Denník N

„Kto nesmrdí, nie je cigán!“ alebo 6 krokov k rómskemu vlastenectvu

Hovoria o nás, integrovaných a asimilovaných Rómoch, že sme svetlé výnimky. Že predstavujeme „maximálne jedno percento“. Vraj aj preto je zbytočné spomínať nás v debatách o tom, akí Rómovia sú a nie sú. Pretože sme svojim počtom a významom aj tak len zanedbateľná menšina, ktorá nemá šancu kontrovať obrazu parazitickej a neprispôsobivej rómskej väčšiny.

 Ďakujeme za „komplimenty“, zaobídeme sa aj bez nich  

Občas aj niektorým našim známym uletia výroky o parazitoch a asociáloch, dokonca aj vtedy, keď s nimi sedíme na pive. Vzápätí “ospravedlňujúco” dodajú, že sa nemáme urážať, veď oni tým nemyslia nás. My sme predsa v pohode, proti nám nič nemajú. Veď my ani tak rómsky nesmrdíme. A inak, veď oni nás za Rómov už ani nepovažujú.

Táto bizardná “láskavosť” nám v skutočnosti nijak nelichotí. Naopak. Zosobňovanie si urážky na adresu Rómov predsa súvisí s tým, ako sa identifikujem ja sama. Nie s tým, či ma tejto „hriešnej identity“ milosrdne zbaví kamarát na pive.  Nechcem byť “pozbavená” rómskej etnicity len preto, aby sa môj známy nemusel predo mnou cítiť trápne, keď si chce ponadávať na Rómov.

 Sme neviditeľná skupina v najviac viditeľnej menšine

Keď väčšinová spoločnosť hľadá úspechy a prínos rómskej menšiny, tak sme pre ňu neviditeľní. Ak naopak my hľadáme prácu alebo podnájom, zrazu sme pre ňu viditeľní až moc.

My, integrovaní a asimilovaní Rómovia, sme si už takmer zvykli, že verejná diskusia o Rómoch sa dlhoročne redukuje na problém marginalizovaných komunít. Že pozornosť štátu, verejnosti aj médií najčastejšie spotrebúvajú patológie prameniace z ich sociálneho vylúčenia. V tom „lepšom prípade“ sa pripomenie, že veď máme aj hudobné talenty a manuálne zručných robotníkov, ktorí im na sídlisku kopú kanály.

Neostal takmer nikto, kto by hovoril o nás a za nás:  etnických Rómov, ktorí sme prešli sociálnou integráciou alebo kultúrnou asimiláciou, no napriek tomu vnímame svoj pôvod ako súčasť svojej identity. Ktorí nechceme svoju príslušnosť k rómskej menšine nijak zaprieť. No zároveň nepotrebujeme za každú cenu pôsobiť ako rómski aktivisti či pracovať v rómskom teréne. O nás, ktorí si nechceme vyberať medzi príslušnosťou k majorite a rómskej menšine, pretože sa cítime byť súčasťou oboch.

6 krokov na ceste k rómskemu vlastenectvu

Ak sa však máme vymaniť spod nálepky  jednopercentnej svetlej výnimky, nesmieme si pestovať pocit ublíženosti. A dopustiť, aby to bola zrovna sebaľútosť, ktorá nás bude mobilizovať a motivovať k emancipácii.

V skutočnosti sa netreba spoliehať ani na to, že za nás ktosi prehovorí. Sme to my, každý jeden z nás, kto musí začať hovoriť o sebe.

Na začiatok možno stačí, keď sa prenesieme cez obvyklé mýty a očakávania, ktoré nám podsúva niekto iný:

  1. Starať sa o rómske osady je naše právo, nie morálna povinnosť.

Je super, ak sa aj vy, asimilovaní a integrovaní Rómovia, rozhodnete venovať problémom, ktoré trápia našich bratov a sestry v osadách. Alebo ak sa akýmkoľvek spôsobom rozhodnete podporiť rómsku kultúru.

Odmietnime však, ak sa nám niekto snaží nahovoriť, že je to v prvom rade úloha nás,  integrovaných Rómov, aby sme „si dali na poriadok osady“.  Nie, nemáme nijakú morálnu povinnosť starať sa o osady. Je to naše právo, nie  naša zodpovednosť.  Ani nerómsku učiteľku matematiky neposielame venovať sa liečbe alkoholizmu, len preto, že časť slovenskej populácie s ním má problémy.

  1. Môžeme byť čímkoľvek. Nie len “profesionálnymi Rómami”.

Mamini bratranci boli lekári. Ich otec pracoval ako notár. Teta ako obchodná inšpektorka. Brat vyštudoval aplikovanú informatiku. Mama robila v banke a otec robotníka. Presne takto môže byť profesne pestrá akákoľvek integrovaná rómska rodina.

Nepristupujte na to, že vyštudovaný rómsky lesný inžinier či novinárka musia zákonite skončiť len pri „rómskych témach“, alebo v profesiách, v ktorých sa venujú rómskej komunite. Neštudovali sme na to, aby o našej kariére nakoniec rozhodovala etnická kompetencia. Môžeme byť dobrí a užitoční v akýchkoľvek profesiách, v ktorých nájdeme potešenie a ktorým zasvätíme svoj profesný život.

