O krajine v ktorej som nikdy nežil, ale navždy bude mojím domovom.

Dnes sa deje niečo tak výnimočné a zároveň fascinujúce, že si to vie málokto plne predstaviť. Presne pred sto rokmi bola vyhlásená prvá Československá republika. Ľudia s jasotom strhávali symboly habsburgskej monarchie a vítali novú krajinu.

Nepopierateľné zásluhy za vznik nového štátu v srdci Európy nesú československí legionári, ktorí nebojácne bojovali počas 1. svetovej vojny, za vtedy stále neexistujúcu krajinu, na východnom aj západnom fronte. Stali sa obávanou zložkou spojeneckých síl a ich plná sila a odhodlanie sa prejavili počas vzbury Československých légií v Rusku v čase prebiehajúcej občianskej vojny medzi “Bielymi” a “Červenými”. Čechoslováci sa nenechali zastrašiť vyhrážkami veliteľa červenej armády, Leona Trotského a odmietli sa vzdať do rúk boľševikov. Niekoľko tisíc legionárov tak dokázalo obsadiť takmer celú Transsibírsku magistrálu a spravovať takmer dve tretiny Ruska. Títo odvážny muži neskôr úspešne pomáhali v obrane novovzniknutého štátu a jeho hraníc.

Československo, maják slobody a demokracie uprostred mora autoritatívnych režimov. Aj keď vznik nového štátu nebol jednoduchý a bol sprevádzaný tvrdými bojmi o vlastnú suverenitu, čoskoro sa stal jedným z najprogresívnejších na svete. Československo bolo jednou z prvých krajín, kde boli ženy zrovnoprávnené s mužmi! Naša krajina sa stala vzorom pre mnoho západných demokracií. Medzivojnové Československo bolo taktiež jednou z najsilnejších ekonomík na svete, jeho priemysel bol vychýrený svojou kvalitou po celom svete.

Táto prosperita bohužiaľ vytvorila pomyselný terč na čele nášho národa. Československý priemysel bol hlavným dôvodom, prečo si na našu krajinu urobil zálusk Hitler. Pre predstavu, v roku 1938 takmer 52% všetkých vyrobených zbraní na svete pochádzalo z Československa. Jeho obsadením získalo Nemecko arzenál na vedenie Hitlerovej vojny.

Aj počas Druhej svetovej vojny Čechoslováci ukázali, že si svoju štátnosť a slobodu zaslúžia (!), za svoj (vtedy neexistujúci) štát bojovali vo všetkých kútoch zemegule, vo vzduchu, na zemi ba aj na mori. Domáci odboj bol jeden z najúspešnejších na svete, čo sa prejavilo aj v úspešnom atentáte na druhého muža Ríše, Reinharda Heydricha, Pražského kata. A konečne aj v jednom z najdôležitejších okamihoch našej histórie: Slovenskom národnom povstaní.

Po krutej vojne sa Československo opäť raz dostalo na mapu sveta a takmer hneď si naň začala robiť zálusk nová veľmoc, Sovietský zväz. V 48. roku sa po Sovietskom nátlaku dostala k moci v Československu komunistická strana a takmer okamžite začala so svojou špinavou prácou. Komunistické Československo sa stalo smutnou karikatúrou svojej prvo-republikovej verzie. Kedysi chrám demokracie bol ničený z vnútra, obmedzovaním slobody tlače, volebného práva a nakoniec krvavými čistkami a justičnými vraždami.

Aj napriek tvrdému tlaku komunistického režimu a jeho zvrátenému pokusu prepísať dejiny nášho národa, odkaz jeho zakladateľov, Masaryka, Štefánika, Beneša a Hodžu neumrel. Prvý krát aj keď len na krátky okamih sa opäť objavil v 68. roku. Vtedy keď ho síce naši “spojenci” tvrdo potlačili, plameň nádeje však zahorel v srdciach mnohých a už nikdy ho nemohli vyhrážky ani násilie zahasiť. Trvalo ďalších 20 rokov pokým sa plamienok rozhorel v požiar a začal sa písať ďalší veľký moment Československej histórie, prišli roky 88-89 a s nimi odvaha bojovať za štát, ktorý mnohí poznali už len z rozprávania rodičov a prarodičov, slobodné, demokratické Československo. Bolo to niekoľko ťažkých, mrazivých a bolestivých dní a nocí, ale Česi a Slováci opäť raz ukázali svoju vôľu a odhodlanie žiť v slobodnej krajine.

A potom prišiel posledný deň v histórií Československa 31. december 1992. Dôkaz neuveriteľného odhodlania Čechoslovákov, žiť v miery a priateľstve. Moment, ktorý v histórií ľudstva nemá obdoby, jedna krajina dvoch národov sa dobrovoľne a slobodne rozhodla zaniknúť, bez bojov… Bratsky…

Aj keď sa na niekoľko krátkych okamihov Česko a Slovensko vydali rôznymi smermi, ich priateľské puto sa nepretrhlo a história ich doviedla k spoločnej budúcnosti. Od roku 2004 sú obidva národy opäť raz členmi skupiny najslobodnejších a najprosperujúcejších krajín sveta.

Toto všetko je dôvodom na dnešný jedinečný moment, keď dva národy, v dvoch samostatných štátoch si uctievajú spoločnú históriu a krajinu, ktorá ich stvorila a sformovala do dnešnej podoby. Niečo, tak jedinečné, že si to málokto na svete dokáže predstaviť. Veď, len si predstavte, že by zaviala Srbská vlajka nad Kosovským národným múzeom alebo naopak.

Pretože presne toto sa práve dnes deje v Prahe, kde je pri novootvorenej historickej budove národného múzea vyvesená aj Slovenská zástava. Preto mám pocit, že ľudia na Václavskom námestí, nemávajú iba Českou vlajkou… V tomto pocite ma utvrdili aj desaťtisíce ľudí, s ktorými som spoločne na Staromestskom námestí mohol spievať pôvodnú Československú hymnu.

Taktiež nepovažujem za náhodu, že anketu na “píseň století” vyhrala Modlitba pro Martu, stelesnenie jednej túžby dvoch národov, túžby po slobode.

Celý môj život je veľmi úzko, až bytostne, spiaty s touto krajinou. Moja mama pochádza zo Sliezska a môj otec je Slovák, spoznali sa počas štúdií v Žiline. Som jedným z mnoho detí, ktoré za svoj život vďačia práve spoločnému štátu Čechov a Slovákov. A fakt, že som sa mohol narodiť v kultúrnom centre Slovákov, Martine, a v roku stého výročia vzniku ČSR začať študovať v Prahe považujem už iba za symbol môjho vzťahu k tejto krajine, ktorá už síce neexistuje ale nikdy úplne neumrela. Zhodou okolností sa stalo, že práve tento rok som si obnovil české občianstvo a tak sa stal jedným z posledných občanov krajiny, v ktorej som nikdy nežil ale navždy jej budem hovoriť domov.