Denník N

Smrť ako sex

Snažíme sa od ťaživých tém emocionálne odizolovať. Je to typická obrana civilizovaného človeka a hoci ju aj virtuózne používa, stále pritom niečo cíti a to v ňom ostáva bublať, či si to všíma alebo nie.

Pred pár dňami som sa zúčastnil skvelej diskusie o pohrebných zvykoch a rituáloch v našej ešte pomerne nedávnej minulosti. Obyčaje a tradície okolo umierania a smrti už takmer vymizli a kde tu sa ešte udržiavajú v akejsi mikrospoločenskej podobe alebo ako živý a veľmi milý relikt, avšak so značne neistým osudom. Hovorím o niečom takom ako sú spevy okolo mŕtveho, jeho ritualizované oplakávanie, kvílenie plačiek a vyčitovanie mŕtvemu, že opustil svojich milovaných. Ešte pred pár desaťročiami to bolo na našom území niečo veľmi živé. Napriek tomu nás toto vymiznutie podľa mňa neoprávňuje k tomu, aby sme stále dookola rozprávali, že sa o smrti v súčasnosti nehovorí – tak, ako to padlo aj v zmienenej diskusii.

O smrti sa hovorí až až. Sú ňou preplnené počítačové hry a prepchaté noviny, seriály, televízne správy a knihy všakovakého druhu. Už ako deti sme sa hrávali, že sa strieľame a mŕtvi sme padali na zem. Hrajú sa tak aj naše deti. Smrť nás zaujíma, desíme sa jej, relativizujeme ju, vymýšľame o nej vtipy („smrť je ten najlepší spôsob, ako schudnúť“), niekedy dokonca túžime nakuknúť za jej brány, no v žiadnom prípade ju nevytláčame von z našich životov. Nevieme len, čo si s ňou seriózne počať.

Nechceme si ju pustiť príliš blízko k telu. Ak sa teda hovorí, že na rozdiel od takej témy ako je sex, sa o smrti baviť nevieme, tak ja na to hovorím, že s týmito dvoma témami je to vlastne dosť podobné. Sex je totiž tiež rovnako všade a tým, že ho zažívame nepomerne častejšie ako smrť, podliehame ilúzii, že to je pre nás určite bližšia téma. Ale prdlajs je blízka, ak vnímame sex ako problém, alebo ak sa o ňom chceme rozprávať seriózne a nie ako o niečom všeobecnom, plávajúcom kdesi medzi nami, alebo niečom neustále vtipnom, rozkošnom a hraničiacom so žartom.

Málokto vešia druhým na nos svoje intímne problémy, ktorých máme mnohí naporúdzi určite hneď niekoľko. Len málokto sa chváli svojimi sexuálnymi zlyhaniami, neprítomnosťou orgazmu, kedy-tedy chýbajúcou erekciou, spôsobmi svojej masturbácie, a len málokto to chce skutočne rozoberať so svojimi známymi.

My sa vlastne o sexe bavíme úplne rovnako ako o smrti. Je to masová téma, ktorá je fajn, keď ju máme od tela a keď sa nás priamo netýka.

Humor je dobrá vec. Je to niečo ako hra dospelých. My sa už nestrieľame ukazovákom a nepadáme na zem. Vtip a humor je iný druh poznávania, paralelný racionalite a logike, pričom má podobu myšlienkovej hry, od ktorej je vyššia hádam už len kreativita. Téma sa humorom udržuje neustále v obehu, cirkuluje nám v mysli a vytvára spoje s rôznymi inými súvislosťami. Humor odstraňuje strach a umožňuje aj pohľad „za“. Spriechodňuje uvoľnenie nevedomých obsahov, relaxuje telo (reakcia na vtip, ktorú zažívame ako smiech, sa týka celého tela, nielen nášho hlasu) a zvyšuje emocionálnu rezonanciu medzi diskutujúcimi partnermi. Ak by ste konverzáciu začali nejakou vážnou sexuálnou témou alebo problémom, ktorý sa dotýka smrti, nezískate si toľko sympatií, ako keď na úvod pustíte nejaký frk o sexe, alebo trebárs aj o smrti (vtipy o svätom Petrovi pred nebeskou bránou napríklad – ale musia byť smiešne!:-). Ak si zo smrti strieľame, menej sa jej bojíme.

