Denník N

Vznik ČSR. III. Diel – Masaryk, Beneš, Štefánik

Tretí diel epickej ságy o diplomatickom tlaku na vznik ČSR podporovaného bojaschopnými a disciplinovanými jednotkami čs. légií organizvanými M.R. Štefánikom.

Pokračujeme tam kde sme skončili s II. dielom. Začiatkom roka 1916 prišiel TGM z Londýna do Paríža. Program jeho pobytu pripravili po predchádzajúcich poradách s ním Beneš v spolupráci s Milanom Rastislavom Štefánikom. M.R. Štefánik bol v tej dobe už váženým občanom Francúzska, kde od skončení štúdií v Prahe pracoval ako hvezdár. Po vypuknutí vojny sa dobrovoľne prihlásil do armády k francúzskemu letectvu, maršal Foch ho poveril organizáciou vojenskej meteorologickej služby. S Masarykom sa Štefánik poznal od svojich študentských čias v Prahe a mal ho ako svojho profesora veľmi rád. Preto bez váhania prijal možnosť bojovať s ním za slobodu Slovákov a Čechov. Štefánik mal vplyvné známosti a Masarykovi dohodol stretnutie s predsedom vlády a zároveň ministrom zahraničných vecí Francúzska Briandom.

TGM na stretnutie prišiel presvedčený, že po porážke Nemecka a Rakúsko-Uhorska musí byť stredná a juhovýchodná Európa reorganizovaná. Rakúsko-Uhorsko bolo dobrovoľným a ochotným spojencom Nemecka vo výbojnej politike (os Berlín-Bagdad) a táto politika vrhla Rakúsko-Uhorsko do vojny proti Rusom a Srbom, pričom tieto národy ani ich západní spojenci si vojnu nepriali. Už od roku 1867 bola Rakúsko-Uhorská politika v rozpore so záujmami Rakúskom ovládaných národov. Oslobodenie Čechov, Juhoslovanov, Slovákov, Rumunov (…) bolo preto v súlade s prirodzenými záujmami Anglicka, Francúzska a ich spojencov. Akonáhle Nemecko nebude môcť využívať Rakúsko-Uhorsko, bude odlúčené aj od Balkánu a Malej Ázie a tým pádom bude západná Európa zbavená nebezpečia pruského militarizmu. TGM preto dôvodil Briandovi, že je nevyhnutné Rakúsko-Uhorsko rozbiť a jeho národy, ktoré boli doteraz utláčané, oslobodiť. Podobné ciele do tej doby Spojenci neprejaviili. Zavážil ale aj fakt, že TGM predstavil pozitívny program po vojne. Vojna nebola a nemala byť krížovým ťažením proti jej pôvodcom. Ak bol pan-germanizmus svojou podstatou poprením myšlienky samostatnosti a slobody malých národov a štátov, Spojenci sa mali v súlade s chodom dejín postaviť proti plánu vše-nemeckej strednej Európy a presadiť plán Strednej Európy slobodných národov. Briand podstatu tohto plánu pochopil a prisľúbil ho podporovať.

V Paríži TGM zotrval niekoľko týždňov a spoločne s Benešom, Štefánikom a poslancom Josefom Durichom vytvorili Československú národnú radu, vrcholný orgán československého zahraničného odboja. Masaryk sa stal predsedom, Beneš generálnym sekretárom a Štefánik zastupoval Slovákov.

V roku 1917 zasiahli do vývoja vojny dramaticky dve ruské revolúcie, februárová a novembrová. Tú prvú TGM privítal, očakával že prinesie Rusko poriadok a víťažstvo a posilní zväzok štátov Dohody vo vojne proti Centrálnym mocnostiam. Po vojne tak bude môcť slobodné Rusko tvoriť spolu s Francúzskom a Anglickom „svetovú“ politiku v duchu demokratického pretvárania sveta. Želanie však bolo zjavne otcom myšlienky. Vypuknutia ďalšej revolúcie sa obával hneď po vypuknutí tej prvej a pýtal sa sám seba, aký vplyv to bude mať na ďalší vývoj vojny? Tieto starosti spôsobili, že sa takmer okamžite vydal do Ruska, kde chcel byť v epicentre udalostí a priamo na mieste pracovať aj ako znalec ruských pomerov. Pôvodne išiel na pár týždňov, nakoniec ostal takmer 10 mesiacov.

