John Clare – básnik nespútaný knižnou väzbou

Jana Kantorová-Báliková

Myslím, že sa môžem považovať za šťastného človeka, lebo počas života som mala veľakrát príležitosť robiť to, čo ma teší, prekladať anglofónnu poéziu. Čitateľsky je azda najznámejší môj preklad Havrana od amerického klasika E. A. Poa, ale veľa životnej radosti mi priniesli aj preklady anglických, írskych a škótskych klasikov i niektorých súčasných básnikov. K svojim autorom som sa dostávala rôzne, niekedy išlo aj o tvorivú objednávku, ale väčšinou ma verše jednoducho zaujali a o autoroch som mala vopred isté povedomie vďaka skvelým prednáškam svojej vysokoškolskej pedagogičky Evy Šimečkovej.

S poéziou Johna Clara to bolo trochu inak. Roku 1987 som bola na študijnom pobyte v Londýne a medziiným nám naša lektorka spomenula aj smutný osud básnika Johna Clara (1793 – 1864), ktorého život poznačila psychická choroba. V tamojšom kníhkupectve som si kúpila oxfordské vydanie jeho poézie a mnohé básne ma oslovili hneď, no ešte som sa na ne necítila. A tak som ďalšie tri desaťročia prekladala iných klasikov, ktorí vychádzali knižne najmä vo vydavateľstvách Slovenský spisovateľ, Ikar a Tatran, za čo som všetkým veľmi vďačná. V posledných rokoch mi v Ikare vyšli v krásnej úprave s ilustráciami Ľudovíta Hološku tri knihy – Yeats, Tennyson a Donne.

No teraz som sa vrátila k medzičasom zažltnutej knihe a uvedomila som si, že je ten správny čas na preklad  Clara. Zohnala som si aj ďalšie dve elektronické vydania jeho veršov a všetky básne, ktoré som prekladala, na mňa pôsobili mimoriadne intenzívne, mala som pocit, že tento básnik na mňa čakal a bude to možno aj zavŕšenie mojej prekladateľskej dráhy. Clare mal jednoduchý roľnícky pôvod, školu navštevoval len do svojich 12-rokov, potom už len zarábal na živobytie prácou na poli či neskôr ako pomocná sila v pohostinstve. Učarila mu príroda, no lákal ho aj život kočovníkov a keď mu roku 1820 vyšla prvá básnická zbierka, začal sa stretávať s anglickou umeleckou bohémou. Od narodenia mal slabšiu fyzickú kondíciu a alkohol postupne viedol k úpadku jeho duševného zdravia. Od roku 1837 žil v rôznych psychiatrických zariadeniach. Mnohé jeho básne z tohto obdobia však nejavia znaky duševnej poruchy. Na veršoch z poslednej etapy jeho života je už zjavná. Básne, ktoré som prekladala, som radila chronologicky, od ranných opisov prírody, úvah o živote a sonetov cez prekrásnu báseň o Ježišovi Cudzinec a politicky ladenú báseň o útlaku chudoby a ničení životného prostredia Zoťatému brestu (ktorá je aktuálna aj dnes) až po verše, ktoré sú skutočne „uletené“, no clarovsky neopakovateľné. Najznámejšia je jeho báseň Som (I am).

Keď som mala hotových 880 veršov, obrátila som sa na vydavateľstvo, to však neprejavilo záujem. Spočiatku ma to trochu sklamalo, potom som sa však rozhodla, že už ani nebudem skúšať šťastie u iných vydavateľov, nespútaná Clarova duša jednoducho nemôže zostať zviazaná v knihe. A témy básní sú priveľmi rôznorodé na to, aby oslovili konkrétne zameraných čitateľov, každý si medzi nimi musí nájsť to svoje. Preto som sa pre jeho výber nazvaný Posledný deň piesne rozhodla vytvoriť webovú stránku, nech si každý nájde niečo podľa svojho zamerania a nálady. Jej adresa je https://jana-balikova.netlify.com/  Teším sa na potenciálnych čitateľov. Prekladateľka.