Krátke zamyslenie nad krehkosťou ľudského bytia

Dve básne anglického básnika Johna Clara (1793 – 1864), aktuálne aj počas týchto sviatočných dní.

V tomto období ešte intenzívnejšie ako inokedy spomíname na svojich blízkych, ktorí nás už opustili, ale mnohí z nich zanechali v našom živote výraznú stopu. Pri návšteve miest ich posledného odpočinku často vidíme aj zaujímavé epitafy, ktoré nás nabádajú chvíľu postáť a zamyslieť sa aj pri pomníkoch nám neznámych ľudí. Podnetný epitaf napísal pred viac ako dvoma storočiami anglický básnik John Clare (1793 – 1864). Neviem, či je na jeho pomníku, ale určite stojí za zamyslenie:

Univerzálny epitaf

Na mojom hrobe nie sú pochvaly,

čo zlyhania by skryli, súcnosť vetchú.

Veď moje chyby mnohí poznali,

v hriechu som žil, aj zomrel v hriechu.

No nesúďte ma s horlivosťou prudkou,

keď čítate tu môj žalostný odkaz;

nech duša zváži podľa vašich skutkov

či som bol v žití ozaj horší od vás.

A keď už spomínam tohto básnika (pred niekoľkými dňami som mu venovala blog), rada by som na tomto mieste odcitovala ešte jednu báseň, ktorá hovorí o krehkosti ľudského života, ľudských vzťahov a najmä o básnikovej zraniteľnej a trpiacej duši. Obe tieto básne nájdete v mojom preklade na webovej stránke https://jana-balikova.netlify.com/ Báseň Som je medzi záverečnými básňami, ktoré tvoril v období intenzívnej duševnej krízy, spomedzi ktorých odporúčam do pozornosti aj Pozvanie do večnosti a Posledný deň piesne. Na konci výberu je aj interaktívny obsah.

Som

Som! a kto chápe, čo to znamená?

Nik z priateľov si na mňa nespomenie

sám hlcem svoje vlastné trápenia,

čo vzdúvajú sa, miznú nevidené,

a bez duše sa život mení v tiene,

no predsa som a strháva ma vrenie,

čo márnosťou a pohŕdaním ryčí

v tom živom besnom bdelom mori snov,

bez vnemu žitia, radostí – som ničí –

sám v troskách vlastných krutých poryvov,

niet blízkej mysle, potácam sa v núdzi,