Podstatnú časť energie v Rusku venoval výstavbe československej zahraničnej armády, légií. V máji v Petrograde k tomu predniesol nosný prejav na schôdzi krajanského Československého spolku. Chcel čo najväčšie československé vojsko, ktoré malo svetu ukázať, že československý národ to s bojom proti Rakúsko-Uhorsku myslí vážne. Zároveň chcel, aby sa tamojší Češi a Slováci nemiešali do ruských pomerov. Nechcel, aby sa naše vojsko využívalo k tomu aby sa robil niekde poriadok. To nech si Rusi riešia sami. Nebol to egoizmus, ale rozumná taktika daná pomermi. Toto sa samozrejme ruskému cárovi veľmi nepáčilo, ale po jeho páde už bola situácia lepšia. A po bitke pri Zborove sa Légie vyznamenali v boji proti rakúskouhorskej amráde a ich povesť pomáhala k tomu, že do konca roka 1917 bolo v Légiách 40 tis. mužov.

Uzavretie Brest-litovského mieru (ktorý presadzovali boľševici a ktorý namiesto mieru pre Rusko priniesol platby okupantom a predĺženie vojny) spôsobilo v Rusku chaos (ekonomický aj politický) a to vytváralo fatálnu situáciu pre Légie. Boli budované pre to, aby popri ruskej armáde bojovali proti Rakúsko-Uhorsku a Nemecku. Čo ale v čase „mieru“? TGM preto rokoval s Francúzmi a zariadil, aby boli Légie formálne pod francúzskym velením. Rusi a Ukrajinci sa ale stále snažili získať Légie na svoju stranu v prebiehajúcej občianskej vojne. To by bol ale sebevražedný krok. TGM jednoznačne presadzoval neutralitu. Rozhodne nechcel prelievať ruskú krv.

Začiatkom roka 1918 sa TGM vydal vlakom z Moskvy, v sanitárnom vozni III. Triedy po Sibírskej magistrále cez Japonsko a Tichý oceán do Ameriky. Ešte v Tokiu ho požiadal americký vyslanec Morris, na základe pokynov z Washingtonu, aby spracoval informácie o stave Ruska pre prezidenta Wilsona. TGM mu dôverné memorandum spracoval do týždňa. Americký prezident tak získal informácie od znalca ruských pomerov a vďaka TGM sa pomerne dobre zorientoval v situácii.

TGM vnímal, že vo svetovej vojne stoja proti sebe mocnosti stredovekého teokratického monarchizmu, absolutizmu nedemokratického a nenárodného A štáty konštitučné, demokratické a republikánske, uznávajúce právo všetkých národov, nielen veľkých, ale aj malých, na štátnu samostatnosť. A USA TGM vnímal ako prvú veľkú demokraciu – republiku, ktorá organizovala politickú slobodu svojich občanov na základe cirkevnej a náboženskej slobody. Tým sa stala vzorom revolučnému Francúzsku a európskej demokracii vôbec. Proti sebe boli idea pruská a americká, bol to boj svetla a tmy, práva a násilia, stredoveku a pokroku, minulosti a budúcnosti. Proti nemeckej nacionálnej idey Strednej Európy, kde mal byť svet ovládaný a vykorisťovaný nacionálnym a dynastickým Nemeckom staval TGM ideu „amerikanizácie“ založenej na viere v princípy slobody a rovnosti, v princípy humanitné a zjednotenej organizácie všetkého človečenstva. Amerika vstúpila do vojny s demokratickým ideálom bojovať nie pre výboj ale pre princíp.

TGM mal od Ameriky a jej prezidenta veľké očakávania, ale nebola to lacná viera v mesiášstvo kohokoľvek a kdekoľvek. Bol si vedomý, že posledným a najspoľahlivejším garantom povojnového života v mieri a demokracii mali byť v poslednej inštancii ľudia, samy národy. Národy rozhodnuté v slobode a demokracii nie len žiť, ale pre ne náležite pracovať a v prípade potreby aj bojovať.

Pri všetkej úcte a rešpekte k Wilsonovi, TGM mu prišiel okrem vykladania ruských pomerov zároveň predkladať svoje nie-úplne-samozrejmé názory na riešenie rôznych otázok na starom kontinente. Spojenci aj Wilson mali vypracovaný demokratický politický program, ale nie všetky podrobnosti už boli dotiahnuté. A medzi „podrobnosti“ patrilo aj to, čo s Rakúsko-uhorskom po vojne. TGM presadzoval jeho rozčlenenie na samostatné štáty. Hovoril o tom vo Francúzsku, Anglicku, legionárom. Wilson takto nepremýšľal ešte ani na jar 1918. Ale zároveň počítal s Masarykom ako znalcom európskych a ruských pomerov, čo pre nich znamenalo cenné informácie. A pre Masaryka veľký vplyv.

