Vo Viedni sa inscenuje najrozsiahlejšia francúzska opera. Účinkujú v nej aj slovenskí speváci

Trójanov napísal Berlioz v roku 1858 na vlastné libreto v piatich dejstvách, v ktorých sa odvíja príbeh obyvateľov Tróje od konca Trójskej vojny, zavŕšenej zničením mesta. Najväčšou inšpiráciou bol pritom skladateľovi Vergíliov epos Aeneida. Opera nie je uvádzaná príliš často, za čo iste zodpovedá najmä fakt, že ide o skutočne výpravné dielo: nechýba balet, zborové scény, početný ansámbel sólistov, rozsiahly orchester. Ústrednou postavou príbehu je veliteľ Aineias, syn bohyne Afrodity, ktorému bohovia predurčia, aby Tróju obnovil. Spoločne s preživšími Trójanmi sa teda vydáva na cestu, ktorej najvýznamnejšou zastávkou je pobyt v Kartágu, kde spoznáva očarujúcu kráľovnú Dido. Dvojica sa zaľúbi, ako to však v antických príbehoch býva, bohovia majú iný plán a Aineias musí Kartágo opustiť. Nešťastná kráľovná svoj osud neznesie a prepichne sa mečom.

Monumentálna opera dlho nebola prevedená v celku. Zvlášť boli uvádzané prvé dve dejstvá, v ktorých skladateľ líči chvíle pred vtiahnutím dreveného koňa do Tróje – dominantnou postavou je v týchto dejstvách veštica Kassandra, ktorá spolu s ďalšími Trójankami spácha na konci druhého dejstva (v rozpore s mytológiou) samovraždu. Tretie až piate dejstvo bolo potom uvádzané pod názvom Trójania v Kartágu. 

Trójania v réžii Davida McVicara, Joyce DiDonato ako Dido a Brandon Jovanovich ako Aineias. Scéna v Kartágu so zmenšeným modelom mesta v pozadí. Foto:Michael Pöhn

Viedenská štátna opera pripravila Trójanov v spolupráci s londýnskym Royal Opera House, milánskym Teatro alla Scala a San Francisco Opera. Škótsky režisér David McVicar vytvoril inscenáciu postavenú skôr tradične, s efektnosťou, ktorá Grand opere prislúcha. Veľmi oceňujem fakt, že dielo plné prepletených vzťahov, na dnešný divácky vkus zdĺhavých baletných scén a občas skôr statickejším vývojom deja režisér sprehľadnil a vystaval tak, aby sa publikum zorientovalo a dokázalo ostať pozorné. V Trójanoch je na prvom mieste bezpochyby hudba, mytologický príbeh je totiž síce zaujímavý, na štyri hodiny čistého času by však bez geniálnej kompozície určite nevystačil. McVicar tento fakt rešpektoval, jeho réžia nepracovala s prehnaným množstvom rekvizít a režijných nápadov, ktoré by dej zaťažovali. Skôr stavil na niekoľko majestátnych prvkov a momentov, celkovo mi jeho réžia v niečom, napríklad v rôznych svetelných, či dymových efektoch, pripomínala až filmový spôsob vyjadrovania. Asi ani raz som nemusela rozmýšľať nad tým, čo chcel niektorým riešením povedať, čo malo symbolizovať – a možno mi to už občas aj chýbalo.

Za najväčšiu prednosť McVicarovho pojatia považujem spôsob, akým vykreslil vzťahy a charaktery hlavných postáv. K tomu samozrejme napomohla aj vynikajúca herecká úroveň predstaviteľov. Moment zobrazovaný na všetkých plagátoch, vtiahnutie obrovského koňa do Tróje, mi síce vyrazil dych, najviac si však predsa len zapamätám niečo celkom iné: obraz, keď v závere zúfalá Dido (Joyce DiDonato) niekoľko minút spieva na absolútne prázdnom pódiu. Chémia medzi jednotlivými protagonistami bola pre mňa tým, čo divadelnú stránku predstavenia povznášalo na špičkovú úroveň. Pri herectve nestačí, ak sa do danej postavy vcíti jej predstaviteľ, pretože jeho presvedčivosť závisí aj od toho, ako sa k nemu dokážu na pódiu správať jeho kolegovia. Myslím, že presne toto v Trójanoch vyšlo. 

Trójsky kôň vytvorený zo zvyškov vojenského materiálu a trosiek tábora obliehateľov mesta. Foto:Michael Pöhn

Scéna, za ktorú zodpovedala Es Devlin, bola pôsobivo vyriešená najmä v prvej časti opery, kedy sa zadná, trochu „industriálne“ pôsobiaca stena (mestské opevnenie) veľmi funkčne využívala okrem iného aj na pohyb účinkujúcich (to sa potom nezmenilo ani v ďalších dejstvách). Celkom dobre vyzerali kulisy, napríklad spomínaný kôň, zostavený z rôznych kovových predmetov, tento nápad by podľa mňa pokojne mohol byť využitý ešte viac. Páčilo sa mi, že Trója a Kartágo boli vizuálne zreteľne odlíšené, hoci oproti vzhľadu scény v prvých dejstvách boli okrové hradby Kartága až triviálne. Kostýmy Moritza Junga boli z môjho pohľadu trochu zvláštne. Dobre pasovali k jednotlivým postavám, podčiarkovali ich postavenie a povahu, pripadalo mi však, ako by sa ich autor nevedel rozhodnúť, z akého obdobia by mali byť. Kým napríklad kostýmy Trójanov pripomínali skôr oblečenie nižších vrstiev z Berliozových čias, Kartáginci boli oblečení celkom autenticky, v dlhých farebných rúchach. Choreografiu zostavila Lynne Page, tanečníci na pódiu predvádzali strhujúce kreácie, prechádzajúce od klasického baletu cez scénický, súčasný tanec a akrobatické kúsky až k scénam, kde zosobňovali napríklad štvanú zver na poľovačke. 

