Kedy sa skončí zadlžovanie slovenských nemocníc?

Zadlžovanie nemocníc patrí k dlhodobým problémom slovenského zdravotníctva. Samotné ministerstvo zdravotníctva ešte pod vedením Zuzany Zvolenskej otvorene priznalo, že nemocničný sektor je neefektívny, dlhodobo finančne neudržateľný a potrebuje zmenu. Ako prvý chcel jeden z gordických uzlov slovenského zdravotníctva preťať Rudolf Zajac, ktorý počas druhej vlády Mikuláša Dzurindu do oddlženia zdravotníctva nalial okolo 664 miliónov eur. Neskôr oddlžoval aj prvý kabinet Roberta Fica, ktorý nemocniciam poskytol 130,2 milióna eur. Pôvodne mali nemocnice peniaze vrátiť do 15 rokov, v rámci oddlžovania sa im tento dlh odpustil. Zatiaľ posledné veľké kolo oddlžovania bolo v roku 2011 za vlády Ivety Radičovej. Ivan Uhliarik dal vtedy nemocniciam vyše 300 miliónov eur. Aby zadlžovanie zastavil, podmienil oddlžovanie transformáciou nemocníc na akciové spoločnosti, proti ktorej sa postavili lekári a aj vtedy opozičný Smer. Nemocnice teda zostali hospodáriť po starom.

Terajší stav je, čudujme sa, opäť alarmujúci, záväzky štátnych nemocníc po lehote splatnosti na konci roka 2014 dosahovali 334,2 milióna eur, pričom iba v minulom roku dosiahla strata štátnych nemocníc výšku 75 miliónov eur. Len Sociálnej poisťovni dlhovali zdravotnícke zariadenia na konci roka 2014 viac ako 120 miliónov eur. Minister zdravotníctva Viliam Čislák pripúšťa ďalšie kolo oddlžovania, napriek tvorbe ďalších dlhov postup pri stabilizácii nemocníc považuje za správny.

Komu tento stav vyhovuje? Politickým nominantom, ktorí nemocnice vedú, keďže manažmenty nemocníc dnešné pravidlá netlačia k zodpovednosti ale naopak, tie majú istotu, že raz to aj tak „niekto“ zaplatí. Ten niekto sme my všetci, daňoví poplatníci. Všemožné lobistické firmy v pozadí majú rovnako istotu, že skôr či neskôr sa k svojim peniazom dostanú. Naopak, dnešné pravidlá nevyhovujú pacientom, ktorí nedostávajú adekvátne služby a ich možnosť výberu sa blíži k minimu. Smer sa sedem rokov so zadlžovaním nemocníc ako jedným z hlavných problémov slovenského zdravotníctva neurobil nič. Zlyhal na celej čiare. Reči sa hovoria a chlieb sa je. Na jeden strane chýba strane Roberta Fica kvalitný odborný bekraund, z druhej ho k zemi tlačí absolútne minimum politickej odvahy. Dosaďme previazanosť s vybranými firmami oligarchov pôsobiacimi v zdravotníctve a kruh sa uzatvára. Vláda Smeru nedisponuje ani jednou z troch hlavných premenných. Preto je zdravotníctvo za vlád Roberta Fica odsúdené na dlhé roky stagnácie.

Nehovorím, že zadlžovanie nemocníc sa dá po 25 rokoch odstrániť zo dňa na deň šibnutím čarovného prútika. Ale riešenie existuje a ak by vláda začala konať hneď, verím tomu, že od takého roku 2020 by sme o zadlžovaní nemocníc mohli čítať už len ako o historickej téme. Riešením zadlženosti nemocníc, ktoré by nešlo na úkor pacientov, si vyžaduje spojitosť viacerých krokov. Nevyhnutné je zavedenie dlho očakávaného DRG systému, ktorého štart Smer posunul na rok 2017. Takto by mal jeden a ten istý liečebný alebo diagnostický výkon v každej nemocnici rovnakú hodnotu. Slovensko je jedinou krajinou v Europe, ktorá nemá tento a ani podobný systém na ztransparentnenie toku financií v zdravotníctve, prečo asi. Tým by samozrejme vznikli problémy

v nemocniciach s prezamestnanosťou, keďže mnohé nemocnice disponujú vysokým počtom personálu, hlavne zdravotníckeho, v prepočte na jedného pacienta. Tieto nemocnice (predovšetkým univerzitné) by boli nútené prepúšťať, čo samozrejme žiadna vládnuca strana nechce. Ďalším opatrením je riešenie nízkej obložnosti takzvaných „drahých lôžok“, napríklad intenzívnej starostlivosti. Tieto lôžka sú samozrejme v každej nemocnici potrebné, ale vzhľadom nato, že náklady na ich prevádzku sú vyššie ako pri ostaných lôžkach je ich vysoká obložnosť o to dôležitejšia. Problémom je aj malá vyťaženosť niektorých diagnostických zariadení, napríklad magnetickej rezonancie, ktorej zadováženie a prevádzka (prístroj by sa nemal nikdy vypnuť) stojí nemocnicu veľa peňazí. Ďalším problémom sú vysoké ceny za nákup liekov, zdravotníckeho materiálu a hlavne prístrojov. To predstavuje ďalší a nemalý zdroj ušetrených príjmov nemocníc.

Čo majú robiť slovenské nemocnice, ak chcú hospodáriť vyrovnane ale v zisku? To, čo každá stratová firma – znížiť počet zamestnancov a zvýšiť úroveň poskytovaných služieb, respektíve spektrum poskytovaných služieb rozšíriť. Postupnému znižovaniu celkového počtu lôžok sa v budúcnosti nevyhne žiadna nemocnica, ak nechce tvoriť ďalší dlh. A nemusí ísť o zrušenie každého druhého lôžka, ako predpokladá analýza rezortu zdravotníctve. Menší počet lôžok samozrejme zvýši ich využiteľnosť, obložnosť a s tým pôjde hore aj efektivita prevádzky jednotlivých oddelení.

Ak to mám zhrnúť, štát musí vytvoriť adekvátne konkurenčné prostredie na trhu a skoncovať s doplácaním na neschopnosť manažérov v štátnych nemocniciach. Transformácia problémových nemocníc na akciové spoločnosti síce navonok vyzerá ako dobrý krok, ale nalejme si čistého vína a opýtajme sa samých sebe, kto tie nemocnice kúpi, zase len oligarchovia a určité skupiny. Tým sa nič nezmení, pretože si nebudú predsa konkurovať navzájom. Práve štát by mal týmto gigantom slovenského zdravotníctva konkurovať, aby sa zvýšila kvalita poskytovaných služieb v prospech občana.

V každom prípade, treba konať. Zadlžovanie štátnych nemocníc musí skončiť. Zmeny si vyžadujú odvahu a aj rozvahu. Slovenský pacient si to po desaťročiach marazmu zaslúži.