Rozmýšľam, akým pojmom vlastne označiť samotný formát projektu. Nebol operou, ale vlastne bol. Bol aj nebol filmom. A bol aj nebol koncertom a/ani show.

Uprostred scény v jame bol umiestnený Orchester Státní opery, vôkol neho sa rozprestieralo javisko a nad ním 21 metrové filmové plátno, na ktoré bol premietaný film. Ten nemal dej, nezobrazoval žiadne postavy, len voľne ilustroval pocity a asociácie, ktoré konkrétna hudobná pasáž v tej chvíli vyvolávala. Išlo o symboly a obrazové leitmotívy, prípadne meditatívne zábery prírody, padajúcej vody, zasneženého lesa, vlkov či ohňa. Wagnerov Gesamtkunstwerk sa tak vďaka pohyblivým obrázkom strieborného plátna nečakane dostal do ďalšej dimenzie, o ktorej Wagner v jeho dobách ani nechyroval.

Vizualizácia scény, foto: ND Praha

Ťažiskom bola druhá časť večera, v ktorej zaznela štvorčasťová koláž z Nibelungovho prsteňa.  Obsahovým pojítkom všetkých čísel bol však nanovo vytvorený príbeh, ktorý reflektoval rodinné vzťahy postáv z Wagnerovho eposu – vzťah boha Wotana k jeho synovi Sigmundovi a vnukovi Siegfriedovi. Išlo o akúsi sondu do dynamiky vzťahov jednej rodiny. Dávno poznanú hudbu tak spojila nová fabula. Celá pritom stála na jednom jedinom vokálnom interpetovi – rakúskom hrdinskom tenorovi Andreasovi Schagerovi. Ten sám bol s dirigentom Matthiasom Fletzbergerom a režisérom Selcukom Carom spolutvorcom myšlienky fascinovať diváka Wagnerom aj trochu inak.

Zľava dirigent Matthias Fletzberger, režisér Selcuk Cara, vpravo Andreas Schager, foto: ND Praha

Pôvodne desiatky hodín hudby spojili nielen prekvapivou novou obsahovou niťou, ale ich aj umne a citlivo skomprimovali do niečo vyše dvoch hodín. Ak k tomu pridáme ešte prvú časť večera, v ktorej zaznela predohra k Rienzimu, ako aj orchestrálny úvod a modlitba Allmächt’ger Vater, blick herab!  v podaní Andreasa Schagera a hneď po nich prekvapivé prevedenie Fantázie na témy z Tristana a Isoldy, v ktorom Tristanov part znel netradične len v inštrumentálnej podobe, je zrejmé, že Wagner bol tentokrát naozaj prezentovaný úplne inak. Huslistka Lidia Baich odetá v éterických šatách, krásne nasvietená, sa bosá pohybovala po javisku, aby pri hre striedavo prechádzala z Tristanovho speváckeho partu do partu 1. huslí a vytvorila tak neprerušený tok melódie.

Rakúska huslistka ruského pôvodu Lidia Baich, foto: ND Praha

Počas večera tak vznikol akýsi zostrih toho, čo Wagner napísal ako 25 ročný (predohra k Rienzimu), aj ako zrelý 65-ročný autor na vrchole tvorivých síl (Nibelungov prsteň). Čiže na jednom pódiu bolo možné bezprostredne porovnať vývoj jeho hudobého rukopisu v priebehu 30 rokov. Na môj vkus celkom unikátna poslucháčska skúsenosť.

Rozmýšľam tiež, či je pre našinca vlastne vzácnejšie počuť koláž z Nibelungovho prsteňa (hoci aj pospájanú novou dejovou líniou) alebo v našich končinách takmer nehrávaného Rienziho. Aj to bolo isto dôvodom vysokého záujmu návštevníkov.

Vizuálne silné boli aj filmové sekvencie. Ako tvorcovia uvádzajú v programovom bulletine, k projektu natočili celkovo 80 hodín filmového materiálu. Liezli po horách, drony s kamerami im napadli orly, borili sa v snehu a v Alpách neraz zablúdili. Hodiny čakali na zábery lesného vtáka, ktorý má doviesť Siegfrieda k Brünnhilde. Pohybovali sa medzi vlkmi, boli v katakombách hlboko v podzemí Viedne a hodiny natáčali medzi hromadami kostí. Kutie meča Nothung filmovali v najstaršej rakúskej továrni, ktorá ako jediná už storočia vyrába brnenia a zbrane pre švajčiarsku gardu vo Vatikáne. Zostrihať také množstvo materiálu travalo viac ako dva mesiace. Jediný tón, jediný zvuk bol počas projekcie častokrát vizuálne znázornený kolážou 20 rôznych obrazov či sekvencií. Dostavila sa teda fascinácia nielen pre uši, ale aj pre oči.

Filmové zábery pražských katakomb, foto: ND Praha

Výkon Andreasa Schagera bol ohromujúci, všetkých očaril obrovským volumenom, nekonečným dychom a svojim dramatickým hereckým nábojom. Nečudujem sa, že práve on bol toto leto Byčkovov Parsifal na festivale v Bayreuthe a pred týždňom s veľmi dobrými ohlasmi debutoval ako Lohengrin vo Viedenskej štátnej opere.

Orchester státní opery podal solídny výkon, hoci aj s niektorými menšími nedostatkami (najmä v plechovej sekcii). To možno pripísať aj skutočnosti, že tento repertoár patrí k tým relatívne ťažším. Avšak k Státní opere a jej orchestru neodmysliteľne patrí. Veď hudobný odkaz Richarda Wagnera bol ťažiskovým prvkom tejto scény (pôvodne Nového nemeckého divadla) už za éry prvého riaditeľa Angela Neumanna v rokoch 1888 – 1910. V priestoroch divadla sa uskutočnilo viac než 600 predstavení Wagnerových opier včítane českej premiéry Parsifala.

Nový rozmer Gesamtskunstwerku –  Andreas Schager a filmová projekcia.

Projekt Fascinácia Wagnerom odštartoval v Prahe a čaká ho turné po Európe. Podľa ohlasov oslovil aj zarytých wagneriánov túžiacich zažiť Wagnera inak a zároveň aj tú časť publika, ktorá si 15 hodinový Nibelungov prsteň alebo Tristana nikdy z dôvodu ich dĺžky vypočuť nepôjde, ale celovečerný prierez jeho operami si zo záujmom prišla pozrieť. ….

Natália Dadíková