Záverečná scéna s horiacim rímskym vojakom. Foto: Michael Pöhn

Orchester hral pod vedením Alaina Altinoglua podával celý večer skvelý výkon. Interpreti v jame a interpreti na javisku boli vďaka dirigentovi prepojení a orchester bol absolútne rovnocennou zložkou pri vytváraní atmosféry, napätia, emócií. Vďaka ich podaniu jasne vynikla aj Berliozova prepracovaná inštrumentácia. Druhým dôležitým a tiež dobre pripraveným telesom bol zbor Viedenskej štátnej opery, ktorého súčasťou boli aj členovia Slovenského filharmonického zboru. Spoločne zneli veľmi kompaktne, v každej dynamike rovnako presvedčivo. Jediné, čo mi občas na hromadných zborových scénach prekážalo, boli miestami príliš teatrálne gestá. 

Naozajstnou ozdobou viedenských Trójanov boli sólisti, medzi ktorými boli skutočne kvalitní interpreti na svetovej úrovni. V popredí stála najmä dvojica Aineias (v origináli Enée) a Dido, ktorých stvárňovali Brandon Jovanovich a Joyce DiDonato: obaja technicky maximálne suverénni, timbrovo výrazní, tvoriví, istí vo všetkých polohách. Navyše sa na svoje úlohy dokonale hodili, Jovanovich hlasom aj prejavom presne zodpovedal mojej predstave o bojovnom trójskom hrdinovi, DiDonato bola všetkým, čím jej Dido mala byť: zo začiatku rozvážna, láskavá, neskôr vášnivá, ku koncu nekontrolovateľne zmietaná vlastnými citmi. O tom, že je táto mezzosopranistka jednou z najväčších hviezd súčasnosti som nemala pochýb ani pred tým, ako som videla Trójanov. Spôsob, akým spievala a ako ovládala dianie okolo seba ma však aj tak úplne ohromil. Navyše, ako som už spomenula, speváci spolu fungovali na javisku vynikajúco. Okrem Jovanovicha s DiDonato skvele komunikovala aj mladá Margarita Gričkova, ktorá predstavovala Didoninu sestru Annu: s kráľovnou kontrastovala ako romantickejšia, mladá dievčina a veľmi zaujala svojou tmavšou, zamatovou farbou hlasu. 

Joyce DiDonato ako kráľovná Dido. Foto:Michael Pöhn

Dôležitou postavou príbehu, respektíve jeho prvej časti, je veštkyňa Kassandra, ktorej proroctvá o skaze ríše obyvatelia Tróje ignorujú. Anna Caterina Antonacci sa v role tejto výraznej, excentrickej ženy očividne cítila dobre, bez problémov vystavala dlhé plochy, v ktorých Kassandra s nepokojom hovorí o zániku Tróje ale aj o láske k Chorébovi, ktorého stvárňoval český basbarytón Adam Plachetka. Viem si možno predstaviť aj ešte sugestívnejšiu predstaviteľku, ktorá by vo vysokých polohách pôsobila pevnejšie a naliehavejšie, aj Antonacci však bola v kľúčových momentoch dostatočne strhujúca. Najmä záver prvej časti, v ktorom spolu s ďalšími ženami umiera bol mrazivý a zvláštne nabitý niečím, čo by sme dnes možno popísali anglickým termínom „women power“.

Baletné scény sú dominantnou súčasťou produkcie. Foto:Michael Pöhn

Plachetka jej, ako Kassandrin snúbenec, dobre sekundoval, spieval s istotou a ľahkosťou, ktorými len potvrdil, že ho k umelcom najvyššieho rangu možno zaradiť celkom oprávnene. Osobne sa mi spevák páči skôr v stredných a vyšších polohách a práve tie mohol v Trójanoch dobre využiť. Z ďalších postáv ma zaujal napríklad zvučný Jongmin Park v úlohe Narbala, spomenúť určite treba aj mladého Slováka Petra Kellnera, ktorý sa predstavil v úlohe Panthéea. 

Trójania vo Viedenskej „Staatske“ sú pozoruhodným počinom aj v zmysle vzťahu k divákovi. Jedna vec je, že napriek tomu, že inscenácia od publika vyžaduje päť hodín strávených v opere sú všetky predstavenia v podstate vypredané (a to vrátane miest na státie!). To by sa ešte dalo pripísať zvedavosti publika, veď táto opera bola vo Viedni naposledy uvedená pred štyridsiatimi rokmi. Obdivuhodnejšie však je, že sa obecenstvo celú náročnú operu vydržalo so živým záujmom sústrediť. Efektná výprava, samozrejme v spojení s výnimočnými interpretmi, je teda pravdepodobne stále kombináciou, ktorá na operné publikum zaberá najviac. 

Lucia Maloveská

Diskusia k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix

***

Veľkosť produkcie sa zvykne merať podľa počtu kontajnerov, do ktorých sa zmestí. Bežná inscenácia potrebuje päť až šesť kontajnerov, balet asi tri, Trójania sa nevošli ani do pätnástich. Keď aktuálnu inscenáciu Trójanov najskôr uviedli v Londýne, uviedli že táto inscenácia je najväčšou produkciou, aká sa kedy v Covent Garden hrala (s výnimkou Wagnerovho Prsteňa – čo sú ale štyri opery dohromady).

Ďalšie informácie o Trójanoch TU: