Denník N

Na furtšlape po Južnej Amerike (4. časť)

Prvé dni v Ekvádore sa, ako inak, nemohli začať bez problémov. Našťasie sme našli silnú motiváciu, ktorá nás hnala vpred!

22.7. Moje prebudenie okamžite nasledoval Jeezov oznam, že má hnačku. Na toalete strávil skoro celú noc. Matne si pamätám, že nás vojaci v noci podchvíľou kontrolovali. Dokonca sme mali obmedzený pohyb po areáli.
Základňu sme oputili veľmi skoro. Chceli sme vyskúšať banky, či nám niekto aspoň nezamení eurá, ktoré som mal so sebou. Nikto o ne nemal záujem. Neskôr sme zistili, že všetk banky v meste boli len koopeartivy. Preto nám žiadna z kariet nefungovala.
Vedeli sme, že cesta bude hrozná. Preto sme sa rozhodli ísť na autobus s tým, že im zaplatíme po príjazde do mesta Loja. Nevedel som, či to nazvať podvádzaním, lebo sme sa mali odviezť 243 km. Keď som ale uvidel cestu, ktorou sme išli, moje pochybnosti zmyzli. Hneď za Zumbou sme museli čakať asi hodinu – ďalší zosuv pôdy kvôli silnému dažďu.
Do mesta Loja sme dorazili niečo po piatej. Treba povedať, že sme nejedli a nepili od minulého večera a tak som hneď po príjazde kúpil prvé jedlo, ktoré som na stanici videl. Prvýkrát som v ruke držal doláre. Loja je zatiaľ najväčšie mesto, v akom sme sa ocitli. Už to tu nevyzerá ako v Peru. Domy sú dokončené, dokonca sme objavili aj vilovú štvrť! Našli sme si hostel, vydýchli si a po večernej jazde mestom išli spať.

23.7. Už včera večer sme sa s Jeezom zhodli, že si musíme oprať všetky veci. Nemali sme už čo na seba, a musím povedať, že nás už bolo cítiť. Od večera sme riešili ubytovanie a ráno sa mi podarilo nájsť miesto cez Couchsurfing. Domáci nám rovno ponúkol, že si uňho môžeme vyprať. Pobalili sme sa a presunuli na adresu. Dvere nám otvoril iný couchsurfer, ktorý uňho spal. Bol to náš prvý couchsurfing a nevedeli sme, čo očakávať. Prekvapil nás priestraný byt, v ktorom sme dostali každý vlastnú izbu! Po praní sme sa vydali do mesta pozrieť cykloobchody, ale ani tu sme nenašli vhodný zadný nosič pre Jeeza. Ja som si konečne zaobstaral poriadne predné svetlo, ktoré mi pri nočných jázdách chýbalo. Potom sme sa vybrali navštíviť miestny trh, ktorý nám prišiel pestrejší ako v Peru. Ceny meníčok sú tu porovnateľné, ale jedlo je pestrejšie. Súčasťou nášho jedla bola napríklad uvarená rolka kože, ale tá mi veľmi nechutila. Všimol som si, že sa tu často varí zo zbytkov. Koža, vnútornoti a v Peru napríklad aj kuracie pazúry sú pravidelnou súčasťou pokrmov.

Oredavačka na trhu v Loje

Zaniesli sme nákup, zobrali kameru a hurá natočiť nejaké klipy. Odniesol som si pár zaujímavých záberov, ale neobišlo sa to ani bez pádu. Moje nohy ostali zakliesnené v pedáloch a ja som sa pri snahe zmierniť pád plnou váhou oprel o ešte nedoliečené rameno.

24.7. Kvôki včerajšiemu pádu pri natáčaní som celú noc zle spal. Jeez zas kvôli pretrvávajúcej hnačke. Deň sa začal dosť lenivo, ale podarilo sa mi Jeeza vytiahnuť von. Išli sme sa pozrieť na protiľahlú stranu mesta, kde ležala chudobnejšia štvrť. Našli sme miesto na ďalší klip. Po nespočetných pokusoch a poslednom, zvlášť nebezpečnom, som sa rozhodol to zabaliť. Cestou domov sme sa zastavili na trhu pre špeciálny smažený syr. Ten vyzeral ako cesto, ktoré sa hodilo do vriaceho oleja. Vnútri sa nafúkol a za pár centov sme mali fajn olovrant.
Už sme boli unavení z nekonečných hôr a potrebovali sme zmenu. Naplánovali sme teda najpriamejšiu cestu k pobrežiu. Na mape sme si vyhliadli mesto Machala, ktoré sa pre nás stalo magickým mílnikom a motiváciou. Nevedeli sme sa dočkať pláže. Aby sme sa tam ale dostali, museli sme zdolať ešte jedno dlhé vysoké pohorie.