TGM mal v USA veľmi dobré prijatie, tak ako ho vo Francúzsku nakontaktovali Štefánik a Beneš, v USA to zorganizoval Charles Crane, ktorý Masaryka do USA pozval už roku 1901 a bol jeho veľkým fanúšikom. Poznal každého, vrátane prezidenta. Jeho syn bol tajomníkom ministra zahraničia USA, Lansinga. Ďalším mužom, ktorý sa významne zaslúžil o zdar Masarykovho vstupu na americkú politickú scén bol Emanuel Voska, rodák z Kutnej Hory. S ním Masaryk spolupracoval od začiatku vojny a posielal po ňom správy politickým priateľom v Londýne a Amerike. Americkí židia podporovali československú vec tiež, boli medzi nimi vplyvní ľudia z tlače. Nezabudli totiž TGM, ako sa napriek verejnému podporu zastal Leopolda Hilsnera v kauze Hilsneriáda z roku 1899. Všemožná podpora a kontakty by TGM však boli na nič, keby nemal čo povedať. Masaryk či už pri stretnutiach, alebo rozhovoroch pre médiá opakoval, že rozčlenenie Rakúsko-Uhorska je podmienka víťazstva Spojencov vo vojne a prostriedkom k tomu je uznanie práva stredoeurópskych národov na samostatnosť. TGM si stále myslel, že spojenci dosah tejto kľúčovej otázky dosiaľ nechápali. Rozbiť politicky Rakúsko znamenalo spečatiť aj osud Nemecka ako hlavnej výbojnej mocnosti a vinníka vojny. Už len verejné prehlásenie Spojencov, že sú rozhodnutí rakúsko-uhorskú ríšu nie len vojensky poraziť, ale aj rozčleniť, by bolo najväčšou ranou, ktorú bolo možné vláde vo Viedni zasadiť.

Svoje názory Masaryk vtelil aj do memorandna, ktoré išlo štátnemu departmentu a preto ho určite dostal aj prezident Wilson. Ten pozval Masaryka, aby sa 19. júla 1918 zastavil v Bielom dome. Masaryk bol dobre pripravený, preštudoval si Wilsonove spisy, študoval jeho reči a činnosť. Preto dobre rozumel jeho svetu. Považoval ho za slušného demokrata a človeka, ktorého je možné pre dobrú vec získať dobrými argumentmi. Stretnutie trvalo 45 minút a debatovali o možnej proti-nemeckej interevencii v Rusku a preprave čs. légií z Ruska na francúzsky front. Prvý bol bola skôr konzultácia prezidenta s dobre informovaným človekom (Masaryk si myslel, že nemá zmysel presúvať vojenskú silu na východ, keď sa vojna rozhodne na talianskom fronte). Prezident bol spokojný, dostal veľa informácií a v rámci tejto debaty mu Masaryk prezentoval svoje názory. Masaryk tak dosiahol, že prezident a minister zahraničia prijímali krok za krokom československý vojnový program.

V rámci druhého bodu žiadal Masaryk o logistickú pomoci pri transporte légií preč z Ruska, pretože po druhej revolúcii v Rusku sa časť spojencov opäť hrala s myšlienkou použitia légií na intervenciu v Rusku, čo rozhodne nebolo v československom záujme. Légie mali bojovať proti Nemecku za Spojencov a nie robiť upratovacie práce v Rusku, ktoré bolo jedným zo Spojencov proti centrálnym mocnostiam, hoci toho času v separátnom mieri. Začiatkom augusta USA verejne oznámilo, že poskytne vojenskú a hmotnú pomoc pri transporte légií na západ Európy. Masaryk dojatý ďakoval Wilsonovi v liste. TGM ostal v USA podstatne dlhšie ako plánoval. Okrem toho, že po vstupe USA do vojny v roku 1917 rástla politická váha prezidenta Wilsona, zároveň rástol vplyv Masaryka. Keďže Beneš a Štefánik pracovali v západnej Európe v zhode s TGM a Légie v Rusku chaotickú situáciu ako tak zvládali, mohol sa Masaryk sústrediť na lobovanie za československú vec u najvplyvnejšieho hráča.

