Tieň jaguára
Nikto na nikoho nekričí, nikto sa neháda, nebije. Všetci spolupracujú, deti pomáhajú alebo sa hrajú. Je to raj na Zemi? Utópia? Je to kmeň Hodi, žijúci hlboko v horách amazonských pralesov.
Dostal sa k nim Becko. Stretol ich náhodou na brehoch Amazonky a dohodol sa s nimi, že o rok sa stretnú na tom istom mieste. Prišli. A Pavol Barabáš o tom stretnutí natočil krásny film.
Medzi štyrmi kamarátmi je aj Čech Jan Dungel, ktorý úchvatne maľuje amazonskú prírodu, vtáky, zvieratá. Hovorí, že prales vás najskôr vystraší, máte pocit, že niečo musíte robiť, byť aktívny, ale nefunguje to. Potom si sadnete a len tak sedíte, počúvate zvuky pralesa. Zrazu sa pri vás plazí had, prebehne opica. Začne to fungovať.
Cesta je veľmi namáhavá. Pádlovanie niekoľko dní proti prúdu. Aj preto sa k indiánom nikto nedostane. Kvôli rieke a nepreniknuteľným horám. Becko hovorí, že najťažšie je vytrvať, nevzdať to.
Na brehu rieky vidia jaguára. Sedí, zdvihne sa a pomaly sa stratí v pralese. Je to vzácny okamih. Jan Dungel chodí do Amazónie už 25 rokov, ale jaguára vidí prvýkrát.
Indiáni ich čakajú pri rieke. Sú veľmi priateľskí. Vedú ich strastiplnou cestou cez prales k svojmu kmeňu. Z džungle sa vynorí domorodá dedinka s veľkými domami. Všade je plno detí. Malé deti matky nosia a dojčia. Jan hovorí, že za celú dobu nikoho nevidel, že by okríkol dieťa, zvýšil hlas, nahneval sa. Žijú ako spoločenstvo. Spolu viaria. Jedlo sa rozdeľuje medzi všetkých. Večer tancujú, spievajú a hrajú akési divadlo. Napodobňujú zvieratá a deti so smiechom pred nimi utekajú. Deti sú súčasťou spoločenstva. Večer tancujú a spievajú s deťmi na rukách.
Po pozretí filmu sa vynára veľa otázok. Ako žijeme my? Aké sú naše hodnoty? Ako sa správame k deťom? K sebe navzájom? Kde je naša širšia rodina, korene, spoločenstvo?