26.7. Včera som mal meniny a dá sa povedať, že sme to neplánovane oslávili. Stretli sme pár študentov, ktorí akurát ukončili štúdium. Ledva som sa dostal domov, a aj to o piatej ráno. Detajly si nechám pre seba. Predošlý deň nám domáci oznámil, že čaká rodinnú návštevu a že potrebuje naše izby.  Ráno sme boli dosť zničení, tak nám príprava na cestu trvala dosť dlho. Keď sme konečne vyrazili, vedeli sme, že nedôjdeme ďaleko. Dostali sme sa do mesta Catamayo, iba 40 km od Lojy. Sadli sme si na pizzu a zarozprávali sme sa s mormonmi. Neskôr nám ich kamarát ponúkol, že môžeme prespať u jeho rodiny! Boli veľmi pobožní a po príchode sme mali veľkú debatu s celým osadenstvom. Cítili sme sa ako zvieratá v ZOO, ktoré si návštevníci prezerajú. Ale už len kvôli tej izbe to stálo za to! Mali sme pre seba celý apartmán. Dobre sme sa vyspali, ráno spravili veľkú rodinnú fotku a o deviatej sme vyrazili.

Fotka s rodinou, ktorá nás uchýlila

27.7. Máme za sabou taký náročný deň, že skoro ani nevidíme. Cesta z Catamayo začínala nekonečným stúpaním. Boli sme plní energie, počasie bolo krásne a výhľady neuveriteľné. Až tak sme boli nadšení, že do plánovaného mesta sme dorazili už o pol tretej! V tom momente sme mali za sebou už 70 km, ale rozhodli sme sa pokračovať ďalších 50. Počasie sa od Lojy veľmi zmenilo – bolo stále slnečno a aj okolie cesty začalo vyzerať tropickejšie. Čakal nás dlhý prechod cez hory, takže sa náš výhľad veľmi nemenil. Mali sme namierené do vysoko položeného mesta Balsas. Posledný úsek cesty nás čakalo nekonečné stúpanie, ktoré nás dosť zlomilo.Mleli sme z posledného. Teplé až tropické počasie, ktoré sa nás držalo celý deň, sa znova zmenilo. Na pochmúrne. Dokonca nás prekvapila hustá hmla. Mesto nevyzeralo vôbec zaujímavo, a tak sme si rýchlo našli hostel a šli načerpať sily.

Očividne Balsas (takéto veľké názvy sme našli skoro v každom meste)

28.7. Ráno nás čakal veľký deň. Do mesta Machala nám chýbalo už len niečo vyše 80 km a naše predstavy nás hnali sa tam čo najrýchlejšie dostať. Po raňajkách nás milý predavač vyzbrojil banánmi a jablkami. Zo začiatku nás čakal kratší výšľap, ale na to sme už boli zvyknutí. Bol som natešený a plný síl, tak som sa snažil Jeeza ťahať. Robil som to tak, že som ho pri nespočetných stúpaniach nečakal, až na vrchole. Vedeli sme, že budeme opúšťať hory, ale dlho to tak nevyzeralo. Po zostupe sa nám otvorila nekonečná rovina a kopce z horizontu pomaly mizli. Dali sme si, aj keď meníčkový, ale úžasný obed. Pred koncom cesty nás čakal kúsok po šesťprúdovej diaľnici, kde sme sa prvýkrát začali ťahať ako profesionálny cyklisti (teda ja som skôr ťahal Jeeza). Držal sa za mnou v tesnej blízkosti, čím som mu rozrážal silný protivietor a jemu sa ľahšie šľapalo.
Príchod do Machaly nás ale veľmi sklamal. Zatiahnutá pbloha a ani stopy po plážach… Povedali sme si, že skúsime nájsť aspoň nosič, ale cykloobchody boli výsmechom – samé čínske sračky. Väčšinou boli zamerané na diely na motorky. Zvečerievalo sa a nám napadlo skúsiť hasičov, ako nám to poradili bikepackeri, ktorých sme stretli v José. Po veľmi dlhom hľadaní sme ich našli. So sklamaním sme ale zistili, že sú to len kancelárie a tam zostať nemôžeme. Chlapík bol ale veľmi ochotný a snažil sa nám to vybaviť na regulárnej hasičskej stanici. Po pol hodine nám dal adresy s pokynmi kam ísť a čo povedať. To ale nakoniec nezabralo, čo bola škoda. Už by nám chýbali len policajti a mali by sme všetky pohotovostné zložky. Neskoro večer sme si nakoniec našli hostel za šestnásť dolárov pre oboch, najedli sa a šli spať.

Výhľad po skončení trhovv Machale nebol moc vábny

To som ešte nevedel, aký je svet malý a aké stretnutie nás na druhý deň čaká…

Teraz najčítanejšie

Jakub Bruch

Som človek čo sa snaží všetko nechať na náhodu a všetkému hovoriť áno - či už ide o výber vysokej školy alebo destinácie na cestovanie. 80% môjho života tvorí bicykel, v zbytku nájdete umenie a blízkych...