Na konci augusta 1918 po predchádzajúcich rozhovoroch s ministrom zahraničných vecí USA odoslal rozsiahle memorandum ministerstvu zahraničných vecí. V desiatich bodoch opäť poukazoval na historickú nutnosť rozčlenenia Rakúsko-Uhorska ako stredovekej dynastie a nástroja pan-germanizmu. Dovolával sa pritom i zásad americkej demokracie. Ak je oslobodenie ľudstva, vláda ľudu, ľuďom, pre ľud, rovnosť národov veľkých i malých demokratickou bázou modernej spoločnosti, tak je Rakúsko-Uhorsko odsúdené. Sám nemecký cisár Villiam II. povedal, že táto vojna má rozhodnúť medzi americkými a nemeckými ideálmi. V tomto širšom kontexte potom zdôvodňoval aj oprávnenosť vzniku samostatného československého štátu. Okrem toho, že na území Česka aj Slovenska tu bol spontánny odboj od začiatku vojny, je tu ďalšia vec. Česi stoja pevne na báze svojich historických práv na úplnú nezávislosť. Český národ si zvolil Habsburgovcov na svoj trón, české zeme neboli Rakúskom dobité. Sú nezávislé, hoci sa rakúski Nemci či Maďari pod velením Berslína snažia o zbavenie ich práv. S odvolaním sa na vyhlásenie Československej národnej rady z roku 1915, považuje Habsburgovcov zosadených z trónu. Zvolili sme si ich na trón, máme práve túto zmluvu vypovedať. Ich protičeské snahy a ich vina za túto vojnu je hlavným dôvodom tejto výpovede, sú prekážkou zdravého vývoja Európy.

TGM v závere Memoranda pritvrdil. USA mali oficiálne uznať Československú národu radu a jej vojsko. S odvolaním sa na Wilsonove prejavy z roku 1917 uzavieral, že Amerika a Európa si majú vybrať medzi potlačovanými národmi a medzi degradovanou stredovekou dynastiou zakrývajúcou svoje zločiny svätokrádežným nárokom, že je bytosť vyvolenou za nástroj boží. TGM končil memorandum slovami: „Boh není Rakoušan!“

Začiatkom septembra USA oficiálne uznala Československú národu radu. Čecho-Slováci sledujúci v tejto vojne cieľ nezávislosti, zverili zvrchovanú politickú autoritu tomuto orgánu, vláda USA uznáva, že existuje vojnový stav medzi takto organizovanými Čecho-Slovákmi a Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom. Vláda USA uznáva, že táto vláda je náležitá autorita schopná riadiť vojenské a politické náležitosti Čecho-Slovákov a je pripravená nadviazať formálne vzťahy s takto uznanou de facto vládou za účelom vedenia vojny proti spoločnému nepriateľovi, Nemeckému a Rakúsko-uhorskému cisárstvu. Masaryk mohol odteraz vystupovať ako oficiálny predstaviteľ česko-slovenskej vlády. Zároveň pripravoval dokument, ktorý mal vyjadrovať túžbu a programové ciele Čechov a Slovákov v samostatnom štáte. Teda formálne vyhlásenie nezávislosti. To podpisovali aj Beneš a Masaryk, 18. septembra 1918. Prezident Wilson ocenil statočnosť čs. légií: „Nepoznám v histórii príklad, aby sa takto chatrne vyzbrojená armáda správala takto statočne.“ Táto poklona smerovala hlavne k M.R. Štefánikovi, ktorý aktívne organizoval vznik čs. légií. Jeho organizačné úsilie videlo k vytvoreniu disciplinovaných  a akcieschopných jednotiek, ktoré sa stáli pádnym argumentom v Masarykovej diplomacii pri rokovaní o vzniku nového štátu.

Ešte predtým však musel TGM okrem zjednocovania českých síl v boji za nezávislosť zjednocovať aj slovenský tábor, ktorý rozhodne nemal na česko-slovenský štát jednotný názor. Preto bola ešte v máji podpísaná Pittsburská dohoda, ktorá podporovala program spojenia Čechov a Slovákov, pričom Slovensko malo mať vlastnú administratívu, snem a súdy. Slovenčina mala byť úradným jazykom v škole, na úrade a verejnom živote vôbec. Podrobné ustanovenia už mali riešiť zvolení politici v oslobodenom štáte. Táto dohoda (nie zmluva) mala upokojiť malú slovenskú frakciu túžiacu po úplnej nezávislosti Slovenska. Túto dohodu podpísali (až na dvoch českých občanov) občania USA českého a slovenského pôvodu a mala viac menej formálny význam. Občania USA nemohli dohodnúť, čo sa bude diať po vzniku republiky, ktorá ešte ani nebola vyhlásená. Mohli sa ale poriadne rozhádať a celú snahu zhatiť. Túto dohodu potom vytiahli o desaťročia neskôr slovenskí „národovci“ a pokladali ju za dôkaz, že Česi porušili nejaký sľub.

Tak či onak, v októbri 1918 bolo všetko na dobrej ceste, aby s koncom Prvej svetovej vojny vznikla Československá republika. Táto bola vyhlásená 28. októbra 1918 Národným výborom v Prahe. Vôľu žiť s Čechmi v spoločnom štáte deklarovala o dva dni neskôr aj Slovenská národná rada, ktorá o vyhlásení ČSR v Prahe vôbec nevedela.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Tomáš Mikulík

Som slušný človek s veľkou hubou :) (dovolil som si citovať klasika).