Platí to aj opačne.  Moji mnohí nerómski kolegovia rozumejú problematike marginalizovaných komunít ďaleko lepšie ako ja, Rómka.  Napokon, aj politická prax potvrdzuje, že najpodstatnejšia kvalifikácia napríklad na splnomocnenca pre rómske komunity vôbec nemusí byť to, že je Róm.

  1. Nenechajme si nahovoriť, že musíme fungovať ako pozitívne vzory pre ľudí z osád. Pretože väčšina z nás nimi nie je a ani byť nemôže.  

V čom by som sa im mohla ponúkať za vzor? V tom, že som mala šťastie a narodila som sa do integrovanej rodiny? Že moju mamu neprepustili v 89-tom z práce, nedeložovali našu rodinu pre dlhodobú stratu príjmu z paneláku a že som bola vychovávaná v sociálnej infraštruktúre majority? Môžem sa porovnávať len s tými, ktorí so mnou stáli na štartovacej čiare.  Rómovia z osád stáli asi tak dva svetelné vesmíry za ňou. Nebolo by to fér porovnávať sa s nimi a núkať sa im za vzor. Ich vzorom môže byť právnik, ktorý vzišiel z osady, nie právnik, ktorý v nej nikdy nežil.

  1. Neobviňujme sa za to, čo sme nespáchali, len preto, že máme s páchateľmi rovnakú etnickú príslušnosť.

Puká mi srdce, keď občas počujem:  „Veď hej, ja som tiež Róm, ale iný, ako tí ostatní“. Nesnažte sa dištancovať od bratov a sestier v osadách, nehovorte, že vám robia hanbu. Hanbu robia tí, ktorí nedokážu pochopiť, že každý človek zodpovedá sám za seba. Nenesieme nijakú kolektívnu vinu za to, ak niekto z osady ukradol zemiaky. Nemáme sa prečo za neho obviňovať a ospravedlňovať.  Ani náš kamarát Neróm sa nám nepríde ospravedlniť,  ak jeho nerómsky sused týra svoju rómsku manželku. Ani sa nebude pred vami cítiť trapne za Braňa Mojseja. Prečo by sa mal. Veď za nič z toho on sám nemôže a nezodpovedá. Samotný fakt, že ma spoločnú etnicitu s niekým, kto je kriminálnik, z neho spolupáchateľa nerobí.

Nikdy nepristúpte na to, že vaša česť a akceptácia zo strany niektorých členov majority bude závislá na tom, ako silno sa dokážete vymedziť voči ostatným Rómom. Ak vás nedokážu prijať takých,  akí ste, ak jedinou vstupenkou do ich sveta je potreba potápať tých najslabších a najbiednejších z nás, potom niet dôvodu stáť o takú akceptáciu.

  1. Nehádžme „gádžov“ do jedného vreca.

Nerobme majorite to, čo sa nám nepáči, ak časť z nej robí nám: nehádžme ich všetkých do jedného vreca. Ani vtedy, ak sme konfrontovaní so stupidnými poznámkami na internete. Ani vtedy, keď nás čašník odmietol obslúžiť,  ak nás vyhnala pacientka zo spoločnej nemocničnej izby alebo ak učiteľka ponížila naše dieťa. V takejto chvíli sa oplatí spomenúť si na všetkých tých „gádžov“, ktorí sú naši priatelia, kolegovia, možno aj manželia a manželky. Na všetkých ostatných Nerómov, ktorých možno ani osobne nepoznáme, no vždy sa nás verejne zastali.  Nedopustime, aby sa náš hnev, frustrácia a pocit bezmocnosti stal motorom pomsty voči tým, ktorí za naše krivdy nemôžu.

  1. Spájajme sa.

Záväzok meniť Slovensko na spravodlivú a úspešnú krajinu je spoločným cieľom a potrebou tak pre majoritu, ako aj pre nás, Rómov. Nechcem, aby sme stáli bokom, ak sa jedného dňa podarí spustiť reštart Slovenska. Navyše, okrem toho, že sme Rómovia, sme aj rodičia, pacienti, podnikatelia, učitelia, študenti. To všetko sú perspektívy, cez ktoré môžeme aj my prispievať k riešeniam užitočným pre všetkých.

Nemusíme kvôli tomu opustiť naše doterajšie životy a vrhnúť sa na prorómsky aktivizmus. Napriek tomu by som si priala, keby sme my, progresívni Rómovia, dokázali vytvoriť občiansku platformu, ktorá poskytne priestor pre spoločné aktivity a diskusie. Aby sme sa spojili nielen pre etnickú spolupatričnosť,  ale najmä v obhajobe spoločných hodnôt. Nemyslím si totiž, že Rómovia, ktorí stoja o liberálne, proeurópske a progresívne smerovanie našej krajiny, predstavujú len “jednopercentnú svetlú výnimku”.

 

Autorka je podpredsedníčka politického hnutia Progresívno Slovensko

Teraz najčítanejšie

Irena Bihariová

Slniečkarka, ľudskoprávna svätuškárka, odborníčka spoza zeleného stola bratislavskej kaviarne, predsedníčka iluminátmi dotovanej organizácie Ľudia proti rasizmu. Ale Rómov som si k sebe domov už zobrala!