezastaviteľný. Ideme ďalej, presne tak, ako bol Herbert Clutter presvedčený.

Chladnokrvne je vynikajúca, krásna a majstrovsky napísaná kniha. Je to jediná repotážna kniha, ktorú Truman Capote napísal. Mal ich napísať viac, ale ďalšia taká sa napísať nedá. Ďakujem všetkým, ktorí mi s prekladom pomáhali. Ak mi dáte vedieť, čo si o ňom myslíte, budem rád.

Páčiť sa vám môžem tu.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie