Denník N

Ako Slovák s Čechom bratmi zostali

Novootvorené Národné múzeum v Prahe oslávilo storočnicu videomappingom na fasáde.
Novootvorené Národné múzeum v Prahe oslávilo storočnicu videomappingom na fasáde.

Storočnica republiky sa chýli ku koncu, pomysleli by ste si. No na Slovensku pravé oslavy vypuknú až dnes. Napriek tomu, že sme sa museli od Čechov odlúčiť nielen štátom, ale aj dňom, v ktorý slávime vznik spoločného štátu, bratmi stále sme.

Keď som prvýkrát prišiel do Prahy, priznám sa, stál som zoči-voči myšlienke, že tí Česi si iste o nás myslia, že sme zaostalí a máme sa čo učiť. A že im toto treba vyvrátiť a pekne im ukázať, akí sme my moderní. Ale teraz viem, že niečo také si nikto z nich nemyslí a všetci sa máme radi. Máme rovnaké úspechy aj rovnaké starosti. Služby nám fungujú (skoro) rovnako, cesty máme rovnako strašné. Politika je rovnako nevkusná, príroda rovnako krásna. Rivalita nie je, ani nikdy nebude. 

Sedem republík

Hoci 100 rokov je úctyhodný vek, v ponímaní dejín ide o maličkosť. Dokonca aj pre mňa, človeka, čo spoločné Československo nezažil, je storočnica republiky akosi prikrátka. Uvedomiť si, čo všetko sa za tých sto rokov udialo, dá zabrať, napokon ale nejde len o naše národné dejiny, ale dejiny celosvetové. Vojna druhá svetová, studená, pád železnej opony, deväťdesiate roky, Európska únia. To všetko (najmä tá vojna) vrhá na svet neustále chápadlá, uvedomujúc si hlavne, že ich máme v akejsi mentálnej pamäti skrze všetky tie marazmy, čo sa aktuálne dejú. 

Musím uznať, že oslavu republiky som v posledných rokoch vnímal len z Česka. A nikdy som sa nezamýšľal nad tým, prečo Slovensko na tento deň nemyslí. Vraví sa, že my sme sa chceli vybrať vlastnou cestou, začatou rozdelením spoločného štátu. Nemyslieť už viac na nejaké dva národy, ktoré si niečo museli deliť a o niečom sa hádať. Slovensko v roku 1993 prvýkrát budovalo vlastný demokratický štát a spoločné dejiny nemali byť podstatné. 

Ale zažili sme spolu sedem republík. Prvej sme dali Milana Rastislava Štefánika a ďalších dobrých politikov. My – Česi a Slováci – sme budovali krajinu, čo prekvitala, hospodársky i ľudsky. My spolu sme ju udržali v rozpadávajúcej sa Európe pred vojnou ako ostrov demokracie. Ba čo viac, spoločne sme znášali útrapy. Odlúčenie našich území, vojnu. Aj na tom fašistickom Slovensku bolo plno takých, čo ten štát nikdy neuznali a čo by za bratov Čechov aj bojovali. Počas sovietskej okupácie sme spoločne stáli na námestiach, stavali ľudské barikády tankom. V osemdesiatomdeviatom sme sa po celej krajine spojili, aby sme spolu mali slobodu.

Nad fontánou vo farbe trikolóry veje pri Národnom múzeu aj slovenská vlajka.

Nič nás nerozdelí

Ono sa tá história aj trochu opakuje. V čase, keď boli súčasní päťdesiatnici mladí, zdieľali navzájom spoločný štát. Nebolo pre nich zvláštne, že dva národy, hovoriace odlišným jazykom, majú republiku nerozdelenú hranicami. A dnes zasa máme slovenských a českých študentov, ktorí sa spolu stretávajú na univerzitách a v zamestnaniach. 

Dnešná generácia, čo nezažila dotyk svojich českých rovesníkov, nepozná tak detailne ten pocit. No ja som za posledných päť rokov štúdia v Prahe zistil, že ten náš vzťah je úžasný. Že mať tak blízko k inému národu je nesmierne krásne. Berieme to ako samozrejmosť, a predsa nás vždy prekvapí, ako skvelá môže byť tá chvíľka uvedomenia si, že sme každý z iného kraja, ale predsa si tak rozumieme. Som presvedčený, že tento status navždy ustrážime a navždy si ho budeme ctiť.

Jeden národ

Tak to vidíte? Osemdesiat rokov spoločných dejín sa nedá len tak zahodiť do koša. Sme síce národy dva, ale dokopy jeden veľký. Máme skvelé vzťahy. Navštevujeme navzájom svoje školy. Naši politici (opomenúc hocakú ich zlú vlastnosť) stoja a sedia veľa seba. Naše vlajky vejú jedna vedľa druhej na Václavskom námestí. Česi robia aplauz nášmu prezidentovi. Sme pyšní jeden na druhého. Ako jeden národ. 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Patrik Ölvecký

Politika + Architektúra + Zamyslenia / / / Architektúra ma udivuje, snaha o zmenu fascinuje.