Denník N

Zápas politiky nevyhnutnosti a politiky večnosti nás môže vtiahnuť do neslobody

Už predslov knihy Timothyho Snydera (Cesta do neslobody) by mohol byť učebnicovou kapitolou dejín 21. storočia. Americký historik sa od úvodu zarezáva do súčasnosti ako chirurgická píla. Kto je v dlhodobej ahistorickej a postfaktickej anestézii, pre toho bude čítanie tejto knihy úplne bezbolestné, tí ostatní sa budú musieť vyrovnať s bolestivou pooperačnou traumou.

V stave hybernácie sú za ostatné roky nielen mnohí európski a americkí voliči, ale aj vykonávatelia politík. Snyder tvrdí, že na vine je najmä to, ako pristupujem k súčasnosti. Vnímame ju totižto izolovane od historických súvislostí. Jeho kniha chce byť návodom ako znovu ovládnuť prítomnosť, ktorá je súčasťou historického času a pomôcť tak politike, aby opäť získala cit pre dejinné súvislosti.

Absenciu tejto kľúčovej kompetencie vo výbave euro-amerických politikov a lídrov si podľa autora všimlo aj Rusko. Tento náš hendikep okamžite aj využilo a rozhodlo sa pre priamu konfrontáciu s EÚ. Odmietlo ju ako úpadkovú a nepriateľskú, pretože jej úspech mohol Rusov priviesť na myšlienku, že niekdajšie impériá sa môžu zmeniť na blahobytné demokracie.

To nebolo v záujme ruského establišmentu, pretože „Rusko nedisponovalo nijakou rozumnou zásadou nástupníctva a budúcnosť ruského štátu ostávala neistá, nič z toho však nebolo možné povedať nahlas. Putin dokázal štát kontrolovať, ale nedokázal ho reformovať. Miesto vnútornej politiky musela zaujať zahraničná politika a diplomacia sa musela namiesto bezpečnosti zamerať na kultúru.

V skutočnosti to znamenalo exportovať ruský chaos a pritom hovoriť o ruskom poriadku, podporovať dezintegráciu v mene integrácie. Keď Putina v máji 2012 inaugurovali ako nového prezidenta, označil Euráziu za nástroj na rozpustenie EÚ a zjednodušenie svetového poriadku, aby mohli ríše súperiť o nové územia. Čiernu dieru uprostred jeho systému nemá čím zaplniť, môže však do svojho vnútra vťahovať susedov“.

Európska únia má totižto v tejto súvislosti dve slabosti. Oslabujú ju jej demokratické cnosti a tiež slabosť inštitúcií jej východoeurópskych členov. Keďže je založenou na konsenze, je veľmi zraniteľná voči kapaniam zameraným na rozdúchavanie vášní. Demokratické princípy, ktoré ju ku všetkej cti zdobia, sú však zároveň jej slabinou, pretože legitimujú aj politické zoskupenia, ktoré ju oslabujú.

Práve tohto fenoménu sa chopila putinovská ruská politika. Ruská snaha ochromiť EÚ nadobudla niekoľko vzájomne prepojených podôb: „nábor európskych lídrov a strán, ktoré by zastupovali ruský záujem na európskej dezintegrácii; digitálny a televízny prienik do verejného diskurzu zameraný na šírenie nedôvery v EÚ; verbovanie extrémnych nacionalistov a fašistov ochotných propagovať Euráziu a podpora separatizmu každého druhu“.

Dnes už skutočne nie je neuveriteľným faktom, že ruské trolie farmy, ruské média a vládne spravodajské agentúry dokázali zahltiť Európu falošnými správami, a že úmyselne krivia realitu. Ruský systém v tomto prípade výdatne využíva aj druhú slabosť rozšírenej únie, a to nekonzistentnosť inštitúcií jej novoprijatých členských krajín.

Tento problém je následkom komplexu omylov po páde železnej opony. Západ vtedy podľahol mylnej predstave, že trh samotný vyrieši zaostávanie postkomunstického priestoru a stvorí aj jeho inštitúcie a vládu zákona. Opak bol pravdou. Preukázalo sa to nielen v prípade ZSSR, ale aj v ostaných krajinách východnej Európy.

Trh totižto môže fungovať iba vďaka inštitúciám. Slabé a nezrelé inštitúcie sú tak vo východnej Európe neustále v ohrození a Rusko to v plnom rozsahu využíva. Imperialisticky vzmáhajúce sa Rusko sa snaží tieto krajiny presviedčať, často cukrom a bičom, aby sa zriekli vlastných inštitúcii a dejín. Je presvedčené, že ak sa Rusko nemôže stať súčasťou Západu, lebo v podstate o to ani nestojí, tak sa jeho západní susedia môžu (musia) stať súčasťou ruského sveta.

Rusko sa o tento veľmocenský vplyv snaží už niekoľko rokov. Vpád na Ukrajinu bol už len ostrým testom pre EÚ a USA, či sú skutočne schopné odlíšiť realitu od fikcie. Je to zápas politiky nevyhnutnosti a politiky večnosti. „Režim večnosti Vladimíra Putina predstavuje výzvu na politické cnosti: odmietol zásadu nástupníctva v Rusku, napadol integráciu v Európe, vtrhol do Ukrajiny, aby zabránil vzniku nových politických foriem“.

Podľa Snydera jeho najambicióznejšou kampaňou je kybernetická vojna zameraná na ochromenie Spojených štátov amerických, čoho prejavom je už aj zásah do amerických prezidentských volieb. Ak chce čitateľ pochopiť, čomu vlastne zo strany Ruska čelíme, teda minimálne vo východnej Európe, tak je podľa mňa Snyderova kniha jedným z najzásadnejších textov o súčasnosti.

Robil som si počas čítania poznámky a pristihoval som sa pri tom, že by som vlastne spoznámkoval celú knihu, vetu po vete. Nie je to následkom nejakej mojej rusofóbie, pretože tou skutočne netrpím. Snyderov text priťahuje svojou kompaktnosťou a erudíciou. Znalosť faktov podčiarkuje aj bohatý poznámkový aparát, čo je mimochodom jeden z najzásadnejších nástrojov na boj s tzv. fake news.

 

Timothy Snyder: Cesta do neslobody (Rusko, Európa, Amerika), Premedia 2018, Preklad: Igor Slobodník

Teraz najčítanejšie