Tabu týchto tém spočíva v tom, že sa nemôžu myslieť príliš vážne a nemali by sa dotýkať priamo Vás. Medzi tými, čo sa dobre poznajú, je však prípustné s istými modifikáciami dokonca priať smrť niekomu inému („najradšej by som ho zabil“, „zaškrtiť ho je málo“, „bodaj by ho porantalo“, „šľak ho trafil hneď“), ale podobne zvykneme modifikovane priať aj sexuálny styk („jebem ti otca“, „jebem ti mať“ – často v skrátenej a stručnejšej podobe „jebem ti“; v angličtine dokonca nadávka „motherfucker)“, pričom priamo zo sexuálnych orgánov plynulo vyvodzujeme tie najhoršie nadávky, akoby z týchto slastných partií vychádzali iba tí najšpinavší démoni. Toto všetko sú však projekčné a ventilové slová, kde sa smrť a sexualita používajú iba ako bleskozvod.

Latinské memento mori však v sebe skrýva krásne pozvanie na uvedomenie si vlastnej konečnosti, čo náš život spätne napĺňa významom a radosťou z toho, že sme ešte tu. Smrť je horizontom všetkých vecí (mors ultima linea rerum est), pred ktorým je ešte možné, aby sa odohrávali a diali.  Myšlienka na smrť umožňuje tieto deje inak rozvrhnúť a preskupiť, zreorganizovať si život a súkromný rebríček hodnôt. Mnohokrát som videl, ako poznanie blížiacej sa smrti vyčistilo život nielen umierajúcemu, ale aj jeho blízkym a znovu im do vzťahov vlialo lásku, obetu a vzájomné porozumenie. Napokon, predstava rôznych scenárov vlastnej smrti môže byť nápomocná pre náš život, spôsob, akým ho vedieme, a môže byť značne liečivou meditáciou – ak k nej naberieme chuť, odvahu a ak si na ňu nájdeme čas (to posledné vnímam ako najproblematickejšie).

Nebojme sa myslieť na to, čo príde. Môže to neraz zmeniť to, čo je a preorientovať to, čo ešte len môže byť. Tak, ako môže vzťah vzpružiť debata o smrti, vlastnej smrti, o tom, čo po smrti s tým druhým a čo po smrti druhého robiť, tak môže vzťah osviežiť aj debata o sexuálnom probléme dvojice, ktorý sa dlho neriešil alebo zamlčoval a ostal visieť niekde v predverbálnej atmosfére páru.

Snažíme sa od ťaživých tém emocionálne odizolovať. Je to typická obrana civilizovaného človeka a hoci ju aj virtuózne používa, stále pritom niečo cíti a to v ňom ostáva bublať, či si to všíma alebo nie.

Spolu s otvorením úst by sme si mali otvárať aj srdce.

Ešte pred nedávnom sme mali s manželkou možnosť vidieť veľmi zvláštne miesto, spomienky na ktoré mi v súvislosti s aktuálnymi sviatkami stále viac napĺňajú myseľ. Volá sa Veselý cintorín, leží v Săpânțe, v severozápadnom Rumunsku, v prekrásnom kraji Maramureș, a súvisí s tým, čo ja nazývam „Veselá smrť“. V skutočnosti je každá smrť skôr tragická, takže tá veselosť je len celkom zvláštnym obranným mechanizmom voči nej – aby nám nemohla ublížiť tak, ako to vlastne zvykne. Tento cintorín je však skôr tragikomický ako komický, a hoci žiari všetkými farbami, nápisy na krížoch prezrádzajú trpkosť a ťažobu ľudskej existencie. Jeden z nápisov som preložil (podľa anglického prekladu), aby ste mali predstavu o tom, aký štýl majú náhrobné epitafy v maličkej mikrokultúre, kde sa so smrťou môžu vyrovnávať úplne inak než my:

„Pod týmto ťažkým krížom,
moja zlá svokra leží.
Ešte tri dni naviac a žila by ona,
ja by som ležal a ona by čítala (nápis na kríži).
Vy, čo prechádzate okolo,
snažte sa prosím, aby ste ju nevzbudili,
pretože keby sa zas vrátila domov,
hrýzla by ma ešte viac ako kedykoľvek predtým.
Budem sa istotne snažiť správať tak,
aby sa z hrobu už nikdy vrátiť nemusela.“

Takže ešte raz, spolu s otvorením úst by sme si mali otvárať aj srdce. Vzťahy by sme tak mali omnoho čistejšie ako teraz a napokon by sa nám na pomyselnom kríži spomienok nemuseli objavovať podobné slová ako tieto.

A ešte jeden citát si dovolím, z filmu Marečku, podejte mi pero:

„Setkáme se na hřbitově!“

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú duševné poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.