Denník N

Adalbert – Ghosts, 2018 (recenzia)

Na Slovensku už dlhé roky existuje pomerne silná alternatívna hudobná scéna. Každý rok tu vznikne viacero nádejných kapiel, z ktorých sa ku plnohodnotnému albumu dopracuje len zopár, pričom samotná tvorba (hlavne pri známejších menách) môže niekedy zabrať podozrivo dlhú dobu. To je zrejme aj prípad banskobystrického projektu Adalbert, ktorý existuje už niekoľko rokov, no ich debut uzrel svetlo sveta len pred pár mesiacmi.

Tých, ktorí spomínanú scénu sledujú, mohol k vypočutiu Ghosts navnadiť aj fakt, že kapela predskakovala anglickým Placebo na ich minuloročnom bratislavskom koncerte. Viem si predstaviť, že práve fanúšikovia londýnskych melancholikov by si k debutu Adalbert mohli rýchlo nájsť cestu. Koniec koncov, tvrdenie „Nie je to album, ktorý by ste chceli počúvať, keď sa chystáte na párty…“ hovorí za všetko.

Niekoľko slovenských hudobných portálov dokonca prirovnalo hudbu Adalbert ku tvorbe Marilyna Mansona. Dôvod tohto prirovnania nepoznám, mne osobne skladby na Ghosts pripomínajú skôr anglickú alternatívnu scénu posledných troch – štyroch dekád, avšak umne pretavenú do súčasného zvukového kabátu (Na druhej strane, She (the devil) by sa zvukovo aj kompozične možno hodila na album Born Villain). Väčšina skladieb však viac čerpá z klasického 1980s post-punku (prípadne z noise popu, či gothic rocku), pričom jednotlivé skladby sú obohatené  o moderné elektronické zvuky a prepracované aranžmány. Pokiaľ by sa teda The Sisters of Mercy nerozpadli a tvorili by aj dnes, možno by nahrali skladby ako napríklad Ghost, v ktorej éterický zvuk gitary tiež trochu pripomína She Wants Revenge.

Adalbert však tvorivé postupy zahraničných kapiel nekopírujú; v každej z dvanástich piesní cítiť jasný autorský vklad. Album ani náhodou neznie ako Post-punk/Dark wave Party Mix, akých je na Youtube možné nájsť mnoho, ale ako ucelené a vyzreté dielo interpreta, ktorý má (asi) už čo-to napočúvané a ktorý časom dospel ku vlastnému rukopisu. A ten je v kontexte domácej tvorby pomerne rýchlo rozpoznateľný. Test piesne No Miracles vhodne dopĺňajú zaujímavé beaty a retro znejúce klávesy, pričom samotná skladba graduje až ku melancholickému, takmer až post-rockovému refrénu. Pre mňa asi najsilnejšia vec na albume.

S pochmúrnou náladou hudby korešpondujú aj neveselé texty, najlepším príkladom je asi temná balada Where Swans Flying Die, postavená na klavírnom podklade a doplnená minimalistickými aranžmánmi. Zádumčivá nálada piesne je však (spolu s Nothing) na albume skôr výnimkou. Get Out, Alien, alebo Black Roses majú podstatne bližšie k surovému (ale modernému) gothic rocku, aký svojho času hrávali napríklad bratislavský The Last Days of Jesus, prípadne už neexistujúca česko-slovenská kapela Rara Avis. Debut Ghosts vyžaduje viacero vypočutí, aby sa dostal po kožu. Pokiaľ mu ale dáte šancu, určite na ňom nájdete mnoho podarených skladieb, ktoré sa vo vašom playliste plnom súčasných indie objavov, určite nestratia. Tiež možno  zistíte (ak ste o tom doteraz nevedeli), že to s tou slovenskou hudobnou scénou nakoniec vôbec nie je také zlé, ako sa na prvý pohľad môže zdať.

Moje hodnotenie: 8/10

 

 

Teraz najčítanejšie